Achillova päta Róberta Fica

Viac či menej uveriteľné príbehy (podľa toho čo znesiete) sa o ňom šíria najprv ústnym podaním. Prítomní jeho politického zrodu ho vraj vykúpali v zázračnej vode. Stal sa nezraniteľným sťa bájny Achilles. Trochu reklamnej mágie k tomu pridali smrteľníci (večná im pamiatka) a už to ide samo. Zrodila sa nová hviezda slovenskej politiky. Keď bude padať, zaprajte si sociálny balíček. „To by malo nejakú dobu vydržať“, povedali si krstní otcovia slovenskej oligarchie a odtiahli na pozlátených vozoch ťahanými nesmrteľnými tátošmi späť do svojich dŕžav.

Ale toto zázračné dieťa veľmi skoro začalo premýšľať vlastnou hlavou. A rozprávať. Veľa rozprávať. Tak sme sa o ňom dozvedeli takmer neuveriteľné veci. Skutočne verím tomu, že súdruh Róbert, by ako uvedomelý komunista neváhal zastaviť cirkevnú procesiu, len aby sa farára spýtal: „Tak co, soudruhu, proč s námi nejdeš v jedné řadě? Proč se tak štítíš práce?“. Brat Róbert, by zase celkom iste dokázal dať rozhrešenie aj tomu najzatvrdenejšiemu hriešnikovi, či nakŕmiť zástupy vyvolených. Jedno i druhé už pred našimi očami dokázal. To prvé, na naše veľké prekvapenie. To druhé, na náš účet. Darmo, dokonalé osvojenie si schopnosti adaptácie na nové pomery za ideálnych podmienok môže viesť až k nesmrteľnosti (pesimista či marxista by dodal, že aspoň knižnej). V našej spoločnosti sa táto „nesmrteľnosť“ zo záhadných príčin prejavuje v zbožštení „vládcu“. Kým v normálnej spoločnosti by sa mala prejaviť v rozsiahlosti spisovej dokumentácie vedenej k tomu určenými nezávislými orgánmi. Tie by mali podľa zákona konať a konštatovať, že jeho kráľovstvo je z tohto sveta (viacero na sebe nezávislých geografov a na diaľke závislých cestovateľov mi potvrdilo, že Cyprus a Belize skutočne existujú a že to nie sú bájne krajiny).

Ja som týmto legendám nikdy neveril. Nikdy som si nemyslel, že by bol Róbert Fico obdarený zvláštnym politickým talentom. On spoločenské pomery netvorí. On ich len využíva. Skutočný politický talent, to je pre mňa mravná a osobná sila. Odvaha. Česť. Idea presahujúca človeka („presahujúca“ prosím nepliesť s „oblbujúca“). Teda niečo celkom iné ako preferenčné siločiary „bejka“ (za tento výraz ďakujem českej kinematografii), ktorému sa na pridlhej červenej kravate hompáľa priveľa závaží, a tak priškrtený „rube a rube“. Politický talent sa môže prejaviť len v čase krízy. Naozajstnej kríze zatiaľ predseda vlády a strany nikdy nečelil. A nemusel by ani teraz. Keby si ju na seba prekvapivo neprivolal sám. A nesekol vedľa.

Róbert Fico mal asi tak tisíc možností ako zareagovať na kauzu Váhostav. Vybral si tú najhoršiu. Fatálnu. Náš Achilles sa rozhodol šliapnuť na Figeľa. Holou pätou. Akoby zabudol, za čo ho to pri zázračnom kúpeli krstní otcovia držali. Tí na to akiste nezabudli. A kľudne by som vsadil aj pohľadávku voči Váhostavu na to, že teraz by ho najradšej držali za úplne inú časť tela. Tu sa rodí naozajstná kríza tejto vládnej garnitúry.

Nie je na to treba žiaden brilantný politický cit. Len jednoducho uvažovať. Aby sa Smer udržal pri moci aj po voľbách, nebude stačiť po celom Slovensku zamknúť kancelárie zvnútra, vyhodiť alebo zjesť kľúč a nejak to prečkať. Bude treba nájsť minimálne jedného koaličného partnera. Vie to veľmi dobre naša súkromná spravodajská televízia. Vedia to aj ľudia v Smere. Tušili to a tajne si to priali aj v KDH (trúfam si odhadnúť, že nie všetci). Tak, že by o tom nevedel premiér? Vedel! Dobre to vedel. Len to rúbanie bolo zase silnejšie ako on.

Nastala tak paradoxná situácia. Nikdy by som nepovedal, že lepidlo na tzv. zlepenec namieša sám Fico. Popri rôznych osobných záujmoch, antipatiách, niekedy až chorobnej túžbe byť prvým medzi rovnými, tak sám Fico pripomenul slovenskej pravici, že existuje niečo, čo ju spája, a čo všetko toto presahuje. Že tu existuje spoločná idea, stále verím, že nadpolovičnej časti slovenskej spoločnosti po živote v niečom inom, než je toto prežívanie. Tento výsmech. Toto pohŕdanie. Nie za hranicami. Ale u nás doma.

Róbert Fico vykročil. Tým svojim smerom. Ako stále. Pripomenul, že v konfrontácii s aroganciou moci, musíme hľadať skutočný politický talent. Mravnú a osobnú silu. Odvahu. Česť a ideu presahujúcu človeka. Tým odhalil svoju zraniteľnú pätu. Záleží iba na nás, ako zareagujeme.

William Shakespeare v tragédii Cézar píše: „Aké mäso konečne Cézara nasýti?“ Ale je správne klásť si túto otázku? Môže vôbec niekto zoči voči nezmyselnosti doby a zvrátenosti pseudoargumentov tých, ktorí z toho profitujú, po náš žiadať, aby sme si ju kládli? Nie je takto položená otázka iba ospravedlnením nášho strachu, ktorý nás prinútil prestať premýšľať, písať a rozprávať? Len preto, aby sme počkali, kým bude mať Cézar dosť?

Môžeme odmietnuť naše dedičstvo alebo našu históriu. Ale nemôžeme sa zbaviť zodpovednosti za výsledok. Nemôžeme sa snažiť brániť slobodu tak, že ju ponecháme vlastnému osudu. Ak by sme to dopustili, čia by to bolo vina?

Na inom mieste Shakespearovej hry sa dočítame: „Chyba, milý Brutus, nie je v našich hviezdach, ale v nás samotných.“