Aj zajtra je deň

Mirka odlepila oči od obrazovky počítača, prstami si ich pretrela. Nedosiahla nič, je to ešte horšie, zdá sa jej, akoby videla dvojmo. Sedí a hľadí do diaľky, raz pozerá hore, potom dole, vpravo i vľavo. Už niekoľko dní vytrvalo pracuje s číslami za monitorom a zdá sa, že oči toho už majú dosť. Aj hodiny sú neúprosné, v tomto nočnom čase už mala byť dávno v posteli.

„Poď už ku mne,“ šepká jej Laco a prstami ju šteklí na krku. Mirka sa natiahne a pobozká mu ruku: „To je super, miláčik.“ Laco sa zohne a šepká jej do ucha: „Poď, odnesiem ťa do spálne a bude aj čosi lepšie.“ „Nemôžem, zlatko, nejde to,“ skonštatuje Mirka tichým hlasom. „Neblázni, veď aj zajtra je deň.“ Mirka ešte čosi povie, vysvetľuje, argumentuje, jednoducho sa snaží povedať niečo na svoju obhajobu. Laco pomaličky stráca trpezlivosť, vytratí sa z izby, posledný zvuk, ktorý počuje sú dvere spálne. Vie, že ho sklamala aj keď nechcela.

Snaživo pozerá do drobných čísiel a premýšľa ako osviežiť unavenú myseľ. Bežne by ju napadla šálka lahodnej kávy, tá jej vždy spraví dobre, ale v túto nočnú hodinu sa to nehodí. Spracuje jednu stranu, načne druhú a zasekne sa, nie a nie sa sústrediť, telo vypovedalo službu. A nie sú to len oči, jednoducho už nedokáže myslieť. Chvíľku len tak sedí a premýšľa, odrazu sa rozhodne. Vypne počítač, otvorí chladničku a zobne si niekoľko chladených bobuliek hrozna. Aké sú svieže, odtrhne si ešte niekoľko kúskov z veľkého strapca a zamieri do kúpeľne.

Horúca voda by jej v tomto stave neurobila dobre, ale vlažná sprcha jej dodala stratenú energiu. Prehodila cez seba len ľahký župan,  ešte mokrá s kvapkami vody na tele vošla do spálne. Laco bol otočený nabok a tváril sa, že tvrdo spí. Vedela, že opak je pravdou, zhodila zo seba jediný kúsok oblečenia a šuchla sa pod perinu. Ešte sa nestihla prikryť, keď sa ozval: „Hm, kto tu tak pekne voní?“