BLOG
Jozef Sliacky
Jozef Sliacky
774

Aj slony majú svoj deň

Najväčšie súčasné suchozemské tvory - slony. Už oddávna žijú s človekom, patria k chovancom zoologických záhrad a cirkusov, ale v ázijských krajinách aj k dôležitým hospodárskym zvieratám - pomocníkom človeka. Okrem svojho mohutného zjavu pútajú pozornosť chobotami a klami.

V roku 2011 prišli kanadskí filmoví tvorcovia s nápadom dostať do medzinárodného kalendára deň, ktorý by mali oslavovať najväčšie suchozemské cicavce - slony - a s nimi tí, ktorí vynakladajú veľa síl na to, aby tieto pozoruhodné tvory mohli žiť na našej planéte ďalšie stáročia. Tým dňom sa stal 12. august.

 

Dovolím si v tomto čase, ktorý aspoň na Slovensku vôbec nie je „uhorkovou sezónou“ pridať niečo z exotickej prírody.

 

Na dnešnej planéte žijú tri známe druhy slonov, ktoré zoológovia delia na početné geografické rasy. Podstatne bohatší (až okolo 400) je však zoznam druhov, ktoré opísali paleontológovia po výskumoch zachovaných kostrových pozostatkov. V skamenej podobe sa nachádzajú pomerne často a v dobrej kvalite.

 

Korene dnešných chobotnáčov (Proboscidea) siahajú do hĺbok geologickej minulosti, do čias pred 52 miliónmi rokov, do eocénu, keď po našej Zemi behal tvor nazvaný vedecky Moeritherium. Keby sme ho videli dnes, sotva by sme uverili, že má niečo spoločného so slonmi - nemal ani chobot ani kly. Skôr by sme ho považovali za krpatého hrocha alebo tapíra. Ale príroda sa za milióny rokov pohrala a niekedy v oligocéne sa z tohto tvora vyvinuli prvé mastodonty (ako vedľajšia vývojová vetva) a priami predkovia dnešných slonov a ich vývojoví spolupútnici, z ktorých najznámejšími sa stali mamuty - lovné zvieratá našich prapredkov.

 

Lebky mamutov pútali pozornosť aj potom, čo sa ako druh dostal na hranicu vyhynutia. Zatiaľ čo posledné kusy zapadali do bahna a zamŕzali v ňom niekde na Sibíri, na teplejšej Sicílii objavili ľudia slonie lebky. Veľký otvor uprostred čela pokladali učenci antických čias, vrátane básnika Homéra, za stopu po bájnom oku jednookých obrov Kyklopov. Týmto legendám dokázali ľudia uveriť ešte i na začiatku novoveku.

V Prednej a Zadnej Indii a na priľahlých ostrovoch dnes žije slon indický (Elephas maximus), ktorý dorastie do výšky troch metrov a do piatich ton, zatiaľ čo jeho africký príbuzný (Loxodonta africana) môže mať výšku až 4 m a hmotnosť až 7,5 tony. (Najväčší známy jedinec bol zastrelený v Angole v roku 1955. Vážil 12 ton!). Pravda, tých rozdielov je podstatne viac. Pri laickom pohľade si všimneme okrem celkovej veľkosti menšie uši indického slona a pri bližšom pohľade zakončenie chobota, ktorý má na konci u indického slona jeden a u afrického dve hmatové špičky. Novšie výskumy ukázali, že pralesná forma afrického slona, ktorá dorastie do výšky maximálne dva a pol metra, je samostatným druhom Loxodonta cyclotis. Žije v rovníkových lesoch západnej a centrálnej Afriky.

Niektoré geografické rasy slonov už dávno zmizli zo sveta živočíšnej ríše. Vrátane tých, ktoré pravdepodobne použil kartáginský vojvodca pri ťažení na Rím cez alpské priesmyky. (Išlo zrejme o atlaskú alebo faraónsku severoafrickú rasu Loxodonta africana pharaonensis). Celkove žije na planéte okolo 350 tisíc týchto ťažkotonážnikov.

 

Hoci sa výskumu života slonov venovali a venujú desiatky zoológov - a hoci už od dávnych čias sa ich človek snažil využiť ako mocných pomocníkov - predsa sa len čas od času objavia nové poznatky živote týchto mohutných tvorov. Podľa vykopávok v Indii si človek skrotil slony už pred 5 000 rokmi. Za tak dlhý čas sa síce stal slon v južnej a juhovýchodnej Ázii domácim zvieraťom, no skrotiť ho a prinútiť, aby slúžil človeku, nie je vôbec jednoduché. Vodcovia slonov - mahuti - musia povahu svojich zverencov dokonale poznať, starať sa o nich, musia poznať a využiť množstvo citlivých bodov na sloňom tele a musia im dopriať aj primeraný oddych a každý deň poriadne umyť a doslova vydrhnúť ich kožu. Slony si dokážu zapamätať okolo 20 - 30 povelov.

