Denník N

Ad: Cesta Roberta Fica do dejín

zrušenie Mečiarových amnestií bolo prvou výhrou nad postmečiarovcami (pokračujúcimi cez strany SMER, SNS a ĽSNS) po siedmych rokov prehier, drobenia sa demokratov a nedôvery vo vlastné sily.

Za tretej vlády R.Fica sa na Slovensko vrátili pouličné protesty, porovnateľné s érou tretej vlády V.Mečiara, a týždeň neprejde bez korupčnej aféry. Všimol som si ale, že  pán Blaščák  sa v tejto dobe vyslovil za vyzdvihnutie R.Fica  „do dejín“. Na jeho blog ma upozornilo  zopár známych v nedávnych dňoch, kedy ÚS skončil koaličnú frašku s amnestiami.

Rád čítam texty Fedora Blaščáka, lebo  je to vzdelaný a rozhľadený chlapík. Preto si nie som istý, či chce blogom premiéra vychovávať (povzbudením) , alebo mu  naletel?

V blogu  (https://dennikn.sk/709881/cesta-roberta-fica-do-dejin/) by  z neho chcel mať pozitívnu,  dejinotvornú postavu. Vraj  R.Fico „zväčšil demokraciu“ (?) a ešte aj ostal „konzistentným v pozícii rigidného právneho pozitivistu“.

O zväčšení demokracie si dovolím zapochybovať (za jeho tretej vlády sa oklieštila demokracia v parlamente, a ešte sa aj zobrala voličom možnosť druhého kola vo voľbách do VÚC).

A „konzistentný právny pozitivista“? Nech sa páči… Nezdá sa mi ale to, ak má byť do dejín vzatie R.Fica   odôvodnené  jeho prehrou v obrane  Mečiarových amnestií.

Je to práve taký omyl, ako zľahčujúci  opis dôsledkov mezaliancie medzi novými českými politikmi OF a KSČ (po r. 89), ktorým pán Blaščák ukončil úvahu.

Nestaral by som sa do prvého, ani druhého autorovho „zdejinovania“, ak by ma ku tomu p. Blaščák nevyzval. Takže OK, začnime niektorými omylmi p. Blaščáka vo veci politickej porážky R.Fica pri jeho dlhoročnej obrane Mečiarových amnestií:

 

  1. Útek pred porážkou

Pán Blaščák chváli R.Fica, ale za čo?   Ak totiž ide o kauzu amnestií, R.Fico je v jej príbehu tým, kto nesie politickú zodpovednosť za to, že desaťročia  bránil ich zrušeniu. Preto už zomreli viacerí kľúčoví svedkovia (ako napr. Svěchota), čím sa skomplikovala, možno zmarila,  šanca pre spravodlivosť. Zrušeniu amnestií všemožne bránil aj v uplynulom roku, kedy som opakovane v NRSR predkladal návrhy.

Možno ten omyl p. Blaščáka vyplýva z toho, že  uveril,  že R.Fico mal túto jar vo veci Mečiarových amnestií na výber. Ale on k rušeniu amnestií pristúpil až  keď nezrušenie ohrozovalo jeho moc. Vtedy úradujúci premiér a šéf najväčšej strany  nemá na výber. Zmenil názor až vtedy,  keď  mu  došli nervy aj právne argumenty, a hlavne : keď už nemal reálnu moc zastaviť ľudí (dokonca ani vlastných ľudí!) , žiadajúcich zrušenie amnestií.

Pripomeňme si fakty :  prvý návrh na zrušenie amnestií (apríl 2016) koalícia odkopla. Ignorovali argumenty, z pozície moci sa vysmievali  mne aj opozícii. Môj návrh vtedy nepodporila ani väčšina poslancov Most-Híd. Hoci aj v minulosti hlasovali za zrušenie amnestií, v povolebnom kŕči, pod paľbou kritiky za zradu politických zástav , opustila strana Most-Híd  aj vlastnú politickú líniu.

Ale pri ďalšom predložení návrhu na zrušenie amnestií mi pomáhal verejný tlak (pre pohreb M.Kováča). Pod týmto tlakom stratila Ficova  koalícia jednotu. Most-Híd  v decembri 2016  otočil a jednotne podporil môj návrh . Po rokoch sa dostal   do druhého čítania.

Zdvihlo to nádeje opozície a záujem verejnosti o nepotrestaný únos aj vraždu. Verejnosť v amorálnych Mečiarových amnestiách rozpoznala výkričný príklad nespravodlivosti a zločinu, ktorý kryjú politici SMERu a SNS. Veľa  urobila Anna Remiášová, ktorej zavraždený syn Robert pohol našim svedomím.

