Denník N

A čo na to cirkev…?

Búrlivé týždne. Od pápeža Františka po posledného webového diskutéra. Všetci sa vyjadrili. Každý má svoj názor.

(Ilustr. obrázok: www.freefoto.com)

Pani Magda v českej televízii. Silné slová. Aj o nás a o našom kresťanstve… Pápež František vyzval farnosti, aby prijali a ubytovali utečencov, podľa svojich možností. A čo na to naša cirkev?

Konferencia biskupov Slovenska zorganizovala 2. národný pochod za život. Primárne za „nenarodený život“. Reč vraj bola aj o utečencoch. Okrajovo.

Týždeň pred pochodom si všetci slovenskí katolíci mohli vypočuť „pastiersky list“. Počas dní vrcholiacej utečeneckej krízy. Jeho obsah? „Reklama“ na pochod za život. Ani slovo o utečencoch. Evanjelium v tú nedeľu pritom bolo aj o chudobe. V UPC to zachránil kňaz z Indie (!), ktorý na záver omše povedal pár veľmi silných, múdrych a srdečných slov na margo ľudí na úteku.

Prečo to píšem? Záleží na jednom liste alebo na obsahu nejakého pochodu?

Myslím si, že áno. Pokiaľ sú toto spôsoby, akými s nami naši pastieri chcú komunikovať, tak na tom záleží.

Na druhej strane…

Prečo vždy čakáme na niekoho iného? Prečo ukazujeme prstom na katolícku cirkev a jej kňazov a biskupov? Akoby cirkev bola nejaká staršia pani, ktorej názor a pokyny všetci očakávajú, a bez ktorej sa nikam nepohnú.

Nie je to náhodou tak, že cirkev sme my všetci, ktorí sme boli pokrstení?!

Je ľahšie čakať, že za nás rozhodne rodič, učiteľ, kňaz, biskup, nadriadený, politik, starosta, premiér, pápež… Môže však za nás aj konať?

Keď sa slovenské farnosti (niektoré to už možno spravili) zajtra rozhodnú, že vypočujú výzvu pápeža a naozaj k sebe prijmú utečencov, bude to znamenať, že my sme pomohli?

A naopak, keby sa všetky rozhodli, že nikoho neprijmú, znamenalo by to, že my ovečky nemôžme pomôcť?

Nedávno som písal o tom, že hanbiť sa dá aj za činy druhých. Najmä ak sú to naši predstavitelia alebo zástupcovia. Medzi nich patria aj kňazi a biskupi.

Bola to hanba, keď jeden z nich pred plným kostolom propagoval zádušnú omšu za Tisa? Alebo skôr hnev? Frustrácia? Smútok? Údiv? Kombinácia? Videl som samého seba, ako paralyzovane sedím a počúvam tie slová. Ako v spomalenom filme. Niečo vo mne sa chcelo postaviť a zakričať: „STOP! Veď to bol vrah!!!“. Niečo ďalšie ma zastavilo a povedalo: „Aký si ty expert na históriu? Čo o tom vlastne vieš? Čo si o tom čítal?“ A zostal som ticho sedieť. Spolu s niekoľkými stovkami ďalších ľudí. Najmä rodín s deťmi.

Odvtedy som sa toho už nezbavil. Zostalo to vo mne. Ten pocit zostal.

Súvisí to nejako so zvláštnym tichom pri téme utečencov? Neviem.

Nezabudnime ale ne toto: CIRKEV SME MY VŠETCI!

Bude taká, akí budeme my.

Keď sa nám v nej zle dýcha, riešením nie je odísť.

Stačilo by poriadne vyvetrať.

 

 

Teraz najčítanejšie