V očiach pôvodných afrických obyvateľov bol slon predovšetkým obrovským zdrojom mäsa. Nedokázali si ho skrotiť, aby im slúžil, a ani slonovina pôvodne nehrala v ich živote významnú úlohu. Prví bieli cestovatelia, ako napríklad H. M. Stanley alebo D. Livingstone, natrafili na dediny, ktorých od okolitej prírody delili ploty zo sloních klov. Je to podivuhodné o to viac, že slonovina bola veľmi cenným materiálom už v starom Egypte pred tisíckami rokov. Okrem mäsa domorodcov zaujímali niektoré orgány slonov, najmä srdcový tuk a pohlavné orgány, ktoré pokladali za významné afrodiziakum.

 

Hoci trom druhov slonov dnes nehrozí vyhynutie, inak je tomu vo chvíli, keď sa podívame na niektoré ich rasy. Tak napríklad početnosť sumatranského poddruhu indického slona (Elephas maximus sumatrensis) sa odhaduje celkovo na 700 kusov, otázny je stav bornejskej populácie (Elephas maximus borneensis) a o čínskej (E. m. rubridens) a mezopotámskej rase (E. m. asurus) môžeme písať už len v minulom čase.

 

Najväčšie stáda slonov sa sústreďujú v rezerváciách a národných parkoch. V človekom súvislejšie osídlených územiach nemajú ľudia divé slony príliš v láske, lebo ak sa nahnevajú, dokážu byť naozaj zlými. Z južnej Afriky, napríklad v známom Krügerovom národnom parku, je známe, že tamojšie slony si dokážu pochutnať na ovocí stromu marula, ktoré v žalúdku slonov skvasí, a potom nečudo, že takým podguráženým slonom s vyšším promile alkoholu v krvi je lepšie sa vyhnúť. Dokážu hravo prevrátiť auto alebo spustošiť celé dediny a plantáže. Rovnako sa stali slony príčinou vážnych dopravných nehôd. Nie však preto, že by sa postavili motoristovi do cesty, ale vyplašené pokropia cestu kašovitými exkrementmi a močom, čo vytvorí na asfalte nebezpečnú vrstvu podobnú olejovej škvrne.

 

O tom, že chovanie slonov v zajatí nie je jednoduché, píše aj český zoológ Zdeněk Veselovský, bývalý riaditeľ pražskej ZOO. Nie preto, že na „posedenie“ spotrebujú 300 - 450 kg trávy, lístia a vetiev, čo dokážu zapiť stolitrovým „dúškom“ vody, ale už svojou mohutnosťou dokážu byť objektívne nebezpečné a ani ich rozmnožovanie v zajatí nie je také bežné, aké by sme očakávali u takého všeobecne známeho živočícha. „Ľudia sa o intimitu slonieho rozmnožovania zaujímajú nielen v dennej dobe, ale aj v hlbokých nočných hodinách,“ napísal v jednej knihe Zdeněk Veselovský. „Vtedy dochádza v krčmičkách k zúrivým stávkam. Aby som si zachránil spánok, uvažoval som vo všetkých pražských reštauráciách rozvešať letáky s nápisom: Slonica je gravidná 22 mesiacov!“ Ako veľký zážitok spomína aj pitvu slona. „Je to skutočne zvláštny pocit, keď si pre niektoré orgány musíte doslova dôjsť do hrudnej alebo brušnej dutiny. Iba koža dospelého slona má hmotnosť jednu tonu a rozprestretá zaujíma plochu 35 m2. Pľúca majú hmotnosť 135 kg, pečeň 105 kg, srdce 20 kg, obličky 18 kg, ucho 80 kg, chobot 120 kg, kostra 1 600 kg, svalovina 2 700 kg a tuk 100 kg.“

 

Život slonov je podstatne pestrejší, než som si mohol v „uhorkovej sezóne“ dovoliť pripomenúť ako perličku v deň, ktorý človek určil v kalendári za ich sviatok. Dokumentárne filmy, články, knihy - odborné i populárne a cestopisné - nás dokážu v tomto smere nielen poučiť, ale aj pobaviť.

 

Ilustrácie: net

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.

Blogy

|