BLOG
Jozef Sliacky
Jozef Sliacky
1 128

Chcel zjednotiť arabský svet

Pred 100 rokmi, 15. januára 1918, sa narodil v Alexandrii Džamal Abd an-Násir. Bol pri zvrhnutí egyptského kráľa v roku 1952 a o štyri roky neskôr poslal do domáceho väzenia prezidenta Muhammada Nadžíba a sám sa chytil vlády.

Násir bol prvorodeným synom poštového úradníka, ktorého o tri roky neskôr preložili do Asijútu. Malý Džamal vyrastal u dedka v Káhire. Už ako stredoškolský študent sa zapojil do aktivity ultranacionalistického hnutia odporu proti britskej nadvláde. Pri demonštrácii boli dvaja aktivisti zabití a aj jemu sa policajná guľka otrela o hlavu. Častým sťahovaním mal možnosť spoznať rozdiely v životnej úrovni v rôznych regiónoch Egypta. Väčšinu voľného času venoval čítaniu filozofických diel od Koránu cez biografie Napoleona, Atatürka a ďalších osobností. Zachovával si pritom svoj nacionalistický pohľad na politiku, v čom ho výrazne ovplyvnil najmä román Tawfiga al-Hakima Návrat ducha, z ktorého vyznievalo jasné motto, že Egypt potrebuje na čele človeka, v ktorom budú zastúpené všetky národné pocity a túžby.

19-ročný Násir chcel vstúpiť do armády, ale predchádzajúca politická aktivita mu dala stopku. Začal študovať právo, no po roku si dal opäť žiadosť na policajnú akadémiu. Úspešný bol po príhovore námestníka ministra vojny. Stal sa dôstojníkom a na akadémii sa stretol s ľuďmi rovnakého zmýšľania. Dobrovoľne prijal službu v sudánskom Chartúme, ktorý bol vtedy súčasťou Egypta. Bolo to v čase druhej svetovej vojny a Násir neváhal v boji proti Britom hľadať spojenectvo s nemeckými a talianskymi vojakmi. Po vojne ho prijali na školu generálneho štábu, kde vytváral skupinu odporcov britskej koloniálnej nadvlády.

V roku 1948 vznikla 14-členná revolučná skupina Združenie slobodných dôstojníkov, ktorá požadovala „slobodu a obnovu dôstojnosti svojej krajiny“. V októbri 1951 egyptská vláda vyhlásila, že Suezský prieplav bude pod britskou správou len do roku 1956. Dôstojníci sa aktivizovali. Dramatická situácia vyvrcholila začiatkom roka 1952, keď počas zrážok demonštrantov s políciou zahynulo vyše 100 ľudí. Násir, vtedy podplukovník, vsadil na generála Nadžíba. Vojaci prevzali moc na dolnom Níle 23. júla 1952, kráľ Farúk musel odísť do talianskeho exilu, Nadžíb sa stal prezidentom a Násir jeho zástupcom.

Netrvalo dlho a medzi vodcami došlo k treniciam. Násir preferoval systém jednej strany na spôsob socialistických krajín a keď Nadžíb rezignoval, sám sa 26. februára 1954 chopil vlády a svojho soka poslal do domáceho väzenia, čo vyvolalo búrku protestov. 26. októbra 1954 člen Moslimského bratstva Mahmúd Abdel-Latif sa pokúsil v Alexandrii Násira zastreliť, ale hoci zo vzdialenosti asi sedem a pol metra vypálil osem rán, všetky minuli cieľ. „Moja krv patrí Vám a Egyptu,“ vyhlásil Násir pred davom svojich prívržencov. „Budem žiť kvôli vám a umierať kvôli vašej slobode a cti.“

Nasledovala vlna zatýkania a osem členov Moslimského bratstva odsúdili na smrť. Násirovi sa podarilo získať si na svoju stranu väčšinu Egypťanov, stal sa skutočným vodcom národa. Odmietol Bagdadský pakt, ktorým sa niektoré arabské krajiny v podstate dali pod vojenskú ochranu Veľkej Británie, a keďže západné štáty mu odmietli predať zbrane, potrebné pre modernizáciu egyptskej armády, obrátil sa na krajiny východného, socialistického bloku. Len s Československom uzavrel dohodu na dodávku vojenského materiálu v hodnote 320 miliónov dolárov.

Svoj pohľad na usporiadanie sveta v čase vzmáhajúcej sa studenej vojny podal Násir na konferencii v indonézskom Bandungu v apríli 1955. Po nej si Egypt upevnil vzťahy s Indiou, Čínou a niektorými ďalšími štátmi a Násir prijal za svoju ideu pozitívneho neutralizmu, s ktorou prišiel juhoslovanský prezident Josip Broz – Tito. Po návrate do Káhiry ho vítali nadšené davy.

Rok 1956 bol v Egypte v znamení prezidentských volieb, v ktorých získal Násir 99,9 % hlasov, a znárodnenia Suezského prieplavu. To podráždilo Veľkú Britániu, ktorá stratila záujem financovať výstavbu Asuánskej priehrady, ale i Francúzsko, ktoré s neľúbosťou hľadelo na Násirovu otvorenú podporu alžírskeho boja za nezávislosť. 26. júla 1956 Násir počas prejavu v Alexandrii oficiálne oznámil, že významná vodná cesta prechádza do egyptských rúk a že zisk z nej nasmeruje do Asuánu. Násir však podcenil nebezpečenstvo vojenskej intervencie. Západné mocnosti využili na svoje ciele Izrael, ktorého armáda 29. októbra 1956 vstúpila na Sinajský polostrov. Vzápätí britské a francúzske lietadla bombardovali egyptské letiská. Plavba kanálom bola zastavená. Pozitívnu úlohu zohral vtedajší americký prezident Eisenhower, ktorý cez OSN žiadal o stiahnutie intervenčných vojsk a ich nahradenie medzinárodnými „modrými prilbami“. Tento krok ocenil aj Násir. 8. apríla 1957 tak mohol byť prieplav znovu otvorený.