Pripomínalo mi to  20 výročie Jana Palacha:  počas tzv. Palachovho týždňa (január 1989) policajti v Prahe mlátili, zatýkali a polievali prúdmi ľadovej vody mladých, čo v dobe Palachovho  skonu nežili, alebo ak aj, nemali o ňom vlastne  nič vedieť. Palach nemal hrob, ani meno v dejinách a jeho obeť patrila k najprísnejšiemu tabu režimu. Ako to, že o ňom  mladí v januári 89 vedeli a že na 20.výročie  vyšli do ulíc?

Rovnako nepochopiteľné a akoby  zázračné bolo, ako sa koncom minulého roku dvíhal záujem o Roberta Remiáša, o únos a nepotrestané zločiny Mečiarovej éry. Preto sa poslanci strany Most-Híd nedokázali udržať v šíku s dvomi stranami postmečiarovcov,  ktorých vládu podporujú.

Pod tlakom ľudí žiadajúcich zrušenie amnestií sa v marci 2017 rozpadala dokonca  aj lojalita politikov SMERu voči politickej línii vlastného predsedu, R.Fica. Také čosi je v strane ako  SMER (ktorá obnovila stranícku disciplínu, aj  tzv. demokratický centralizmus),  šokujúce. Napr. M.Maďarič sa vyjadril za zrušenie amnestií aj verejne. A hoci to urobil pod dojmom  filmu Únos, na ďalší deň to neodvolal. Za zrušenie amnestií sa vyjadrila  ministerka Žitňanská, aj smerácki ministri ako Drucker, či Lajčák!


 

V marci 2017 ostal R.Fico so svojou politikou  „nezrušiteľnosti amnestií“ osamelý, obklopený len zopár mečiarovcami.   Proti nim stála verejná mienka (aj voličov SMERu!),  mladší politici  SMERu,  koaličný partner Most-Híd  a hlavne – vlna nevôle verejnosti, hroziacej demonštráciami.

R.Fico  kapituloval zo strachu že ho zmetú  masové protesty, ktoré by mohli prerásť v nejakú  „slovenskú jar“. Bol nútený  rušiť  to, čo vyhlasoval za naveky nezrušiteľné.

Svojich chránencov z HSDS nechal v dileme, či utekať do cudziny, alebo  „poriešiť“  sudcov, alebo ťahať čas odvolaniami…?  Lexova lakonická reakcia ukazuje, že  „úspech“ R.Fica v kauze amnestie pochopil  presne:

Vydesený Smer kauzou Bašternák a protikorupčnými pochodmi prakticky za noc zmenil 20-ročný postoj a presadil vo vláde i parlamente novelu ústavy, kde z pôvodne nezrušiteľného sa stalo zrušiteľné“.

R.Ficovi to neišlo ľahko, ale  otočením postoja  bránil rozkladu vlastnej  moci. Nič viac, nič menej. Nemal na výber : práve tak, ako  kedysi, keď  prevzal ochranu Mečiarových amnestií (aj ľudí). V oboch situáciách konal  iba pre svoj prospech, preň Mečiarove amnestie roky chránil a  rovnako vypočítavo ich teraz zrušil.

Cítiť z textu, že  Fedor Blaščák by chcel  uveriť, že z Ficovej pragmatickej otočky bude prvá lastovička zmeny jeho politickej praxe. Aj ja by som to uvítal. No takejto domnienke neprajú fakty, ani  R.Fico. Zmenu paradigmy nenaznačujú ani  poslanci a politici SMERu. Skôr sa smejú, ako šikovne a lacno vykĺzli z jednej fatálnej politickej prehry. Akým ľuďom sa smejú? Nuž, dôverčivým ako napr. …

 

Vraj právny pozitivista!

Z textu pána Blaščáka sa zdá, akoby  R.Ficovi uveril dokonca aj to, že  dlhoročná rétorika typu „amnestie sa nedajú zrušiť“ odzrkadľovala jeho  právny názor.  A nie iba to! Pán Blaščák dokonca  dodatočne  tie výhovorky vysväcuje  za odbornú zásadovosť, za výraz právneho pozitivizmu JUDr. Fica, ktorý teraz obetoval. Niečo také nenapadlo dosiaľ ani samotného politika : )

Nechápem nepozornosť pána Blaščáka – on si vari nevšimol, že R.Fico už v minulosti preukázal , že amnestie mu nie sú právnym problémom, ale  politickým nástrojom?  Ukázal to napr.  vtedy, keď zrušením  amnestií zastrašoval (v r. 2008)  Mečiara ako svojho koaličného partnera (https://domov.sme.sk/c/3610208/fico-a-meciar-sa-obvinili-ze-chcu-rozbit-koaliciu.html#axzz4ih973mIG)

