Denník N

Aká je Paula

Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Poviem rovno, že už po prvých stranách ma premáhala túžba knihu zahodiť, ďaleko, preďaleko, do inej krajiny, kde nevedia po našom; vážne sa mi zdalo, že to nezvládnem. Ale vytrvala som a po osemdesiatich stranách bola ako čitateľ odmenená. A aj keď napokon nemôžem ani vzdialene hovoriť o nadšení, dá sa tu nad všeličím zmysluplne pozastaviť.

Reč je o románe Som Paula od Ondreja Štefánika.

To, čo ma tak veľmi obťažovalo, a to nielen na začiatku, ale v priebehu celej knihy, bolo neustále opakovanie úplne všetkého a absolútna dopovedanosť – alebo, keby jestvovalo také slovo, až prepovedanosť. Otrasný výraz, viem.

34-som-paula-obrUž v jednej z úvodných scén, kde Paula v kuchyni krája zeleninu, by som si z nemnohých detailov bola bez problémov schopná odčítať napätie a nepohodu v rodine, a aj si ju odčítam, ale autor, aby ma nenechal na pochybách, mi to všetko ešte usilovne dovysvetlí. Citové rozpoloženie manželov, ich vzťah, nervozita dieťaťa, všetko je mi vyložené – ani nie že dopodrobna, skôr doširoka – úplne na rovinu a najmenej päťkrát dokola. Paula reaguje tichým hlasom, ignorujúc manželov nával zúrivosti, pokúša sa nezvyšovať hlas, pôsobiť pokojne, klame úsmevom; Kristián huláka, potom vykríkne, do toho šibrinkuje pravítkom, potom zasa vykríkne, potom hodí pravítko o zem. Pochopili ste, ako sa asi cíti? Určite nepochopili. Tak aha:

Kristián strácal nad sebou kontrolu. Silný tlak, ktorý zažíval v práci, sa v ňom hromadil ako plyn v héliovom balóne a už nutne potreboval vybuchnúť.

Toto rozleptané na troch stranách. V podstate na osemdesiatich. Potom, na osemdesiatej tretej, príde naozaj pekne napísaná scéna v reštaurácii, ktorá by mi bola úplne stačila na to, aby som sa o tom odcudzení, rozpadávajúcom sa manželstve, o dieťati, o Paulinom psychickom stave aj o jej problémoch v práci dozvedela všetko podstatné. Pritom sa Štefánik chvíľami dokonca vzdáva tej absolútnej opisnosti a ide na to cez veci – na obrusoch demaskuje zdanlivú nenútenosť reštaurácie, zaujímavo rozoberie Paulinho pečeného pstruha, dá sa to čítať. Až si hovoríte – hej, veď to nie je zlé, tak čo si robil doteraz?

Neopakujú sa dokola iba stále tie isté informácie, ale aj stále tie isté slová. Skúmala som to svedomito, a nezdá sa mi to ani trochu funkčné.

V tej chvíli mu nenapadlo nič lepšie ako nechať syna na chodbe a vojsť sám do bytu. Opatrne vkĺzol do bytu.

Inde krátky odsek a v ňom sedemkrát bilbord, totálny exces. Štyri vety a v nich päťkrát stonožka. Niektoré strany ako keby všeobecne boli zložené zo štyroch podstatných mien a niekoľkých náhodných slovies. Je to únavné, je to frustrujúce. Ani trochu si nemyslím, že má autor malú slovnú zásobu, naopak. Ja neviem, prečo to robí. Nedbanlivosť? Vidno to aj na vlastných podstatných menách. Ako keby čitateľ mohol za pol riadka zabudnúť, že je reč o Paule.

Asi pred týždňom som si popri upratovaní z rozhlasového archívu pustila Penu dní, kde bol hosťom práve Štefánik. Najprv som si to poctivo zastavovala, kedykoľvek som vychádzala z izby, aby mi niečo neutieklo. Potom sa vo mne usídlil pocit, že je to v poriadku, rozhodne o nič neprídem, a chodila si s handrou hore-dole. Pravda, možno som o niečo prišla, to už sa nedozviem. V každom prípade na mňa podobne zapôsobila kniha – naladila som sa na túto monotónnu vlnu a usúdila, že už ma nič nečaká. Zrejme preto som skoro prespala smrť postavy. Budíček, dedko sa nám sklátil.

