Ak vláda nie je ochotná viesť so štrajkujúcimi učiteľmi a zdravotnými sestrami dialóg, mala by odstúpiť,

..a dovládnuť ako vláda v tzv. demisii (Čl. 116 body 5 a 7 Ústavy SR).  Tento príspevok nemá za cieľ ešte viac burcovať emócie v spoločnosti, ktoré vznikli a stále pretrvávajú v súvislosti s pokračujúcimi štrajkami učiteľov a zdravotných sestier, ale naopak ponúknuť férové a konštruktívne riešenie (iné prezentované nebolo), ktoré má veľkú šancu ukončiť do parlamentných volieb štrajky s tým, že obe resp. všetky tri zúčastnené strany nebudú mať dôvod cítiť sa porazené z dôvodu, že neobhájili svoje postoje.

Podľa vyjadrenia zástupcu štrajkujúcich učiteľov sa od jeho vyhlásenia 25. 01. 2016 až doteraz   do neho zapojilo viac ako 14 500 učiteľov na 950 školách a z tohto dôvodu  nebolo odučených viac ako 300 tisíc vyučovacích hodín.  K tomu je potrebné ešte dodať to, že štrajk podporujú aj učitelia, ktorý sa do neho priamo nezapojili z rôznych, najmä osobných dôvodov.  Na výzvu premiéra  „Nastal čas, aby sa protestujúci učitelia vrátili k žiakom a študentom“, čo bola fakticky výzva na ukončenie štrajku,  učitelia reagovali tým, že v štrajku budú pokračovať. Premiér sa síce vo svojej výzve použitiu pojmu štrajk účelovo vyhol aby aspoň on osobne mohol tvrdiť, že žiadny štrajk nebol. Objektívne skutočnosti však jasne dokazujú, že štrajk učiteľov je realitou. Aj podľa dnešného vyjadrenia Ministerstva školstva je z dôvodu štrajku zatvorených 43 škôl, čo však nutne nemusí byť objektívny údaj a ani prevádzka ostatných škôl zrejme nie je z dôvodu štrajku plnohodnotná. V prípade štrajku zdravotných sestier, ktoré ho vykonávajú formou podania hromadných výpovedí v oznámenom počte 724 a následného odchodu z nemocníc v počte 600 a viac, možno taktiež hovoriť o štrajku. V dôsledku ich hromadného odchodu nastal na viacerých oddeleniach nemocníc núdzový režim a v snahe zabezpečovať zdravotnú starostlivosť bola vláda nútená požiadať o pomoc armádu. Ani tento krok však nemohol nastoliť stav pred odchodom zdravotných sestier z nemocníc.  Podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní  je štrajkom; čiastočné alebo úplné prerušenie práce zamestnancami, čo v prípade učiteľov a zdravotných sestier objektívne nastalo. Vláda a s ňou samozrejme aj celá spoločnosť teda čelí štrajkom.  A aké je stanovisko vlády? V zastúpení premiéra vydala vo vzťahu k štrajkom učiteľov jednoznačné stanovisko, že do konania parlamentných volieb „nebudú prijaté žiadne opatrenia vo financovaní škôl a platov„, čo v podstate znamená,  že požiadavky štrajkujúcich súčasná vláda nesplní a teda logicky o ich splnení nebude ani so štrajkujúcimi rokovať. Vo vzťahu k štrajku zdravotných sestier, ako už bolo uvedené, vláda prijala čiastočné opatrenia vo forme povolania armádnych zdravotníckych pracovníkov. Tieto opatrenia však nie sú spôsobilé v plnej miere odstrániť negatívne dopady  štrajku zdravotných sestier na zdravotnú starostlivosť.

