Denník N

Naozaj nám pomáhajú?

ilustračné foto: TASR
ilustračné foto: TASR

Pred rokom

Diagnostikovaná agresívna forma rakoviny. Po chemoterapeutických jedoch ďalší postup: rádioterapia. Ale čo to? Prístroj pokazený? A tak najbližšie ožarovanie pripadá do úvahy najskôr až po mesiaci a pol. Pretože ešte pred je niekto, a pred ním ešte niekto a pred ním aspoň ešte dvadsať ľudí v zozname. A predsa veď, prístroj je pokazený. A tak na vlastnú päsť, zisťujeme ďalšie možnosti.

Neviem či najschodnejšia, ale určite najurgentnejšia možnosť je 120 kilometrov ležiaca od domu, kde sa človek dostane na poradie o niečo skôr. O niečo skôr, ale tiež sú tam rady. Každý deň 120 kilometrov cestovať  po dobu 30 dní.

 

Tak a bolo za tým. Za tým všetkým hrozným. Zvládli sme to.

 

Po roku

Áno, už asi mesiac sme sa tešili. A bol to krásny mesiac. A po ňom prvý príznak niečoho zlého. A ten príznak sa nemýlil, bohužiaľ. Dovtedy žiadne vyšetrenie nebolo nutné, vraj. Alebo bolo až príliš drahé. Drahé na to, aby sa to mohlo preplácať každému rizikovému pacientovi. Ani CT, ani magnetická rezonancia, iba samovyšetrenie a kontrola ohmatom u doktora. Zrazu CT je už žiaduce, pretože už niečo vzniklo a poisťovňa takéto niečo už predsa len musí preplatiť, lebo už by vyzerala bezcitne. CT vyšetrenie ukazuje niečo, čo sme nechceli vidieť. Pozitívny nález, ktorý so sebou priniesol až príliš negatívnu emóciu nás všetkých.

Začíname odznova. A to hneď. Či? Nie, nemôžeme začať hneď, pretože sa musí minimálne týždeň čakať na predschválenie od poisťovne. Schváli sa či, a či možno naozaj je liečba nutná, aj keď diagnóza je viac ako jasná.

V bolestiach odpočítavame dni. V posledných dňoch je už potrebné dochádzať aj na protibolestivé infúzie trinásť kilometrov od domu. A stále ešte neprešiel ten týždeň a poisťovňa zrejme ešte stále schvaľuje. Nikde sa neponáhľajú….tak ako my, keď vidíme nášho najmilšieho ako v bolestiach trpí.

 

Oni netrpia,…oni rozmýšľajú a schvaľujú.

 

Konečne deň „D“

Prišli sme. Radšej s dobrým predstihom, ako neskoro. Pred oddelením znova prišli bolesti. Čakali sme, že nás budú čakať. Nečakali. Oddelenie ešte zamknuté. Museli sme si pohľadať niekoho, koho bude aspoň trošku zaujímať všetko to, čo nás trápi a tlačí k zemi, ale hlavne niekoho, kto má kľúče od oddelenia. Po hodine sme sa dočkali.

A tak začíname odznova.

 

Zámerne som medzi riadky nevliala žiadne svoje emócie. Polievam nimi bielu klávesnicu.

Teraz najčítanejšie