A aký doktor by si chcela byť?
„A aký doktor by si chcela byť?“ je bezkonkurenčne najčastejšia otázka, ktorú počas svojej cesty študenta medicíny dostávam. Nečudujem sa, ja sa tiež pýtam každého masmediálneho komunikátora, manažéra a ďalších tých, čo študujú niečo na M, čím chcú byť. Zaujímavé je, že napriek tomu, že ja by som mala mať jasno aspoň v tom povolaní, odpovedáme rovnako. Nikto nič nevie.
Byť doktorom som nikdy nechcela. Chcela som byť učiteľka, asi slovenčinárka. Prevládol však záujem o biológiu a študujúc na lekárskej fakulte v Prahe som sa začínala zmierovať s tým, že tá slovenčina to asi nikdy nebude. Už mi len zostávalo vyrovnať sa s kontaktom s pacientmi a s odpadávaním pri otvorených ranách. Vlastne aj zavretých ranách, ranách na obrázkoch a predstavách potenciálnych rán. No dokonalý doktorský materiál, čo si budeme hovoriť.
Na našej fakulte je na konci druhého ročníka povinná trojtýždňová sesterská prax. Nuž, netešila som sa, ale absolvovať sa to musí. Starší spolužiaci avízovali buďto úplnú nudu, stlanie postelí alebo šichty so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane klystýrov a prebaľovania. Keby videli moju posteľ, asi by ma pred tým, ako by ma prijali, poslali na preškolenie k maminke, črevnú hygienu nikoho iného ako svoju som nikdy neriešila, ale nudiť sa viem kdekoľvek! Tak snáď si ma naučia to, čo budú potrebovať. Už len keby tí pacienti boli iba na papieri.
Prvý deň som sa hlásila u staničnej sestry, ktorá práve robila ranné odbery. Zložila som sa do skladu a pridala sa k nej, od izby k izbe. Po druhom pacientovi som si pýtala kľúče od záchodu. Po treťom už som posedávala na chodbe na lavičke. „Vám je trochu špatně, že jo?“ A to som si myslela, že hanbu si urobím až tým stlaním. Ak tu ja budem tri týždne zavadzať na lavičke takáto zeleno-biela s kropajami na čele, veľkú radosť zo mňa mať nebudú.
Hodinu som zavadzala, zelenela, sedela a zúfala. Nikto sa mi nesmial, iba sa ma sestry pýtali, či je to môj úplne prvý deň v nemocnici. Áno, úplne najprvší, nikdy som v žiadnej ani len nepacientovala. „Tak to jó, vždyť mně je tady taky každou chvíli na blití.“ Nevedela som presne, o čom hovoria, keďže to vyzeralo presne tak, ako som si nemocnicu predstavovala, ale ani podľa rečí pacientov („No já se vám divím, že tady pracujete!“) nešlo práve o špičkovú kliniku.
Po mojej hodine hanby a utrpenia ma staničná pridelila na celý deň k sestričke Zuzane. Cez deň som započula sestry žartovať, že sa kvôli nej zavedie tabuľa hanby, aby mali kam písať čierne puntíky, čo Zuze ktosi za minulý týždeň pridelil. Vraj napísala akúsi hlúposť do karty pacienta. Keďže tabuľu ešte nemali, asi som bola odmenou za ten čierny puntík práve ja. Zuzka ma okamžite zapriahla do roboty, takže som poslúchala a plnila pokyny. Najviac som si srdcia pacientov získala natieraním nôh detským olejom. A že žiadna špičková klinika! Keď sú praktikantky, skoro aj kúpeľné služby poskytujú. Na svoje odpadávanie som nemala čas, pretože som stále mala niečo v rukách. „Budeš tady i zítra? No paráda, tak to jen něco uvidíš. Tamta paní má takový bércový vřed, že jí je vidět až na šlachu, zítra se bude znova převazovat.“ Hurá hurá.
Po prvom pričuchnutí k sestričkovskej robote som už zázračne neposedávala na lavičke. Ani zelená som nebola, z toho pobehovania po oddelení som nabrala celkom zdravú červeň. Píšem to preto, lebo sama som bola dva roky zúfalá, čo zo mňa bude. Možno je tu niekto ďalší taký, kto zbožňuje to štúdium, netrpí hodinami nad knihami, skúšky má hotové medzi prvými, ale cíti sa neschopne, lebo nikdy netúžil nikoho liečiť a je mu zle už z nemocničného vzduchu. A možno by ho tiež potešilo uistenie, že je to naozaj len zvyk. A možno nakoniec tiež zatúži byť tým doktorom, aj keď o pár rokov neskôr ako spolužiaci.
Po niekoľkých dňoch sa mi ponúkol doktor N., že sa naňho môžem obrátiť so všetkými tými otázkami, z ktorých už staničnej vstávali vlasy dupkom. „Ten mladý fešák“, ako ho pekne volala tučná pani z izby číslo 14 vždy, keď som ju viezla na vozíku na záchod a ona si naňho práve spomenula pomedzi dožadovanie sa Smekty. Ochotne odpovedal na všetko, čo ma zaujímalo. Aj on mal jednu otázku. „Už víte, čím chcete být?“ Áno, konečne chcem byť doktor, a nie učiteľka! Toho som ho však ušetrila a odpovedám, že vôbec neviem, akú špecializáciu by som chcela. „To je dobře. Kdyby jste to věděla, stejně za pár let zjistíte, jak strašná to byla ptákovina.“
