Denník N

Príklady namiesto sľubov

Jedným z prostriedkov, ktorým budem využívať pri práci/ poslaní manažéra šťastia na škole bude kniha Naivná pedagogika z praxe: 15 rokov medzi „malými veľkými“ školiteľmi. Pri jej písaní som premýšľal a hodnotil svoje pôsobenie v oblasti pedagogiky. Od prvého momentu, keď som prvý raz stál ako vedúci skautskej družiny v tábore až do samotného rozhodnutia o návrate do školstva. Ponúkam teraz jednu zo sedemnástich kapitol tejto knižky.

Popri mojej reflexii posledného obdobia som sa pristihol pri tom, ako spomínam na ďalšie zážitky, kedy ma deti vyškolili a ukázali mi akou cestou sa dať, presvedčili alebo už aj utvrdili v presvedčení, že ma majú stále, čo učiť. Spomeniem pár príkladov:

Bol začiatok decembra. Zavolala mi bývalá kolegyňa, či môže dať moje číslo kamarátke, aby som spravil Mikuláša pre jej deti. Vravím si, veď prečo nie, každý malý job je fajn, niečo na prilepšenie pred Vianocami. Tak sme sa dohodli. Spočiatku som myslel, že to bude pre viac detí, no nakoniec sa stalo, že som bol súkromným Mikulášom deťom dvojičkám – chlapcovi a dievčatku. Vošiel som do bytu, vtedy som po dlhom čase videl úprimne rozžiarené detské oči, ktoré vo mne nevideli zamaskovaného típka, ale skutočného Mikuláša. Videli vo mne toho dobráka, ktorý celú noc chodí komínom dole (neriešim kríženie Mikuláša a St. Clausa) a nosí darčeky. Deti sa na začiatku hanbili, veď „ma“ videli naposledy pred rokom. Keď sa osmelili, zaspievali pesničky, recitovali básničky, dali mi darčeky – ovocie na cestu a v škôlke vyrobeného slimáčika, aby mi spríjemňoval cestovanie za inými deťmi. V ten večer sa zastavil čas a ja som sa už nikam neponáhľal, aj keď deti mi to pripomenuli, aby som stihol aj tie ostatné. Ešte aj vtedy neboli egoistickí, že ostaň s nami, veď je nám s tebou dobre (fakt som sa predtým osprchoval, aby neprišiel k nim smradľavý Mikuláš – to by ma otočili medzi dverami). Takto som navštevoval rodinku tri roky po sebe a vždy sme nadviazali na rozhovor spred roka. Posrandovali sme, vždy som si vypočul inú pesničku a inú básničku a vždy sme sa s úsmevom rozlúčili. Nikdy sa mi nechcelo odchádzať a nikdy mi ani nenapadlo vziať si za túto „prácičku“ nejaký cash. Vtedy som pochopil, aké by boli deti bohaté, keby sa vo svete dalo platiť láskou. Ako by sa dokázali ľudia vyliečiť, keby verili tak ako tieto deti. Títo rodičia mali môj obdiv, boli ochotní zaplatiť akúkoľvek sumu za to, aby preoblečený típek spravil radosť ich deťom svojou prítomnosťou. Ako to celé dopadlo, keď mali deti už vek, že by ma asi prekukli? V ten rok si deti našli svoje balíčky pod oknom a k tomu od Mikuláša napísaný list a zažaté svetielka. Neviem presne čo stálo v liste, viem však, že deti spolu s rodičmi i starými rodičmi zažili čarovnú noc darovania a obety jeden pre druhého. Deti motivovali dospelých veriť na kúzelnú noc šiesteho decembra.

Iný príklad som zažil v tábore. Prihlásilo sa dievčatko, ktoré sme celý týždeň motivovali do každej činnosti, dlhodobé presviedčania a doprosovania, aby spravila to, či ono. A jej nikdy neutíchajúce NE nám znelo v ušiach priveľmi dlho. Boli sme už konečne v lese, kde sme spolu s deťmi stavali bunkre. Dievčatko nechcelo ísť stavať, lebo by muselo vyšliapať do kopca. Zvyšné deti v skupine potrebovali pomôcť a tak ju dokázali zmotivovať, aby za nimi vyšla hore. V tom keď sa dostala do kopca zľakla sa – uvidela totiž prudší kopec a bála sa, že spadne. Možno to bolo vyčerpaním motivácie z celého týždňa, možno sme len mysleli, že to zvládneme slovne. Opäť sme zastali na mŕtvom bode, keď vstúpili do hry mladí školitelia. Vedeli, že na dostavanie bunkrov majú obmedzený čas, a tak chytili dievčatko každý z jednej strany, povedali jej, aby sa nebála, že spoločne to zvládnu. Asi pred polhodinou si na ňu pošomrali, prečo ju majú v skupine práve oni. Teraz odvážne pristúpili k nej, pomaličky kráčali, hovorili jej kde má položiť nohu a ako a viedli ju kúsok po kúsku dolu, smerom k rovinatej cestičke, ktorá viedla do chaty. Prestali sme pracovať a s úžasom sa pozerali na toto predstavenie dobroty detských sŕdc. Stratili celý čas na dostavanie bunkra len preto, aby pomohli kamarátke dostať sa z kopca a prekonať strach. Neustále ju povzbudzovali, hovorili, ako jej to ide super, že sa už ničoho nemusí báť. Vtedy sa na jej tvári objavila spokojnosť, akú som u nej ešte nevidel. Ostali sme aj s kamarátmi animátormi prekvapení a v ten deň boli naši mladí hrdinovia pochválení pred celým táborom. Súťažíš, máš obmedzený čas a aj tak pomôžeš niekomu, kto ti na tom projekte nijako nepomohol. Kto z nás dospelých by sa tak zachoval? Teoreticky možno všetci, ja som sa vtedy v praxi tak nezachoval.