Ako  nástupca mečiarovcov  si R.Fico ochranou amnestií kedysi vindikoval a súčasne aj poistil  ich vernosť. Bola to jeho výhoda aj ťarcha , s ktorou žije počas celej svojej samostatnej politickej dráhy. Ale zastrašovaním Mečiara počas koaličnej krízy v lete  roku 2008 ukázal, že bol vždy pripravený použiť amnestie ako palicu. Tým R.Fico ukázal, že nerušenie (alebo naopak – rušenie)   amnestií nemá nič s právnym názorom. Ak ide totiž o jeho záujem, nerozpakuje sa R.Fico  ignorovať nie iba právny pozitivizmus, ale aj doručovanie súdnych obsielok (!).

 

Cena maskovania

Pán Blaščák si nevšíma, že otočka R.Fica o 180 stupňov mala nepríjemne autoritatívny štýl a že priniesla negatívne dôsledky (napr. ústavnoprávne).

R.Fico nedokázal priznať ústup a nenechal SMER zahlasovať za jednoduchší spôsob rušenia amnestií, ktorý prešiel riadnym legislatívnym procesom a bol už v druhom čítaní.  Radšej dotlačil poslancov NRSR zasiahnuť do Ústavy SR – no neurobil to  historicky (ako sa vidí p. Blaščákovi), ale skôr hystericky.

Nariadil prepísať kompetencie, určujúce balans medzi najvyššími ústavnými inštitúciami, a to za dva dni. Predvádzal sa pritom v mečiarovskom štýle verejných rozkazov :  na jeho povely sa išlo do takej rýchlej novelizácii Ústavy, aká tu ešte nebola. Márne boli argumenty odborníkov…R.Fico ukázal opäť raz, že pre vodcovskú image neváha ponížiť parlamentarizmus aj  zákon , definujúci pravidlá legislatívneho procesu. Namiesto racionálnej  dohody s opozíciou, ktorú potreboval na dosiahnutie ústavnej väčšiny –  dával ultimáta. Dokonca vrátil do vysielania dávny evergreen V.M. : „ a pracovali sme celé noci…“.

Všetko to  pre strach  z ulice (študentský protest bol ohlásený na 18 apríl). Preto  sa muselo všetko udiať v skrátenom legislatívnom konaní! Aby sa jeho ústup nerozmazával. Veď  akým by bol lídrom vládnej koalície, ak by prehral takýto viditeľný boj s opozíciou? Bol to predsa  on, kto toľko krát vsádzal  na nezrušitelnosť amnestií svoju právnickú aj politickú autoritu. Z „nikdy, nikdy, nikdy!“ sa  cez noc stalo „rýchlo, rýchlo, rýchlo!“ SMER a SNS chceli svoju prehru rýchlo „spláchnuť“ (citujem tu vysokého predstaviteľa SMERu).

Lenže : premiérova ješitnosť a legislatívne náhlenie zanechali stopy v právnom systéme. Napr. tieto :

  1. Prišlo k účelovému zásahu do Ústavy SR (čo si môj návrh nevyžadoval), ktorý do nej vniesol natrvalo možnosť rozpornej retroaktivity.
  2. Obetovala sa  kontinuita dlhoročnej ústavnej praxe, hoci tá by mala byť v našom, stále ešte mladom štáte, základom ústavnej a právnej stability (tou dlhoročnou praxou myslím prax, kedy sú závažné politické úlohy, ktoré   Ústava SR nepredpokladala,  riešené ústavnými zákonmi)
  3. Deformovala sa doterajšia deľba moci medzi ústavnými inštitúciami, keďže R.Fico vnútil Ústavnému súdu popri expertnom aj hodnotové, tzn. výlučne politické rozhodovanie (môj návrh by nič také nespôsobil).

Tieto babrácke zásahy do právneho prostredia si zrušenie Mečiarových amnestií nevynucovalo. Spôsobila ich márnivosť R.Fica. Nevtelil tým do Ústavy, ako poeticky píše  pán Blaščák, žiadne ponaučenie o neprijateľnosti amorálnych amnestií, iba jeden nesystémový prvok.