Násirova hviezda žiarila. Jeho politiku začalo uznávať čoraz viac arabských štátov, hoci vzťahy medzi nimi nemožno označiť za ideálne. Hoci nebol prívržencom komunistických ideí, ba aktívnych komunistov poslal za mreže, videl, že pri tlaku západných krajín sa nezaobíde bez podpory Východu. Výsledkom jeho politiky bolo, že do konca roka 1957 znárodnil všetky francúzske a britské firmy v Egypte a symbolom spolupráce so Sovietskym zväzom sa stala výstavba Asuánskej priehrady, za ktorou sa rozlialo jazero, nesúce Násirovo meno.

Násir mal dobré meno aj v politicky nestabilnej Sýrii, ktorá sa cítila ohrozená zo strany svojho severného suseda – Turecka. Arabský svet s úžasom prijal správu, že od 1. februára 1958 sa na mape Blízkeho východu objavil nový štát – Zjednotená arabská republika. O prijatie do federácie prejavil záujem Jemen a niektoré politické sily v Libanone či v Iraku. Pred Násirom sa do reality pretavoval sen o zjednotení arabského sveta pod jednu vlajku. Takýto vývoj sa nepozdával saudskému kráľovi, ktorý dokonca vydal príkaz na zostrelenie lietadla, ktorým sa Násir vracal z návštevy Damašku. Atentát nevyšiel, naopak tento krok spôsobil zemetrasenie na kráľovskom dvore v Rijáde. Zjednotená arabská republika však nemala dlhé trvanie. Po vojenskom prevrate v Damašku 28. septembra 1961 o týždeň neskôr oficiálne zanikla. Egypt si však spoločný názov ponechal až do roku 1971.

Arabský svet je búrlivý a hoci Násir volal po zjednotení, ohlasy boli rozporuplné. Snažil sa udržať si svoju pozíciu v Hnutí nezúčastnených krajín, ktorých predstavitelia sa stretli v roku 1964 na konferencii práve v Káhire. Podporil aj vznik Organizácie africkej jednoty v roku 1963. Zároveň bol čoraz naklonenejší myšlienkam socializmu ako systému, ktorý môže vyriešiť egyptské problémy. V roku 1962 predstavil Národnú chartu ako základ novej ústavy, v ktorej nechýbala záruka bezplatnej všeobecnej zdravotnej starostlivosti a školstva, cenovo dostupného bývania, práva žien a rodiny, pozemková reforma. Prosovietska orientácia viedla k rezignácii niektorých spolupracovníkov, ale Násirovi priniesla okrem iného tituly Hrdina Sovietskeho zväzu a Leninov rad. V prezidentských voľbách v roku 1965 Násir nemal konkurenciu. Medzi prvé jeho kroky bol útok na Moslimské bratstvo, ktorého vodcov dal uväzniť. Ideového vodcu bratstva, spisovateľa Sajjída Qutba popravili 29. augusta 1966. Napriek tomu, že orientácia na spoluprácu so socialistickými krajinami priniesla niekoľko pozitívnych výsledkov, ku ktorým patrí okrem Asuánu napríklad výstavba priemyselného mesta Helwán, celkovo sa ekonomika krajiny dostala na okraj kolapsu.

V polovici mája 1967 dostal Násir informáciu sovietskej rozviedky o hroziacom izraelskom útoku na Sýriu. Na toto nebezpečenstvo ho upozorňoval aj jordánsky kráľ. Výsledkom bola žiadosť o stiahnutie jednotiek OSN zo Suezu a egyptskí vojaci sa presunuli na Sinajský polostrov. 26. mája Násir vyhlásil: „Naším základným cieľom je zničiť Izrael.“ Vo vzduchu bolo cítiť vojnu. Izrael sa ukázal ako takticky vyspelejší. 5. júna rozsiahlymi náletmi v podstate zlikvidoval egyptské vzdušné sily a jeho vojaci začali obsadzovať západný breh Jordánu, Golanské výšiny a Sinaj. Za šesť dní bolo dobojované, hoci následky tohto konfliktu spred polstoročia vidíme v tomto neuralgickom bode dodnes. „Neverím, že Násir chcel vojnu,“ vyjadril sa v roku 1968 izraelský generál Jicchak Rabin pre Le Monde. „Tie dve divízie, ktoré vyslal na Sinaj, neboli dostatočné k vedeniu vojny. Vedel to on a vedeli sme to aj my.“ Sklamaný Násir ponúkol rezignáciu, parlament ju však neprijal a o prázdne prezidentské kreslo po prehratej vojne nebol záujem.

Násir trpiaci silnou cukrovkou, artériosklerózou a inými ochoreniami podľahol infarktu 28. septembra 1970 ako 52-ročný. Na poslednej ceste 1. októbra ho vyprevádzali mnohé významné osobnosti, hlavy štátov a milióny obyvateľov Káhiry. Dodnes nielen obyvatelia Egypta, ale i ďalších arabských krajín s úctou vyslovujú Násirovo meno. Ako napísal americko-palestínsky novinár Lamis Andoni, Násir sa stal „symbolom arabskej dôstojnosti“.

Foto: LookLexEncyklopaedia

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.

Blogy

|