Denník N

Adolf je tu zas

Sfilmovaná verzia knihy Timura Vermesa nám ukazuje, že Vodca by sa v pohode uživil i dnes.

 

Hneď na úvod musím povedať, že som nečítal knižný originál, čo je možno škoda, no film ma od chute na knižku rozhodne neodradil, skôr naopak.

Od filmu samotného som nečakal nejaké väčšie posolstvo, vedel som, že sa jedná o humornú knižku, takže som predpokladal niečo na štýl „Muskatnuss, Herr Miller“ scény predĺženej na dve hodiny. Prvá polovica filmu vskutku taká je. Hitler sa prebudí v novodobom Berlíne, myslí si, že Sovieti sú stále v meste, nechápe prečo decká nie sú v Hitlerjugende, kam zmizli trosky mesta a prečo ho nikto nezdraví ako obvykle. Ľudia ho majú za komika, väčšine to príde zmiešne, iba málo ľudí vyjadrí odpor. Dívať sa na našu dobu z pohľadu Hitlera je skutočne smiešne – Vodcovo znechutenie, že Poľsko ešte existuje či pohoršenie, že Nemecko vedie neurotická ženská – to všetko je nevinný folklór, pri ktorom obecenstvo „řve smíchy“.

Ak by však film pri tom skončil, rýchlo by mu došli náboje. Naopak, toto všetko je len začiatkom. Adolf zostáva Adolfom, nesnaží sa len prizerať na svet. Snaží sa naplniť svoj osud, cieľ, ktorý mu určila prozreteľnosť. Robí si u ľudí prieskum, čekuje wikipédiu a zisťuje, že pôda je pre neho pripravená. Ľudia sú prázdni, znechutení. Chýba im ideál, vyššia hodnota. Zároveň majú strach z cudzincov, cítia sa malí, potrebujú oporu a silnú ruku. Znovuzrodený Adolf však stále pôsobí viac komicky.

Všetka sranda končí, keď prvýkrát prehovorí pred televíznymi kamerami. Pôvodne ho tam pozvú ako komika, nachystajú mu vtípky, no on prehovorí ako za starých čias. Najprv vpustí do divákov ticho a bázeň. Potom spustí – nie ideologické znášky, ale naozajstné problémy, ktoré počul od ľudí a ktoré majstrovsky pretkáva svojou pravdou, až do človeka úplne prenikne. A hoci je stále považovaný za zabávača, je jasné, že sa dostáva ľuďom stále viac a viac pod kožu.

Film má následne ešte rôzne peripetie, ktoré nechcem vyzrádzať – už vôbec nie bez spoiler alertu na úvod. Z kina som odchádzal presne s pocitom, ktorý mi u Lídy Bárovej chýbal. S pocitom hlavy plnej myšlienok. Film je nimi nabitý.

„Už je tu“ je totiž ukážkou anekdotickým vysvetlením toho, ako sa Hitler stal Vodcom. Nie pučom, revolúciou, ale demokratickými voľbami. Dokázal vypozorovať vôľu ľudí a v správnom čase odhadnúť, na čo je spoločnosť pripravená. Krištáľová noc sa odohrala až 5 rokov po jeho nástupe k moci. Mechanické vraždenie v koncentračných táboroch až počas vojny. Nacisti nenariaďovali teror – oni ho umne v ľuďoch zapaľovali a roznecovali: „Pozrite, to nie my útočíme na židov – oni útočia na nás, oni stoja za našimi nepriateľmi, my sa len bránime.“ Robert Gellately (vo svojej knihe Kto podporoval Hitlera) okrem iného ukázal, že drtivá väčšina zásahov Gestapa bola na základe udania bežných občanov. Gestapo v podstate nevyvíjalo vlastnú pátraciu činnosť. Adolfovi a spol. sa podarilo vzbudiť v ľuďoch ideál, zmysel boja za tento ideál – a čím je spoločnosť prázdnejšia a znudenejšia, tým má väčšiu šancu uspieť.

Preto je tento film i vysvetlením toho, prečo nás Hitler stále máta – zvolili si ho ľudia sami. Hitler  je súhrn našich najnižších pudov. „Ak zavrhneš mňa,“ ozýva sa vo filme, „zavrhneš aj tie státisíce ľudí, ktorí ma volili.“ Zároveň je  príkladom toho, že história sa častým používaním stane folklórom, ak sa redukuje na udalosti. Ale symptómy, ktoré ľudstvo zažilo, v nás tlejú a čakajú, kedy ich niekto rozdúcha.
[]

Teraz najčítanejšie