BLOG
Lukáš Majersky
Lukáš Majersky
1 332

Stroj času

Stručne o zrode nového literárneho žánru.

Cestovanie časom nebol koncom 19. storočia žiaden nový koncept. Írsky spisovateľ Samuel Madden v roku 1733 vydal knihu Spomienky na 20. storočie. Kniha vo forme listov bola viac špekulatívnou satirickou fikciou na spôsob Gulliverových ciest od Jonathana Swifta, ale je považovaná za prvú knihu zaoberajúcu sa cestovaním časom.

Dánsko-nórsky spisovateľ Johan Herman Wessel vydal v 1781 knihu Anno 7603, v ktorej dobrá víla pošle pár ľudí do roku 7603, kde zistia, že sa prevrátilo postavenie mužov a žien a dostanú sa do spoločnosti, kde ženy sú vojaci a muži sedia doma.

Slávna Vianočná koleda od Charlesa Dickensa z roku 1843 pojednáva o cestovaní časom, kedy Ebenezer Scrooge je navštívený nielen svojim mŕtvym obchodným partnerom, ale aj duchmi Vianoc minulých, Vianoc súčasných a Vianoc, ktoré majú ešte len nastať.

Čo však všetkým týmto a mnohým ďalším dielam chýba je nejaké zariadenie, ktoré by ľuďom umožňovalo cestovanie časom. Prvýkrát sa tak stalo v diele z roku 1881 Hodiny, ktoré šli pospiatky od amerického spisovateľa Edwarda P. Mitchella. Okrem toho, že je to prvá novela, v ktorej nejaké zariadenie umožňuje cestovať časom, je to aj prvé dielo dotýkajúce sa témy časového paradoxu, teda logického protirečenia si v kontexte cestovania časom späť do minulosti. Táto kniha bola dokonca parodovaná v jednej Halloweenskej časti Simpsonovcov.

Španielsky diplomat a spisovateľ Enrique Gaspar y Rimbau vydal roku 1887 príbeh El Anacronópete (novotvar pre „kto lieta späť v čase“), v ktorom elektrinou poháňaný stroj prenesie hlavného protagonistu a jeho kumpánov na niekoľko historických miest.

Vo fikcii však stále chýbala „veda“. Takýmto skutočným science-fiction pokusom bola až poviedka The Chronic Argonauts (1888) od anglického spisovateľa H. G. Wellsa, považovaného spolu s Julesom Verneom a Hugom Gernsbackom za otcov zakladateľov vedeckej fantastiky.

V roku 1895 uzrela svetlo sveta kniha Stroj času (The Time Machine) od H. G. Wellsa. Kniha, ktorá zviditeľnila autorovo meno a naštartovala jeho spisovateľskú kariéru. V Stroji času nielenže vynálezca vynájde stroj umožňujúci cestovať do minulosti a budúcnosti, ale román sa zaoberá aj premenami ľudskej civilizácie a planéty v masívnom plynutí historického času. Stroj času už nie je rozprávka s témou cestovania časom, ale vedecko-fantastickým románom spoločensko-kriticky zaoberajúcim sa vývojom ľudskej spoločnosti. Kniha zároveň demonštruje dve základné a viac-menej protikladné autorove pohnútky: ako člen nižšej strednej vrstvy chcel finančnú nezávislosť, vedel sa dobre predať, stal sa celosvetovo uznávaným spisovateľom a už nikdy finančne nestrádal – na druhej strane bol celoživotným socialistom, ktorý bojuje proti súkromnému vlastníctvu. Dokonca navštevoval Sovietsky zväz, kde sa mu podarilo spraviť rozhovor s Leninom.