Možno ste sa už inde dopočuli, že román má dve časti – po tejto prvej, dalo by sa povedať realistickej, nasleduje čosi ladené skôr do polohy sci-fi lomene fantasy. Naša odborná kritika hovorí o odlišnej modalite rozprávania. To som si poznačila; múdriem. Tak či tak, spomínaná myšlienková aj výrazová refrénovitosť platí rovnako pre obe.

Kritika sa všeobecne zo Štefánika teší, v Literárnom kvociente padlo tuším dokonca slovo filozofický. Neviem, neviem.

Čas každému ubieha inak. V istej nepríjemnej chvíli pravda o čase porazí všetky vnútorné pochody, cez ktoré človek vníma čas mimo jeho pevného odrátavania, a čas odrazu nebude ľudská vlastnosť, vnem ani uhol pohľadu.

Možno je to na mňa príliš zložité. Som autista, veci mám rada súmerné a prehľadné, a čas pre mňa nikdy nebol ľudská vlastnosť.

K týmto knihám pristupoval s rešpektom ako k svojmu ideologickému manifestu, a napriek tomu obyčajnú varechu vyzdobil tak, aby bolo Paule jasné, že varecha nie je len varechou, ale trusom mimozemšťana, ktorý dodáva jedlu správnu chuť. Holé fakty obliekal do vrstiev metafyzického gýča. Bolo jej to nepríjemné napriek tomu, že metafyzický charakter detstva je prirodzený, ak nie je rovno jeho podstatou, ale nikto dospelý to nemôže povedať s empirickou istotou, pretože v istej chvíli zrelosti prestane byť detstvo osobnou skúsenosťou, stane sa premlčaným skutkom.

A detstvo pre mňa nikdy nebolo skutok.

Takýchto prazvláštnych úvah by sa dalo v knihe nájsť neúrekom. Ťahajú sa neraz cez pol strany, zavše aj ďalej. Často som mala podozrenie, že je to o ničom. Od podozrenia k istote je, pravda, ďaleko.

Zopakujme si ešte to opakovanie a posuňme sa ďalej.

Cítila sa mimoriadne vyčerpane. […] Paulu práca mimoriadne vyčerpávala. Strácala sa v mailoch, cítila, že čoraz viac nevládze, ale bola práci vďačná, že ju svojím spôsobom omladzuje a udržiava v súčasnom dianí. Ako špecialistka na PR sa pravidelne zúčastňovala školení, na ktorých sa zoznamovala s aktuálnymi trendmi, spoločenskými fenoménmi, progresívnymi médiami a technológiami. Tieto workshopy v nej vyvolávali zmiešané pocity, pretože ju nielen omladzovali, ale zároveň jej pridávali na veku. Lebo dobu považovala za majetok mladosti, ktorý jej neprináleží.

Manžel Kristián sa cíti obdobne. Oboch stŕha práca, popri tom sa odcudzujú. Vzťah sa rozpadáva, rozpadáva sa všetko. Taká je doba. Aj tento príbeh je smutný.

Paralelne mám rozčítanú knihu Řeč písemnictví z edície Umění vnímat umění, od Josefa Hrabáka.

Umělecké zobrazení tedy představuje jen takový obraz, který spájí individuální rysy s obecnými, přesněji řečeno: který názorným způsobem ukazuje na individuálním objektu (nebo jednání) něco typického. Nejde ovšem o zobrazení toho, co každý zná, ale jde o to, abychom poznali nějaký typický aspekt, který běžnému pohledu uniká. Pak nás obraz nejen přesvědčuje, ale také obohacuje o naše poznání života.

Hovorila som si, že anotácia – ak si odmyslíme to prekvapivé množstvo suverénnej chvály – vlastne neklame. Štefánikova kniha je obrazom doby. Aj s facebookovými statusmi a čekovaním mejlu, ako inak. A že mi nič nové nehovorí, dobre, môžem si na rozdiel od Hrabáka povedať, že nemusí, že to pre mňa nie je dôležité. Môžem si povedať – veď je to v pohode, čo ešte vlastne chceš?