Ešte si dovolím jeden príbeh kamarátky Kristínky:

„Lucka sa prihlásila na hodiny klavíra, pretože túžila naučiť sa hrať pieseň z filmu Titanic (My heart will go on). Prvú hodinu som sa zamerala na to, aké skúsenosti už má, lebo pri rozhovore mi hovorila, že niečo zahrať vie. To, že jej to nešlo pre mňa nič neznamenalo, na to treba tréning a pôjde to. Vždy to hovorím. Lucka žiarila, tešila sa, hrala, doma cvičila. Prešiel rok a Titanic ešte stále nebol podľa jej predstáv. Uchvátila ma jej správna sebakritika. Drevené prsty, žiadny rytmus. Nevzdávala sa a vždy bola motivovaná, vždy s pozitívnou náladou a láskou k hudbe. Toto som na nej milovala a vedela som, že ona ten Titanic raz zahrá. Po dvoch rokoch prišla na hodinu a oznámila mi, že to ešte stále nie je podľa jej predstáv, ale cíti, že to môžeme dať do programu koncertu. Keď mi to zahrala, prsty už neboli také drevené a ladnejšie behali po klaviatúre. Koncert dopadol super. Riaditeľka nebola veľmi spokojná. Ona chce mať školu plnú talentov a nezaoberať sa s deťmi, ktorým to dlho trvá. A tak som aj dopadla. Musela som odísť. Po ďalších dvoch rokoch mi Lucka napísala, že ju pripravila na konzervatórium jedna kolegyňa z tej istej školy, ale súkromne. Na konzervatórium ju prijali a neskôr mi oznámila, že študuje na VŠMU (Vysoká škola múzických umení). Nedávno školu úspešne ukončila a stala sa z nej lepšia klaviristka ako som ja sama.“

A čo o knihe píše jej krstná mamina Janette Šimková?

Keby Peter Pan napísal knihu o tom, ako sa majú dospeláci správať k deťom, vyzerala by nejako podobne, ako ju stvoril Juraj Šimuraj Šimkovič. Juraj má vyžarovanie nestarnúceho chlapca, ba čo viac, rozhodol sa, že jeho duša zostane nezaťažená dospeláckou prehnanou úzkoprsosťou a obmedzujúcimi presvedčeniami. Čitateľ príde na to hneď po prvej kapitole jeho knihy Naivná pedagogika. Odbor naivnej pedagogiky si autor vymyslel, prišiel mu výstižný pri tom, ako predostrieť odkazy a skúsenosti od malých mysliteľov.

Šimuraj, ako Juraja volajú deti, úprimne verí, že výchova seba zaručí výchovu ďalšej generácie. Z tohto postoja pri písaní knižky vychádzal a opiera sa o 15 rokov praxe s deťmi ako animátor, vedúci v táboroch, vychovávateľ v družine, tréner a pedagóg. Svoje prežité skúsenosti s deťmi podáva úprimne, neprikrášlene a spontánne. V jeho príbehoch je človečina a poznanie toho, ako sa môžeme od detí učiť riešiť veci jednoducho a bez zbytočných komplikácií. Ako sa vyznáva: „Drobci ma učia menej riešiť a viac žiť… Deti berú život taký, aký je, prijímajú ho a objavujú. Tak by sa aj každý jeden z nás mal postaviť k svojmu životu. Zvedavo objavovať nové veci vo sfére vlastného rozvoja. Stať sa detsky zvedavým nám pomôže pozerať na svet oveľa jednoduchšie, a pritom si vytvárať hlbšie vzťahy.”

V knihe je veľa inšpirácií a výzviev na to, aby sme oživili svoje vnútorné dieťa. Každá kapitola zo sedemnástich obsahuje v závere ponuku na úlohy a úvahy. Sú to priam pošťuchnutia ako opustiť komfortnú zónu a presvedčiť sa, či sme to svoje vnútorné dieťa ešte úplne nepoložili na lopatky.

Juraj je veľký idealista plný entuziazmu. Píše sugestívne, nenechá čitateľa ľahostajným k tomu, že je našou povinnosťou pomáhať deťom stávať sa lepšími a sebavedomejšími ľuďmi. Uvedomuje si, že bez „neľútostného“ boja proti „skeptickej” pedagogike nemajú deti šancu uchovať si schopnosť tvoriť a napĺňať svoje sny.

Janette Šimková

Teraz najčítanejšie

Juraj Šimkovič

animátor, vedúci táborov, autor kníh Naivná pedagogika z praxe, cestovateľ a držiteľ Slovenského rekordu v počte prejdených hradov, zámkov a zrúcanín. Vyštudoval odbor sociálna pedagogika a vychovávateľstvo v Trnave, s univerzitou spolupracuje ako inštruktor zážitkovej pedagogiky pre študentov Trnavskej univerzity. Pôsobí ako advisor a mentor v programe IAMbitious v Dubnici nad Váhom. Ako učiteľ realizoval experiment šťastná škola, kde pôsobil na pozícií manažéra šťastia. Pedagogickým a mentorským mottom je každý deň inšpirovať seba i druhých ľudí na svojej ceste za šťastím a naplnením svojho poslania