Stroj času je o fantastickom dobrodružstve, ktoré zažil anglický vedec a vynálezca žijúci v Richmonde vo viktoriánskom Anglicku. Stroj času je v podstate príbeh v príbehu. Náš bezmenný hlavný hrdina označovaný prosto ako Pútnik časom začne svojim známym rozprávať podivuhodný príbeh o tom, ako zistil ako funguje čas, ako zostrojil stroj času a ako sa s ním vydal do ďalekej budúcnosti, aby zazrel ako sa ľudstvo vyvinulo. Stroj času nie je len dobrodružný román, ale hneď na začiatku sme bombardovaný vedeckou rozpravou, v ktorej nám Pútnik časom vysvetľuje ako je čas vlastne len štvrtým rozmerom a ako sa mu podarilo postaviť stroj, ktorý unesie človeka a umožní mu ľubovoľne cestovať časom. Pútnik časom sa dostal veľmi ďaleko. Tak ďaleko, až je planéta na nerozoznanie od toho, čo poznal. Ocitne sa v roku 802701 a čo zazrie nedokáže vôbec pochopiť. Až postupne mu začína svitať a zisťuje nepohodlnú a pre ľudstvo nelichotivú pravdu.

Z celej krajiny sa stala záhrada. Skrz hustú vegetáciu presvecujú rozľahlé paláce, biele a strieborné sochy, blyšťavé obelisky a divná sfinga. Pútnik časom si je istý, že rieka, ktorá túto malebnú, ale zároveň letargickú a surreálnu scenériu pretína, je Temža. Čo vidí, mu vôbec nedáva zmysel. Chvíľu odpočíva na akejsi terase a pozoruje okolie. Niečo tu je divné. Nevidí žiadne rodinné domy. Žiadne obytné budovy. Len rozpadajúce sa paláce, kedysi žiariace zlatom. A v tom zbadá divné malé postavičky, pripomínajúce deti. Všetci sú odetí v rovnakom šate, ich tváre sú si podobné, ich končatiny žensky oblé. Ak sa kedysi obe pohlavia odlišovali, ľudia budúcnosti sú jeden ako druhí. Deti vyzerali ako miniatúry svojich rodičov. V pozadí sa týčia do výšky divní žulové útvary spevnené pokrútenými hliníkovými výstuhami, rozpadávajúci sa neprehľadný labyrint stien a háld, medzi ktorými rástli podivné a nádherné pagodovité rastliny. Pútnika časom neopúšťa zvláštny pocit, že to, čo vidí, je obdobím nezvratného úpadku človeka. Všetko bolo krásne – kedysi. Tieto malé nevinné postavičky, nazývajúce sa Eloje, boli kedysi ľuďmi. Zdegenerovali. Ale ako je možné, že Eloje majú stále čo jesť, ich oblečenie je čisté a ako nové a pritom nevidel nikoho, kto by na niečom pracoval, kto by niečo vyrábal, pestoval, nevidel nikoho, kto by vôbec niečo robil. Akoby stratili elán, vnútornú energiu, akoby prameň života vyschol a oni fungovali na čistej automatike zahŕňajúcej všeobjímajúcu apatickosť a maximálny nezáujem jeden o druhého. Pútnik časom si láme hlavu nad tým, čo vidí a je si vedomí, že kedysi títo ľudia dosiahli veľké veci. Skrotili nielenže matku prírodu a premenili svet na jednu veľkú záhradu, ľudská spoločnosť dosiahla svoj vrchol, keď žila v harmónii a už nebola ničím ohrozená. A tým pádom neprichádzali ani žiadne zmeny. Ľudia už nemuseli pracovať a prispôsobovať sa, lebo mali všetko, na čo si zmysleli. Spoločnosť začala stagnovať. A potom upadať. Šťastie vystriedal nezáujem, nezáujem ľahostajnosť a ľahostajnosť postupné hlúpnutie. Až sa zabudlo na všetko, čo kedysi vytvorilo hegemóniu človeka.