Je nepochybne právom vlády zaujať k štrajkom taký postoj a stanovisko ako prezentoval premiér. Jeho dôsledkom je však vznik patovej situácie t.j. pokračovanie štrajkov a teda ochromenie chodu školstva a zdravotníctva, ktorého dĺžku trvania v súčasnosti nie je možné objektívne určiť. Z celospoločenského hľadiska je však tento stav neudržateľný a je povinnosťou každej vlády takýto stav, čo najskôr odstrániť. Ak by vláda nebola mesiac, resp. dva (do  ustanovujúcej schôdze novozvolenej NR SR) pred ukončením svojho funkčného obdobia, ale napr. v jeho polovici, nepochybne by bola nútená vstúpiť do rokovania so štrajkujúcimi skupinami a prijať také opatrenia, v dôsledku ktorých by sa štrajky ukončili. Samozrejme z čisto z technického  hľadiska by súčasná vláda mohla  vo veľmi krátkom čase niekoľkých dní prijať také právne normy, ktorými by bolo požiadavkám štrajkujúcich v primeranej miere vyhovené ako to napr. urobila v prípade Lex Váhostav a tým by pravdepodobne došlo k ukončeniu štrajkov. Súčasná vláda však tieto požiadavky, najmä s ohľadom na blízkosť konca svojho funkčného obdobia v spojení s rozsahom finančných prostriedkov, ktoré by si aspoň čiastočné vyhovenie požiadaviek štrajkujúcich skupín vyžadovalo, nemá vôľu prijať. Zrejme tiež nechce „zviazať“ ruky novej vláde, ktorá nastúpi po parlamentných voľbách a bude s najväčšou pravdepodobnosťou zložená z členov viacerých politických strán.  Z týchto dôvodov možno teda postoj vlády v danej situácii akceptovať.

Na druhej strane je však hneď potrebné dodať, že svojím postojom táto vláda súčasne deklarovala, že v tejto otázke t.j. požiadavkách štrajkujúcich, ktorej riešenie sa nepochybne dotýka  zásadných opatrení hospodárskej a sociálnej politiky nášho štátu, už nechce uplatňovať svoje právomoci.  „Plnohodnotná“  vláda si však taký prístup  k riešeniu aktuálnych a závažných celospoločenských otázok nemôže dovoliť a musí ich riešiť. Inak na seba automaticky preberá zodpovednosť za všetky negatívne dôsledky, ktoré pre spoločnosť ich neriešením vzniknú. Vyhnúť sa tejto zodpovednosti a súčasne zotrvať na svojom stanovisku môže vláda, podľa môjho názoru, za súčasnej situácie iba tým, že predseda vlády a s ním aj celá vláda  podá demisiu. Ústavno-právnym dôsledkom by v tom prípade bolo to ako v podobných prípadoch v minulosti, že prezident by túto demisiu prijal a súčasne by vládu poveril vládnutím do ustanovenia novej vlády. Súčasná vláda by tak vládla naďalej, avšak už zo statusom vlády v demisii, ktorej právomoci by síce formálne boli rovnaké, ale ich reálny výkon by sa zúžil iba na základné činnosti. Taká vláda by už mohla vzhľadom na svoje zmenené postavenie oprávnene deklarovať, že na riešenie otázok nastolených štrajkujúcimi už nemá legitímny mandát. Zodpovednosť za negatívne dôsledky  pokračovania štrajkov, by tak bola v plnej miere prenesená na štrajkujúcich, ktorí by museli vziať zmenené postavenie vlády na vedomie a tomu prispôsobiť svoj ďalší postup smerujúci k ukončeniu štrajku. Nemožno však za žiadnych okolnosti tvrdiť, že by štrajkujúci vyšli z tohto boja ako porazení. Už teraz, majú  „vo vrecku“ prísľub premiéra, že v prípade ak bude viesť novozvolenú vládu budú prizvaní k príprave programového vyhlásenia a súčasne prísľub konkrétneho zvyšovania platov. Taktiež majú prísľuby rozhodujúcich opozičných strán, že pre prípad, ak tieto budú súčasťou vlády, splnenie ich požiadaviek bude prioritou. Ich zásadným úspechom však bude to, že svojím štrajkom prinútili vládu k demisii, čo nepochybne bude mementom pre vládu nasledujúcu. Z tohto zápasu  tak vyjdú obe strany so cťou a bez pocitu, že si svoje postoje nedokázali udržať. Jediným  víťazom by tak boli občania a to najmä školáci a pacienti, ktorí na tento zápas doplácali najviac, pričom nemali možnosť jeho vznik ani priebeh  nijako ovplyvniť. Navrhovaný postup by nespôsobil ani žiadne hospodárske a iné škody, nakoľko všetci investori by museli objektívne uznať, že vláda po demisii v dôsledku vývoja vnútropolitickej situácie nemá mandát na záväzné rozhodnutia hospodárskeho charakteru, pričom tento stav by trval iba necelé dva miesiace. Ak teda muži Smeru chcú naozaj chrániť Slovensko, toto je ich ozajstná  príležitosť aby ukázali či to s ochranou Slovenska myslia naozaj úprimne.