Denník N

Adamova reč

Málo mám času. Jeden z miliónov Adamov, neisto kráčam po moste, ktorý si každým krokom staviam.

Objímal som sa s ňou pod stromom. Za spevu exotických vtákov sme spolu jedli, uprostred rajských vôní sme spoznali, že sme nahí. To, na čo ma nahovorila, tá neskrotná tendencia k skúšaniu nových vecí, k všakovakým túžbam, je rovnako moja ako jej, je rovnako vlastná nám všetkým. Je v tom namočený každý z nás. Vyhnaní z blaženosti, celý čas sa zas a znova snažíme len a len o ňu. Skrýva sa v pozadí akejkoľvek žiadze.

Už viem, čo je dobro a zlo, ale veľmi mi to nepomohlo. Spoznal som, že dobro, to je to, čo sa mi páči a zlo to, čo mi ubližuje. Že dobro môžem pociťovať v sebe, ale môžem ho robiť aj niekomu inému. Je to vtedy, keď mu učiním niečo, čo mu je na prospech alebo z čoho cíti radosť. Veľakrát mu však urobím niečo zlé. Vtedy je zo mňa nešťastný a cíti bolesť z môjho úderu. Dobro a zlo je teda konkrétne. Ako keď pradávno jeden brat zabil druhého. Predtým boli možno obaja spravodliví. Alebo sa obidvaja trápili čiernymi myšlienkami a svoje hlinené telá rovnakou mierou plnili hriechmi, až kým sa to nestalo. Spravodlivým bol už len jeden z nich, ale toho už vlastne nebolo, a ten nespravodlivý cítil vinu, ktorú mal Božím prstom napísanú na čele. Bolo to nečakané, lebo ten, čo zabil, mal na starosti pole a nikdy predtým nemal na rukách krv, a ten nevinný, ten zas denne narábal s nožom, keď obetoval zvieratá, ktoré pásol. A zrazu ho postriekala vlastná krv. I ten nôž bol najskôr jeho.

Existujú rôzne dobrá. Pochopil som, že problémom človeka nie je ani tak voľba medzi dobrom a zlom, lebo v tom máme väčšinou jasno, ale voľba medzi jedným a druhým dobrom. A že to, čo predstavuje dobro pre mňa, môže niekedy ublížiť môjmu blížnemu. Nie, nie som žiadny relativista. Som stále Adam, a pritom žijem medzi vami, vlastne vo vás. Nepáči sa mi slovo hriech. Ale konám ho, kým robím chyby, prešľapy, kým ubližujem svojim blížnym. Nemusím ho použiť a aj tak je pravda o mne nepekná. Divého púštneho leva totiž v sebe nikdy nedokážem úplne umlčať. Poznám dobro, no napriek tomu som často slabý a neochotný k tomu, aby som ho konal. A tak sám v sebe robím to, čo nechcem. Kde je teda moja sloboda?

Najproblematickejšie pre nás nie sú voľby medzi dobrom a zlom, ale medzi dvoma či viacerými dobrami.
Najproblematickejšie pre nás nie sú voľby medzi dobrom a zlom, ale medzi dvoma či viacerými dobrami.

Pozerám sa späť. História je spletitá. Ale tak, ako ja opakujem tie isté chyby, opakujeme ich aj my všetci pospolu. Zabili sme mnohých tých, ktorí nám chceli otvárať uši. Chceme ich mať ako lopúchy, keď ide o pravdu ako takú, ale zapchávame si ich, keď sa vyslovuje pravda o každom jednom z nás. Preto odrezali hlavu Jánovi, čo krstil. Preto pribili na drevo Ježiša, čo hovoril, že sme otrokmi, a že nemáme slobody.

Hanbím sa, že som človek, a predsa sa z toho teším.

Doteraz neviem presne, čo znamená byť kresťan. Učení a vedúci sa hnevajú, keď myslím vlastnou mysľou a cítim vlastným srdcom. Akoby kresťanstvo bola forma nejakej totalitnej politiky. Z jedného vedúceho dokonca urobili neomylného. Z iných spoločenstiev sú proti tomu, a vysmievajú sa mu, no pritom sa ich vedúci často tvária takisto, ibaže fungujú v malom. Do tých, čo ich obklopujú, tesajú svoj vlastný kult. Tak potom aký je medzi nimi rozdiel?  Smiešna a priblblá ľudská nátura, ktorá neustále súperí a súťaží, a – aby som nezabudol – vlastní alebo chce vlastniť pravdu, sa od čias tých dvoch nešťastných bratov vôbec nezmenila. Všetci sa nazývajú menom toho pribitého, no pritom zachmúrene hľadia na oltáre svojich súpútnikov, či z nich náhodou nestúpa dym.

Najťažšie na tom, čo nazývajú kresťanstvom, nie je milovať Boha. Najťažšie na ňom je milovať svojho blížneho.

Toho závistlivca hlúpeho, smilníka, darmožráča sprostého, ktorého stromy zasahujú do našej záhrady, ktorý si trúfa o nás šíriť klamstvá, ktorý si dovolil mať úspech, ktorému sa darí, svini jednej.

Najťažšie na kresťanstve nie je milovať Boha. Najťažšie na kresťanstve je milovať svojho blížneho.
Najťažšie na kresťanstve nie je milovať Boha. Najťažšie na kresťanstve je milovať svojho blížneho.

Ešte že my sme večne dobrí, krásni, vždy pohotoví pomôcť, nevinní baránkovia Boží! Stačí, že za nás popravili toho, kto o sebe tvrdil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, a my sme vraj automaticky spravodliví! Aké chlácholivé, príjemné prehrabávanie kučerami nášho svedomia. Spravodlivosť nalepená zvonku, to je to, o čom sme vždycky snívali, aby sme ďalej mohli klamať, podvádzať, osočovať, nenávidieť a slúžiť našim naozaj skutočným a veľkým bohom, mamone a sexu. Ten ďalší zabitý spravodlivý, ten to predsa všetko urobí za nás!

Automatická spravodlivosť bez nášho prispenia: inverzia hodnoty skutku, ktorý predsa odjakživa definoval, kým to vlastne sme.

Úžasná finta, krásna a milosrdná kľučka, škoda len, že falošná! Príbeh spravodlivého nás má zmeniť zvnútra, nie zvonka. Veď zvnútra vychádza to, čo nás môže poškvrniť, ako hovoril, a to i vtedy, keď si oblečieme pancier viery. Sú ľudia, ktorí by si ho neustále obliekali, ako aj toho spravodlivého. A presne to je aj ich spravodlivosť. Zvonku okúpaná koža priniesla vraj nového človeka.

A pod tou kožou zas ten istý sajrajt.

Nemôžem sa však príliš obzerať. Málo mám času. Jeden z miliónov Adamov, neisto kráčam po moste, ktorý si každým krokom staviam. Podo mnou nič, nado mnou nič, za mnou príbeh nášho pokolenia a predo mnou cieľ, o ktorom ani neviem, či je naozaj správny.

A toho, ktorý má byť kdesi na nebesiach, toho mám ukrytého v sebe.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.