Skočme do budúcnosti. Tam sa odohráva celá druhá časť. Postavy sú tie isté, príbeh sa trochu zrkadlí, niektoré paralely sú vystrčené na povrch trochu nasilu, ale ako koncept je to zaujímavé. V psychologickej kresbe to Štefánik nikam za hranice dneška nepotiahol, časovo nás posúva skôr technologicky, a tá mládežnícka brigáda pri stromčekoch, to je SZM a nie že budúcnosť. Má to však svoje pestré momenty. Skoro ma to bavilo. Nad jedným takým som zauvažovala, či Štefánik berie drogy. Ak áno, potom by ich mal brať viac, alebo nejaké lepšie, lebo takto zostáva na polceste.

To bol trochu schizofrenický odstavec. Chválim a nechválim.

Keby ste túžili po nejakej prepracovanejšej predstave toho, čo nás čaká, vrelo odporúčam Glukhovského Budoucnost. Je to super. Ešte lepší podľa mňa bude, chystám sa na to, Gibsonov Neuromancer. Anotácia je taká akási málokrvná, ale poznám podrobnosti a vetrím lahôdku.

Chápem, že Štefánikovým zámerom nebolo vystrúhať klasické žánrové dielo; ani zďaleka. Na druhej strane, chvíľami ma opantával dojem, že by to zvládol. Skrze jednu svoju postavu so spisovateľskými ambíciami načrtáva asi v polovici príbehu námet na dystopický román, kde to naseká obdivuhodným spôsobom. Skvelé je to, pravda, zrejme práve tým, že je to len námet; v samotnej knihe by to možno zasa rozvaril na kašu. Ale pár strán som bola šťastná.

Chýlime sa k záveru. Bude dlhý a konfrontačný.

Pozrela som si dnes ten Literárny kvocient, venovaný Havranovmu Analfabetovi a Štefánikovej Paule; rozoberali sa v tomto poradí. Havranom, mne dlho úplne neznámym, mi jeden blízky známy dlho pílil uši, až som si raz napokon pustila z archívu jednu jeho Večeru. A bola som fascinovaná. STAVROGIN, STAVROGIN, kričalo mi v hlave. Pritom si Besy pamätám skôr pocitovo než fakticky a nebola by som schopná poukázať na žiadne reálne paralely. Okrem démonickosti? Dodnes to nemám ináč. Havran, povie sa; STAVROGIN JE ĎÁBEL, volá čosi – všetko – vo mne. Tak či tak, zjavne mám svoje ilúzie, o ktoré nechcem prísť – uprostred tých kritických jatiek som impulzívne bežala zrušiť objednávku.

Zvláštne, hovorila som si, aby na mňa mal cudzí názor taký veľký a okamžitý vplyv.

Asi o to zvláštnejšie, že som si veľmi dobre vedomá možnosti, že by môj dojem z čítania bol napokon radikálne iný než dojem kritikov, ktorí ho tu rozdupali. Veď ani v prípade Štefánika sme sa nestretli.

Preňho hostia Kvocientu nešetria uznaním. Ani len okrajovo nespomenú, ako veľmi sa opakuje; zrejme ich to neruší. Naopak, ktosi ešte poznamená, že spisovateľsky Štefánik dozrel, už je schopný zahadzovať veci. Srsly?

Ďalej sa medzi kvalitami spomína prekvapujúca hĺbka a všeobecne je to vraj na naše pomery výborná kniha. Nedostanú sa poriadne k podrobnostiam, pretože sa v zápale hovoru niekoľkokrát vrátia k hodnoteniu druhej časti, ktorá je podľa nich zbytočná, knihe uškodila. Vynechať tento apendix, ako tomu hovoria, a bolo by to super.

Nebolo. Džízs.

