Blog
utorok

Ak budeme všetci opakovať, že Slovensko padá na dno, možno tam naozaj skončíme

Psychológ a akademická superstar Steven Pinker tvrdí, že pesimizmus môže byť sebanapĺňajúce sa proroctvo. Presvedčte ľudí, že všetko je zle a svet sa rúti do záhuby a oni zvolia takých kreténov, ktorí nás tam nakoniec spoľahlivo dovedú.

Rozhovor s Petrom Vavrouškom, v ktorom na Slovensku žijúci český novinár oznámil, že odchádza, lebo je tu tak hrozne, že sa to už nedá vydržať, slávil veľký úspech. Patril medzi najčítanejšie články mesiaca a mal 7,5 tisíc lajkov. Podobne sú na tom rozhovory so Slovákmi, ktorí odišli do zahraničia a opisujú o koľko lepšie tam je. Ísť niekam na dovolenku a vrátiť sa s článkom, v ktorom napíšete ako úžasne tam fungujú služby a vlastne skoro všetko, vám prinesie zaručený úspech.

Toto sú lajkostroje, populárny žáner, čím viac naložíte, tým viac dostanete. Viem o čom hovorím, veď sám som podobné napísal. Jeho najbrakovejšou odnožou sú pamflety s titulkou “Škaredé Slovensko”, ktorá vychádza z toho, že autor stretol odutú predavačku a bilboardy pri ceste. Na záver sa pýta, že prečo tu ešte nie je strana, ktorá by chcela “pekné a slušné Slovensko”?

Jana Beňová napísala, že Petržalka je vlasťou vulgárnosti. Ona vie, veď tam žila. Ružinov alebo Hackney Wick asi teda vulgárne nie sú. Inokedy si autorka podá rovno celú Bratislavu, označí ju za agresívny Mordor, v ktorom sa vraj piatok nevychádza do ulíc (!). Nakladá sa plošne a zoširoka, ale podkladá sa jednou, dvoma anekdotkami a kamarátmi pri víne. Gratulujem.

V komentoch si potom prečítate nejaké obligátne šplechy o “hlúpej Slovači” a akýkoľvek prúser získa označenie, že to je také “typicky slovenské”. Ak niekto narazí na odutú čašníčku v podniku, tak si hovorí, že “toto sa môže stať jedine na Slovensku!”. Lebo zlé veci sa nedejú nikde inde na svete, len tu, chápete.

Martin Hanus už pred časom popísal, že mýtus o našej večnej ničotnosti súvisí s historickým mýtom o plebejskom, tisíc rokov utláčanom národe. To sa dlhodobo prejavuje nielen v sebafrustrovanych ľudových rečiach, ale aj v prepálene kritických článkoch, bez štipky nadhľadu a odstupu, bedákajúcich nad našou celkovou nepodarenosťou a neschopnosťou, ktorých sa dopúšťajú aj výrazné postavy komentátorsko - blogerskej scény. Keby kolektívne sebabičovanie bolo olympijský šport, šli by sme si pre medailu.

Dilemou či ostať na Slovensku, alebo odísť preč, sa ja aj moje okolie zaoberáme radi a pravidelne. Kedysi ľudia odchádzali hlavne z ekonomických dôvodov, no najmä za posledné dva roky som zachytil hlasy, ktoré hovorili najmä o sklamaní zo svojich krajanov počas migrantskej krízy a z výsledku volieb.

Mám zlé správy pre obe skupiny, nízky pomer platov na HDP síce zostáva štrukturálnym problémom našej ekonomiky, ale tie rozdiely sa zmenšili a naďalej zmenšujú. Pokiaľ nepôsobíte v niektorej z notoricky podfinancovaných oblastí verejného sektora alebo nie ste akurát z hladovej doliny, tých miest na svete, kde by ste mohli očakávať automatickú skokovú zmenu životnej úrovne, už nie je až tak veľa. Najmä po zohľadnení naozaj všetkého, nielen nákladov na život, ale aj potenciálne relatívne horšej počiatočnej pozície na cudzom pracovnom trhu, absencie zázemia, rodiny, prvotných nákladov súvisiacich so sťahovaním a hľadaním práce atď.

Porovnávať sa so Škandináviou je samozrejme stále ťažké, ale napríklad porovnávať životný štandard v Bratislave a v Londýne už zďaleka nie je taká triviálna úloha ako kedysi a postupne sa to aj začína prejavovať v rôznych livability rankingoch. A čo sa rozmýšľania týka, ľuďom dnes prihára úplne globálne, stačí sa pozrieť na výsledky volieb a referend kol dokola. Kto chce nájsť bezproblémový raj plný liberálov s chrumkavými názormi, bude musieť hľadať na inej planéte.

Normalizovaná distribúcia šťastia po svete
Normalizovaná distribúcia šťastia po svete.

Úplne o držku je, že ešte aj v tejto prehnanej sebakritickosti a idealizovaní susedov nie sme takí výnimoční, ako by sa mohlo zdať. Väčšine Európanov sa zdá byť trávnik viac zelený na druhej strane plota a sú na to aj prieskumy.

Tie zovšeobecňujúce umrnčané reči som zvykol brať skôr s úsmevom, niečo ako miestny (a vlastne ani nie tak miestny) folklór. Not anymore. Toto je totiž len jeden z viacerých prúdov negativizmu, ktorých je tu zrazu priveľa, vzájomne sa podporujú a miešajú do jedného masívneho, depresívneho monštra vytvárajúceho náladu a atmosféru, v ktorej potom ľudia pristupujú k hlasovacím urnám.

