Ak trpíte depresiou, túto knihu radšej nečítajte

Sonja Buloh sa v roku 1989 vracia do Tasmánie, na miesta kde vyrastala, aby sa aspoň pokúsila pochopiť, prečo sa ešte stále, ani po tridsiatich rokoch a dvoch potratoch, nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, prečo je z nej citovo prázdna osoba, ktorej na ničom nezáleží, ktorá nič necíti a ktorá sa všetkými silami stále snaží vyhnúť sa tomu, aby sa ktokoľvek stal súčasťou jej života.

V tom roku revolúcií počúva o páde berlínskeho múru v rádiu a zároveň prechádza krajinou, na ktorú história zabudla, aby našla miesto svojho detstva uprostred dažďového pralesa, presýtené vôňou vlhkých eukalyptov, kde kedysi stál tábor robotníkov pre výstavbu vodnej elektrárne, a kde teraz už nie je nič čo sa nijako nevolá, „only strange bird cries and wind and cold.“

Jej rodičia prišli s osemnásťmesačnou Sonjou do Tasmánie po druhej svetovej vojne ako imigranti zo Slovinska, poháňaní túžbou po lepšej budúcnosti, a tak ako všetci ostatní chceli nájsť len obyčajný svet, krajinu, ktorá by sa zdala byť trochu menšia a menej výbušná a pochopiteľnejšia než to, čo nechali za sebou.

„They simply wanted a world that might be ordered with the hope that the order might last long enough to build a home and raise a family and have them in turn bring their children back, and then to die knowing one had as much as one could rightfully expect out of life without having to suffer cataclysmic wars, occupations, revolutions, destruction of homes, cities, nations, countries, languages, peoples.“

Veľmi rýchlo však pochopili, že za túžbu po obyčajnom, rovnako ako po výnimočnom, sa musí zaplatiť cena, a že nie je také ľahké utiecť pred minulosťou, pretože tú si všetci nosia so sebou. Keď mala Sonja tri roky, jej matka odišla do nočnej snehovej víchrice a už sa nikdy nevrátila, a jej otec začal piť príliš veľa, aby zabudol.

Aby zabudol na svet utopený v krvi, ktorý videl v Európe, na to, čo sa stalo jej matke, na krutú rutinu robotníckych táborov (diaspora of desperate desires, dá sa to vôbec lepšie opísať?), kde sa ľudia snažili zahnať zúfalstvo pitím, násilím, samovraždami. Zúfalstvo nad tým, že ich čas už prešiel a žiadne vykúpenie nenastalo. Že svet barbarstva síce nechali za sebou, ale lepší život neprišiel.

„Bojan´s friendships now, such as they were, were with strangers who without being told, knew the horror of each other’s story, who demanded no explanations, and gave no justification for their own bad behaviour. They never told these stories, perhaps because they knew there was nothing remarkable about any of them, because they knew they were shared by millions upon millions of people, because all that they had seen had taught them this one terrible truth that no-one should have to bear: that people are horrific and evil beyond imagining.“

A teraz sa Sonja, tretíkrát tehotná, potrebuje vrátiť, nájsť svojho otca a zistiť, čo sa stalo jej matke, a či je ešte po tých rokoch a zanedbávaní a bitkách od opitého otca šanca, že vôbec niekedy začne žiť ako plnohodnotný človek, ktorý má rodinu a dokáže cítiť. Príbeh The Sound of One Hand Clapping je príbehom o mučivom rozklade jednej rodiny, ktorý Richard Flanagan (ktorý si ho dokonca aj sfilmoval) rozpráva zvláštnym štýlom. Ten je pre mnohých príliš lyrický, prehnaný, nadnesený, melodramatický a celé je to (opäť pre mnohých) tak celkovo príliš dlhé na to, čo vlastne chce povedať.

Vezmite si tento príklad: „If this tale could be told properly it would be filled with everything. There would be an ocean of what had been and the dreams of what would be and you could swim within the shallows of those memories and surf the waves of those dreams as they rose up before breaking into nothingness. Watch as their foamy wash swirled up schools of reffos arriving day after day pushing their scant belongings to the single men´s quarters in mangy old wooden wheelbarrows, them thinking that at last their journey was ended, in this, the strangest and most unexpected places, all those Poles and Krauts and Czechs and Lithos and Yugos and Eye-ties and other Balts and wogs, the wheels of their wheelbarrows leaving thin muddy corrugations in winter and lifting roostertails of dust in the hard ruts of summer. If this tale could be told fully, you would be able to swim through the strangeness of the weather that could deliver four seasons in one day, snow and sun and rain and wind.“ A tohto je tam vyše štyristo strán. Je to krásne, ale len keď sa na to cítite.

Rozprávanie sa prepletá komplikovanou štruktúrou cez niekoľko dejových línií od vojnou zničenej Európy až po roky deväťdesiate, ale v tom, aké obrazy vytvára zvláštnymi kombináciami slov, je smutná krása, hoci nie úplne pre každého. Som v pokušení povedať, že to mohlo byť kratšie a príbehu by to vlastne ani neublížilo, ale nepoviem to, lebo celý ten príbeh má vďaka svojmu poetickému melodramatičnu nádych drásavého čara a samotné odhalenie tajomstva Sonjinej matky by nebolo ani zďaleka také silné, ak by mu nepredchádzalo to všetko, čo je napísané pred ním.

Mne síce nájsť to čaro trvalo značných pár desiatok strán, ale keď už ma to raz chytilo, celkom chápem, prečo dostal Man Bookerovu cenu (za The Narrow Road to the Deep North). V konečnom dôsledku sa nám snaží ukázať, ako hovorí aj Ivo Andrić v citáte na začiatku, že si musíme zapamätať, čo nám vojna spôsobuje, a čo si spôsobujeme my sami navzájom. Ak sa raz v človeku niečo zlomí, môže trvať aj celý život napraviť to, ak sa to vôbec dá. Ak práve nemáte depresiu alebo zlé vzťahy s rodičmi, prečítajte si. Je to veľmi, ako by som to, nepodobné čomukoľvek inému (a okrem toho sa dozviete zaujímavé veci z tasmánskej histórie).

––

Richard Flanagan: The Sound of One Hand Clapping, 1997