Veľmi ma to zneistilo, pochopiteľne. Nehovorím o Taranenkovej, tú je čoraz ťažšie brať vážne, nechápem, prečo v tejto relácii figuruje, možno sa skrátka všetci kamarátia a nikto nechce byť tým, kto ju poprosí, aby tam už nechodila. Ale tí ostatní – ja neviem. Mám rešpekt. A nerozumiem tomu. Nevidím ani len tú iróniu, na ktorú upozorňujú; popravde, aj keby som videla, sotva by ma nadchlo. Too easy; ironizovať dnes dokáže každý.

Jediné, na čo som bez váhania kývla, bola poznámka, že svoju ženskú hrdinku zvládol Štefánik veľmi pekne. Mocne mi pripomenula postavu dcéry z filmu Toni Erdmann. A na tú nemá, ale to je v poriadku. Ak si pre mňa autor niekde naozaj nakročil k tomu Hrabákovmu ideálu, predstave nejakého presahu, potom práve Paulou ako postavou.

Ale tým to fakt hasne.

Pokiaľ sa článok zdá rozpadnutý, je to tým, že ho zasa tretíkrát prepisujem. Mám vlastne ten istý problém ako celá slovenská literatúra – neviem sa vyjadriť.

Ak pre mňa Štefánik v niečom skutočne vystihol dobu, potom asi tým, že mi veľmi veľkým množstvom slov pozoruhodne málo povedal. Nedávno to zhrnul český filozof a novinár Petr Fischer v jednom rozhovore – máme historicky bezprecedentné množstvo komunikačných možností, a nekomunikujeme. Vŕšime balast, sme umelo prekomplikovaní. Naša kritika hovorí o hĺbke, ja vidím iba šírku.

[Kristián] hovoril agentúre ako nejakým neskúseným amatérom, že ľudia dnes nevedia udržať pozornosť, ničomu nerozumejú, nedajú si námahu, aby rozumeli, a už vôbec sa nenamáhajú porozumieť reklame, to musí byť na prvú, nemôžeme ich nechať pátrať po tom, čo im chceme povedať.

Takmer sa zdá, že takto si Štefánik zadefinoval svoju predstavu cieľového publika – ako kôpku dementov – a pre nich teraz píše. Veľmi dobre si dáva pozor, aby náhodou nemuseli premýšľať. Kdesi, kdesi v hĺbkach tohto príbehu, už sa mi to nechce hľadať, spomína Paula na príhodu z detstva, keď sa jej akýsi známy pri rodinnom posedení ponúkol, že jej predžuje rezeň. Odmietla; a bola z toho dosť zhnusená.

Štefánik mi tiež všetko dôkladne predžuje. A tiež ma to znechucuje.

Nehovorím, že to neprežijem. Ba aj mám akýsi ťažko vysvetliteľný pocit, že to nie je úplne márne a že sa možno tento náš autor niekam dostáva. Akurát by sa z toho, kde sa momentálne nachádza, asi ľahšie dostal ku kvalitnej žánrovej literatúre než – nemám na to výraz, hanbím sa – nechcem hovoriť o našom spisovateľskom Olympe. Ale chápeme sa.

Kniha má – trúsim zvyšky poznámok – pekný obal. Celá je pekná. Ako predmet, myslím. Tatran ma potešil. Aj tri redaktorky očividne odviedli nejakú prácu. Vlastne je smutné, že sa teším; mala by to byť samozrejmosť.

Tiráž obsahuje aj akýsi drobný výkrik, možno motto, uvedené pod webovou adresou vydavateľa: „knihy pre hodnotnejší život“. Boldom sa zvýraznili sami. Pripomenulo mi to edíciu českého nakladateľstva Domino: Inteligentní romány pro inteligentní ženy. Skvelý ťah; Štefánik so svojimi bohatými skúsenosťami z reklamy a marketingu by to iste vedel oceniť. A akiste by nám pohotovo vysvetlil, že to je v skutočnosti pre ženy, ktoré chcú ďalej čítať svoje ružové chujoviny a ešte si pri tom pripadať bystré.

Ospravedlňujem sa za formálne nedostatky tohto príspevku. Aj mňa to trápi, ale neviem to lepšie.

Veselú Veľkú noc vám prajem. Nech sa po nej cítite ako znovuzrodení.

Teraz najčítanejšie