Ďalším depresiu generujúcim prúdom je všeobecné zdesenie z teroristických útokov. Ich aktéri ich robia preto, lebo neexistuje nič, čo by z ich pohľadu prinieslo vyššiu hodnotu za peniaze - s minimom prostriedkov dosiahnu nielen konkrétne obete, ale aj masívnu mediálnu expozíciu po celom svete, následnú vlnu hystérie a obrovské politické škody. Je to mediálna nukleárna bomba, ktorá stojí 4,50 a život jedného blázna.

Tú silu im pritom dávame my sami tým, ako sa o útokoch informujeme. Za posledné dva roky bolo útokov naozaj viac, ale disproporcia medzi priestorom aký sa im dostáva, emóciou, ktorú vyvolajú a reálnym rozsahom ich škôd, je úplne utrhnutá z reťaze. Stále je v Európe väčšia šanca, že sa utopíte vo vani alebo vás zabije pád z rebríka než, že vás zabije terorista. Vlastne takmer hocičo vás zabije skôr ako terorista. (edit: Mal som na tomto mieste ešte infografiku prebranú z jedného blogu, ale neskôr som zistil, že tam nebolo úplne korektne pracované s číslami, tak som ju radšej stiahol.)

Tieto štatistiky sa objavujú v mojom newsfeede po každom útoku, ale nikdy nemajú taký dosah ako napríklad takáto titulka na topkách: “Krvavá dráma vo Francúzsku: VIDEO útoku, šialenec vykrikoval Allahu akbar a dobodal policajta”.

Ďalší prúd negativizmu tvoria populisti, ktorí sú katalyzátormi a zároveň aj užívateľmi tohto trendu. Opozícia musí kritizovať, má to v náplni práce, ťažko nájdete opozíciu v demokratickom svete, ktorá by vyhlasovala, že sa krajine darí dobre. Koalícia má zase, v závislosti od miery populizmu, motiváciu rozdúchavať náhradné emócie, strašiť a hľadať nepriateľa v snahe prekryť reálne témy. Ak máte šťastie, tak negatívne emócie vám generuje prakticky celý politický mainstream akurát v rôznej intenzite a miere opodstatnenosti.

Dajme si to dokopy: ako základ tu máme korupciu a objektívne problémy, ktoré treba otvorene pomenúvať a kritizovať, čo zároveň celkom prirodzene vytvára bázu pre negatívnu náladu; potom tu máme gro politického mainstreamu, ktoré ryžuje na hľadaní nepriateľa a vytváraní strachu; ďalej sú tu médiá, ktoré sú motivované produkovať negatívne a šokujúce správy, sociálne siete tento trend ešte viac podporujú a konšpiračné weby v ňom excelujú; no a potom je tu naša všeobecná záľuba v umáraní sa, frflaní a generalizovaní zúfalosti.

Keď má človek toto v hlave, kto mu bude bližší? Umiernený, pokojne a triezvo vystupujúci politik hovoriaci o potrebe štrukturálnych reforiem alebo emóciami nadupaný akože “nepolitik”, ktorý na túto náladu hladko nadbieha a presviedča o potrebe urobiť radikálny rez a zmenu celého systému?

MenejMrncat

Súhra týchto prúdov negativizmu spoluvytvára živnú pôdu pre to najhoršie, čo si na politickom poli vieme predstaviť. Netvrdím, že ľudia volia Kotlebu, lebo niekto napísal frustrovaný článok, tým by som znevažoval iné, oveľa dôležitejšie faktory. Som ale presvedčený, že táto vetva verejnej diskusie je absolútne neproduktívna, ničomu nepomáha a práve naopak, prispieva k pochmúrnej, depresívnej atmosfére, ktorá na nás tiež má svoj vplyv.

Je na nás všetkých, či sa na tomto chceme podieľať. Či namiesto adresnej, vecnej a konštruktívnej kritiky, budeme zamorovať ovzdušie frfľaním, vypisovaním umrnčaných a prepálených komentárov, statusov a blogov, v ktorých je všetko zle, všetci kradnú a na Slovensku sa koncentruje nešťastie a bieda sveta.

Keď ti najbližšie šofér autobusu zavrie dvere rovno pred očami, keď ťa holub z neba výkalom pozdraví a kávu ti prinesie odutá čašníčka, skôr než si vyleješ žlč v statuse o hnusnej Bratislave, v ktorej sa nedá žiť, skús sa najprv zastaviť a položiť si zopár otázok. Balancuješ na hrane lacného, stokrát prevareného žánru, prinášaš okrem tej emócie aj nejakú reálnu hodnotu? Môže si z toho niekto niečo zobrať, je v tom nejaký vecný obsah, náznak konštruktívnosti?

Ak si pred tým ako klikneš na “odoslať” spomenieš na tento text, tak ja budem mať nádej, že napríklad tento blog mohol mať svoj zmysel.

PS: Ak si myslíš, že žijem zavretý v slonovinovej veži, a preto nie som dostatočne frustrovaný z miestnych pomerov, tak sa mýliš. Môj problém je, že som necestoval len na západ a do turistických rezortov, ale aj na východ do končín, kde sa im o 600-eurových platoch ani nesnívalo. Ak si myslíš, že nevidím regióny a odvetvia, v ktorých sa tu ľudia naozaj trápia, opäť sa míňame. Tento článok nebol o nich. Ak máš pocit, že trpím nekritickosťou k pomerom v tejto krajine, tak o tom hoďme reč v pondelok pred Bonaparte.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Živím sa tvorbou reklamných vizuálov, animácii a vizuálnych efektov. Bežne sa motám medzi filmármi a kreatívcami. Občas niekde odbehnem, pracovne alebo cestovne, a naposledy som si odskočil na štúdium Philosophy, Politics and Economics na University of York v UK.

Blogy

|