Denník N

A prečo nie my?

Share if you dare, ale ja rozhodne #nechcemSlovakistan.

Možno to je iba tým, že študujem na škole, ktorá pripomína Rokfort, ale po vypísaní osobných údajov do Google dokumentu na vyjadrenie podpory a vďaky Zuzane, mi prišla na um Dumbledorova armáda. Skôr než túto myšlienku odsúdite ako úplnú absurdnosť, skúste si so mnou prebehnúť pár bodov k tomu, prečo by to nemusel byť až tak surreálny nápad.

Začínajúc tým najomieľanejším, v našej minulosti sa čosi podobné podarilo. Niekoľko dní dozadu sme si to pripomínali a teraz máme možnosť si to dokonca vyskúšať na vlastnej koži. Aj vtedy to začínalo – okrem iného – pri študentoch a podpisovaní symbolického dokumentu, no pretavilo sa to do omnoho väčšieho ideového pochodu. A hoci nechcem argumentovať za revolúciu v mierke tej z roku 1989, myslím že ako študenti popredných svetových univerzít vieme momentálne dianie v našej krajine značne ovplyvniť.

Máme totižto celkom silnú páku. Je nás už viac ako dvetisíc,no a teraz je na čase znieť ako elitárska sviňa. My nie sme len-tak-nejakých dvetisíc. My sme dvetisíc, ktorých iní chcú a potrebujú, a to nielen na Slovensku. My sme tí, ktorí majú a budú mať najviac skúseností vo svojich odboroch. Pán premiér môže murárom pokojne ich múdrosť vybrnkávať na balalajke, no ak niekto niekedy má vytiahnuť Slovensko z tej situácie, ktorej začína čoraz viac čeliť, tak to budeme najskôr my. Takých, ako sme my, sa len ťažko hľadá.

Ale okrem toho vieme narobiť aj veľa hluku. Tým, že nás nie je málo a sme roztrúsení po celom svete, môžeme ďalej posunúť správy, ktoré nám donášajú tie špinavé protislovenské prostitútky (doslova a do písmena vás obdivujem). Som si istý, že medzi nami sú aj experti na social media marketing. Zorganizovať takto kampaň nie je nič ľahké, no tu máme znova samé esá v rukáve. Propagovať to najskôr budú všetky slovenské médiá. Takisto asi môžete rátať s podporou od mimovládnych organizácií ako je Transparency Intl, Open Society Foundation, LEAF, atď. Prvých 2000 followerov už prakticky máte. Máte tak aj kontakty na najlepších a najväčších univerzitách sveta. Toto sú miesta, kde social media marketing kvitne ako afgánsky haš v Amsterdame. Bola by ohromná škoda nevyužiť túto príležitosť zapísať si ďalšiu vec na to nablýskané CVčko. A ešte veľmi egoisticky by som sám chcel vedieť, či sa pán premiér vyjadrí k zahraničným novinárom podobne ako k tým našim. A to si píšte, že by o tom písali.

Predtým než prejdem k poslednému bodu, pár slov k tej momentálnej situácii. Najprv som si aj celkom pamätal (resp. stíhal som), no teraz viem skôr vymenovať štáty USA ako všetky ‚prešľapy‘ našich ctených červených vlád. Už sa pod nimi kýve stolička, a to musia vedieť aj oni. Ale čo potom? Kotleba, Kollár, a podobní kompóti predsa nepatria do politiky rovnako ako korupcia a klientelizmus, na tom sa dúfam zhodneme. Proruská propaganda si získava čoraz viac fanúšikov i z radov našej generácie, to si tiež určite všímate. Byť euroskeptikom je jedna vec, ale hlásať vystúpenie z NATO je ako závidieť Ukrajine jej momentálnu územnú celistvosť. A ak nepochybne veríte že SMEčko, eNko, .týždeň, Gordulič, opozícia, a neziskovky to majú všetko pod palcom, tak fajn. Netreba nič riešiť. Šup na iný blog.

No ak vidíte možnú aj realitu, kde Slovensko už nebudú iba bagetové chlebíčky a Plexi Sklovská, tak je na čase s tým niečo spolu skúsiť urobiť. Posledný bod, ktorý by som rád spomenul je … nie, národná hrdosť to fakt nie, na to tu má byť predsa pán Danko. Zuzana a Pavol nám dokázali, že na morálnej rovine to už dávno vyhrali. Oni neprižmúrili oči, hoci stačilo len málo. To že to bolo tak ľahké nám dnes dokazujú aj súčasní zamestanci ministerstva, ktorých tento blog musí páliť tak ako tá ranná kávička, pri ktorej ho čítajú. To nebola veľká vec, nič miliónové. Ale veď práve preto je víťazstvo Zuzany a Pavla ešte väčšie. Sám neviem, či by som dokázal odmietnuť nespravodlivosť už na tejto úrovni. Určite nie tak razantne ako oni. Čo si z tohto však môžeme odniesť my, je lekcia z psychológie. Ja som ju počul od pána profesora Antona Heretika, pri rozprávaní o emočnej gradácii pred vraždou, no je ľahko uplatniteľná aj tu. Kolaps alebo klimax, nenastáva vždy po tom najzávažnejšom momente. Veľmi často je to maličkosť; niečo tak banálne, po čom je pohľad na realitu už totálne absurdný. A potom to už človek nedokáže zniesť.

Teraz najčítanejšie