A ak ide o ponaučenie, to by budúcim politikom (aj politickým zločincom) mohla dať iba pravda – a tou je,  že hoci si u nás kedysi istí  politici zaistili beztrestnosť amnestiami,   a hoci si aj našli silného ochrancu ich nezrušitelnosti – po rokoch si verejnosť vynútila, že  ich ten ochranca hodil cez palubu. Túto pravdu teraz politici  SMERu a SNS všemožne kamuflujú. Nechcú mať z kauzy zneužitých amnestií žiadne historické ponaučenie – a to by si mal uvedomiť  aj pán Blaščák.  Píše, že dejinná dezinterpretácia  je v tomto prípade už vopred hotovou vecou. Ja ale dúfam, že sa  mýli.

 

 

Omyl tézy o „historickom kompromise“

Obrat v postoji R.Fica pán Blaščák chváli ako vraj historický  kompromis, ale v čom tkvie ten kompromis? Medzi zrušením a nezrušením amnestií kompromis nie je.  R.Fico ich zrušiť odmietal. Nikdy nehľadal cestu, akoby sa to dalo  – naopak, desaťročia bol hlavným advokátom  definitívnej nezrušitelnosti  amnestií. Ak  pod tlakom urobil to, čo  v minulosti rezolútne vylučoval, to nie je kompromis, ale  debakel. Pošliapal si, ako sa vravieva,  po vlastnom jazyku. Preto sa s ním v posledných dňoch tak vytešujú  humoristi a karikaturisti.

Pán Blaščák ale prevzal tézu o „historickom kompromise“ , podobne  ako Ficovi  koaličníci. Ak hlavy svojich zaskočených voličov balamutia politici SMERu a SNS, to všetci chápeme. Ale prečo pán Blaščák?

Poznámka:  Možno sa ten zavádzajúci termín (historický kompromis) pánovi Blaščákovi vynoril z iných čias,  z balamutení iných straníkov. Napr. tých čo urobili s komunistami tajné pakty, vydávajúc dodatočne ústupky KSČ za dôsledky akéhosi, vraj  nevyhnutného „historického kompromisu“. Budem o tom ešte písať (v druhej časti) , keďže pán Blaščák ma k tomu vyzval. Teraz len toľko, že  aj vtedy to bola lož.

 

REZUME  Ficových amnestií

Nie som krvilačný odporca R.Fica, cením si jeho pracovitosť, dôslednosť  a vnímam aj prínosy… napr. v zahraničnopolitickej oblasti.

Ale vidím aj to, že v politickej praxi a hodnotách, z ktorých tá prax vyviera, ostáva pán Fico zatiaľ človekom s normalizačnou hodnotovou výbavou a komunistickým resentimentom. Neviem, či to robí z kamarátstva, alebo zištne, ale až pričasto  slúži oligarchom, zahryzávajúcim sa do štátu. Rovnako vidím, že proti zvyškom totality, akou je netrasparentnosť alebo zneužívanie moci,  politická korupcia alebo stranícky klientelizmus – robí  len málo,  neochotne, a až vtedy, ak sa dostane pod tlak verejnosti, alebo zahraničia.

Je tiež nespochybniteľné, že po zániku HZDS sa stal R.Fico strážcom tých záujmov a hodnôt, ktoré predtým chránilo HZDS : je  obhájcom totalitnej éry (pozri najnovšie citáty o čiernej diere) , jej elít, vrátane aktérov zločinnej  ŠtB (pozri ich výsluhové dôchodky, napr.),  aj ochrancom  mečiarovských privatizérov.

Ak musel vo veci Mečiarových amnestií otočiť, urobil tak nerád a proti svojmu presvedčeniu. Preto si od toho nesľubujem zmenu jeho budúcej politiky. A to ani za pomoci vychvaľovania, akým chcel možno pána Fica povzbudiť a postrčiť pán Fedor Blaščák.

R.Fico  sa dnes snaží zo všetkých síl zakryť  prvú veľkú prehru s demokratickou verejnosťou od r. 2010. Zakrýva, lebo vie, že ak si verejnosť uvedomí svoju silu, bude chcieť ešte viac spravodlivosti a právneho štátu. Pokiaľ sa dajú vyšetrovať vinníci únosu z éry V.Mečiara, prečo by nie  kauzy z éry R.Fica? A ak to Ficova koalícia nedopustí, prídu si o 3 roky  zvoliť lepšiu… Preto prepisuje R.Fico (a jeho koaličníci) príbeh  boja o amnestie…

My ostatní by sme to nemali vítať, ani  akceptovať. Je síce pravdou, že Lož si často v slovenských dejinách pomohla prepísaním  minulosti (ako pripomína  aj pán Blaščák, a ja viem, že o tom niečo vie) – ale ja dodávam, že  iba vtedy, ak  slušní ostali ticho.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa, ešte stále,  verejným otázkam.