Ale prečo títo ľudia, Eloje, stále ešte žijú a neumreli hladom? Ako je možné, že sú stále tu, zdraví, čistí, najedení, keď zabudli, ako vyrábať lieky, oblečenie, potraviny? Pútnikovi časom sa táto úpadková utópia nezdá. Chce sa vydať ďalej, zistiť pravdu, ale v tom zistí, že stroj času nie je tam, kde ho zanechal. Jeho stroj času zmizol. Niekto, alebo niečo ho vzalo a dobre skrylo. Keď prišla noc, všimol si Pútnik časom, že sa Eloje skrývajú hlboko vo vnútri palácov a všetci spia schúlení k sebe v jednej miestnosti. Akoby sa niečoho báli. A oni sa skutočne niečoho boja. Zazrel to. Uvidel zdroj ich strachu. V noci totiž vyliezajú z hlbokých ventilačných šácht v zemi podivné stvorenia.

Zahliadol ho len letmo, ale ten obraz sa mu vryl do pamäti. Špinavý biely tvor s podivnými veľkými šedo-červenými očami a dlhými chlpmi na hlave, splývajúcimi až na chrbát. Svojim spôsobom to pripomínalo – človeka. A vtedy Pútnik časom pochopil. Ľudský druh sa rozštiepil v dve samostatné vetvy. Deti pripomínajúci ľudia Horného sveta a vyblednuté, odporné, svetloplaché netvory, žijúce pod zemou, nazývajúci sa morloci. Morloci aj Eloje sú potomkami ľudí. Zem pod jeho nohami musela byť skrz-naskrz prekopaná a nový druh človeka si tu našiel životný priestor. V podzemnou svete sa vykonávala všetka práca na uspokojenie potrieb ľudí žijúcich na dennom svetle. Veľký triumf ľudstva, o ktorom sme snívali, nabral inú, hrozivú podobu. Skutočná aristokracia vyzbrojená stále dokonalejšími vedeckými poznatkami si zabezpečila nepredstaviteľný blahobyt, zatiaľ, čo tí, čo si nemohli dovoliť lepší životný štandard postupne opúšťali životný priestor bohatých, až natoľko, že sa stiahli pod zem. Čo presne sa stalo, o tom môžeme len špekulovať. Či to bola vojna, zámerná genetická manipulácia za cieľom rozsiahleho sociálneho inžinierstva, alebo prirodzený vývoj, kedy si jedna skupina ľudí pomaly, ale isto prefíkane zotročuje tú druhú… Ktovie? Ale stalo sa to a tu Pútnik časom videl, kam to všetko viedlo. Úplný pocit bezpečia obyvateľov Horného sveta spôsobil, že ľudstvo pozvoľna degenerovalo, až sa začalo zmenšovať čo do vzrastu aj inteligencie. Premena obyvateľov Podzemného sveta – morlokov – bola oveľa hlbšia a krutejšia. Ako sa však teraz, poznajúc časť hroznej pravdy, dostane Pútnik časom späť do svojej doby, keď jeho stroj času niekto ukradol a ukryl?

H. G. Wells chcel byť celý život nesmrteľný autor hodnotnej umeleckej beletrie. Čo sa mu nikdy nepodarilo. Podarilo sa mu však spoluzakladať úplne nový žáner literatúry, ktorý inšpiruje ľudí aj v 21. storočí, kedy sú jeho sci-fi diela stále rozoberané a adaptované, či už vo forme filmov alebo ako referencie v moderných science-fiction dielach. Stroj času je bravúrny román elegantne a obrazne riešiaci mnoho spoločenských, ale aj moderných tém, ako genetické manipulácie, sociálne inžinierstvo, utopizmus a antiutopizmus a zároveň je to aj prvé a klasické dielo o cestovaní časom. H. G. Wells, „Shakespeare science-fiction“, štyrikrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, autor slávnych diel ako Stroj času 1895), Vojna svetov (1898), Ostrov doktora Moreaua (1896) a Neviditeľný muž (1897) je aj dnes v 21. storočí stále autorom, ktorý svojim spisovateľským talentom a predstavivosťou dokáže ľudí prekvapiť, zaskočiť a inšpirovať.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Vždy sa vyplatí prečítať dobrú knižku.

Blogy

|