Aj s hendikepom chcem vyzerať!

Dosť však uvažujem, prečo je dobre oblečený človek na vozíku, prípadne s barlami považovaný za výstredného.

Nedávno som sa v čakárni u lekára stretla so známou. Jej mobilita sa pohybuje od barlí, keď je dlho ustálene dobré počasie, až po vozík, do ktorého ju usadí sneženie, či búrlivé zmeny. Niekde medzi tým je chodítko, také to „plechové čudo“, ktoré ste možno stretli na rehabilitácií a opierajú sa oň pppooommmaaallliiičččkkkyyy idúci dôchodcovia(, ktorí vás svojou „rýchlosťou“ zrejme mierne iritujú, preto si možno ani nevšímate to, vďaka čomu chodia). Kým vošla dnu trošku sme debatovali – čo má nové, teší sa, že počasie sa nemení, lebo môže chodiť po svete štvornožky, nie „ako chrobák, po šiestich“ … V čakárni bola skôr. preto je len logické, že skôr aj šla dnu.

A začali pracovať jazyky. Dve dámy, podľa hlasov vekom okolo sedemdesiatky, z niektorého z miestnych domovov dôchodcov. Nebudem ich presne citovať, ale ich vyjadrenia o mladej šťande čo od dobroty nevie čo si dať na seba, tak si vyštrngá aj barly“ neboli vôbec lichotivé (a slušné dupľom nie). Známa vyšla z ordinácie a sestrička zavolala dotyčné jazyčnice, ktoré ešte stihli poznamenať ako dobre, že idú spolu dnu a škaredo fľochnúť na známu.

„Fuj, pozreli na mňa ako keby som im večeru zjedla.“  skonštatovala ukladajúc si kartu do kabelky. Nebonzla som ich (bolo mi trápne počúvať ich prejavy inteligencie, nie to o nich ešte hovoriť), no čo porobila so svojimi barlami ma fakt zaujímalo. A tak som sa opýtala. „Nič moc …“ skonštatovala a kým sa pripravovala na odchod podala mi ich so slovami: „Veď sa pozri, aspoň mi ich podržíš.“ Namiesto typickej červenej odrazky bola biela a celá vrchná časť ktorú držíte rukou a podopiera vám predlaktie bola natretá na antracitovo. Na plochách, kde býva bežne nápis Protetika a. s.  boli do ornamentu nalepené farebné štrasové kamienky. Hovorím jej: „Aký skvelý módny doplnok si si urobila!“

„No a? Veď aj ja chcem vyzerať. Hokejka je mojou súčasťou. Niekto si dá náramok, ja nemôžem lebo ma to na zápästí bolí, do uší si tiež nič nemôžem dať a keď už musím používať toto tak nech to vyzerá.“ znela jej reakcia.

Ja som pred pár rokmi, keď som sa vrátila z dlhodobého pobytu v nemocnici a potom z doliečenia, mala vyslovene pasiu z toho, že sa môžem pekne, elegantne obliecť. Predsa len, v nemocnici pyžamo, župan, neskôr v DSS hlavne tepláky a tričko nie sú práve oblečenie o ktorom niekomu (a pri pohľade do zrkadla tiež určite) nepoviete „Ako dobre vyzeráš“. Moja mánia na bižutériu si tiež konečne prišla na svoje a aj kozmetická taštička v ktorej zostali možno tri prípravky sa potešila, že no už bolo na čase použiť aj omietku. A tak som si vyšla k psychologičke. Čakajúc na pani doktorku pri výťahu som si vypočula rozhovor dvoch dám, ktoré skonštatovali, ako je tým invalidom dobre, keď chodia takí vymódení. (Nuž pravda je, vtedy už mi bolo dobre, uznávam. :D )

Vyzerá to tak, že k statusu hendikepovaného človeka by mal patriť aj „správne zvolený imidž“ – ak farby tak v škále hnedej, čiernej, prípadne sivej, určite nie nejaké výrazné prvky, lebo veď aká je to výstrednosť!!!

Prečo?

Lebo veď treba ukázať že som akože skromný človek, nemôžem si dovoliť ktovie čo? Blbosť, vážení. Lebo pokiaľ viem, tak v obchode si nepriplatíte za farbu trebárs blúzky. A čo sa týka bižutérie, tú mnohokrát dostanem, prípadne s niekým vymením. Áno, aj si kúpim (lebo veď odmeniť sa občas treba!), ale to naozaj skôr výnimočne.

Nepochopím ani prístup keď ideš pred posudkovú komisiu kvôli dôchodku/kompenzáciám nemôžeš tam vyzerať ako nóbl dáma. A veru môžem, lebo sa tak chcem cítiť. Chcem sa tak cítiť, lebo sa nechcem cítiť ubitá predsudkami, aký by mal byť hendikepovaný človek skromný, nenápadný, nepriťahovať pozornosť … Ale to je všetko o tom, čo si myslia a ako to cítia „zdraví“ ľudia. Nevyzerám ako papagáj, ani vulgárne nie, no sama pred sebou sa potrebujem dobre cítiť.

Okolie nech si o vás myslí čo len chce. Na prvom mieste ste pre seba vy a vaše pocity zo seba samej. Myslite na to, keď s asistentom, rodičom, neviem kým najbližšie pôjdete na nákup a určite zistíte … dajte vedieť, čo ste zistili. A ak sa ozvete baby, možno aj nejaké náušnice čo už nenosím vám ponúknem.