Denník N

Aká je pravda o slovenskej histórii? A ako môžeme Slovensko lepšie propagovať?

Zdroj: deutschlandfunkkultur.de
Zdroj: deutschlandfunkkultur.de

Prestaňme už o Slovensku hovoriť ako o krajine s horami, hradmi a ľuďmi. Zamerajme sa radšej na to, čo ho robí naozaj výnimočným. Pripomína nám to aj kniha Karla-Markusa Gaussa.

Do popradského hotela Gerlach sme nechodili, ak sme nemuseli. Nechodili sme tam, ani keď sme museli – čo nebolo nikdy. Do Gerlachu ste totiž nemali prečo ísť, ak ste neboli mafiánom alebo ním nechceli byť. Do Gerlachu ste nechodili, ak ste neboli pracovníčkou.

Na najvyššom poschodí bol bar. Dobre, možno sme tam párkrát zašli, keď sa v škole práve nedialo nič zaujímavé. Možno to viem odtiaľ. Istota: nikdy nás tam nikto nenašiel. Nikto tam totiž nikoho nehľadal, pokiaľ no veď viete.

Parkovisko pred ním bolo večne prázdne, teda okrem áut s tmavými sklami a popradskými značkami. Lemovali ho kvetináče. V jednom z nich koncom 90. rokov našli odrezanú hlavu policajta. Pozrite si mená majiteľov, každého z nich budete poznať. Začať môžete pri Černákovom procese.

Tak bolo: popieram, že som tam niekedy vôbec bol, ale tých niekoľkokrát, čo sa to možno stalo, sme sedeli v tom bare na najvyššom poschodí. Pri vedľajších stoloch sedeli pracovníčky. Pili kávu a fajčili. Pri iných vedľajších stoloch sedeli chlapi – chlapi – rokovali. Riešili veci, my sme sa váľali v kreslách a vedeli sme, že toto síce nie je miesto, kde by sme mali byť, ale stále lepšie ako v škole.

Cítili sme, že toto všetko nie je naozaj. Aby sme vedeli, že v tomto hoteli nejde o ubytovanie, nemuseli sme byť Sherlockmi. Vždy som bol presvedčený, že žiaden turista, akokoľvek zúfalý, sa v hoteli Gerlach nikdy neubytuje.

Hotel Gerlach. Po rekonštrukcii. Zdroj: hotelgerlach.sk

Hotel Gerlach očami cudzinca

A predsa. Keď sa Karl-Markus Gauss pred pätnástimi rokmi vydal po stopách roztratených Nemcov v postkomunistických krajinách, dostal sa aj na Slovensko. Na Slovensku sa dostal na Spiš, no a v Poprade mu nenapadlo nič lepšie. Ubytoval sa práve v Gerlachu.

“Hotel Gerlach stál na okraji starého mesta Popradu a obklopený malým parkom sa vypínal do výšky siedmich škaredých poschodí. Ako pamätník panelovej výstavby ho postavili v období reálneho socializmu a sotva bol hotový a otvorený ako luxusný hotel, už sa začal rozpadávať.”

Pravda.

Reštaurácia a raňajková sála sa nachádzali na najvyššom, siedmom poschodí, o ktoré sa delili so súkromným klubom Eros. Desať dní sme tu hore raňajkovali s niekoľkými dievčatami okolo dvadsiatky, ale skôr mladšími, ktoré sa v papučiach vyšuchtali z Eros Klubu a mrzuto fajčiac si nechávali servírovať veľké šálky kávy.

Pravda. Vravím – tak bolo.

Ako každý nadával na každého

Roztratení Nemci je kniha, ktorá je do veľkej miery o mne: píše o tom, čo si pamätám. Čítate knihu o svete a zrazu ste vo svojej vlastnej minulosti. Zrazu sa v nej objaví Vlado, predseda miestneho nemeckého spolku a učiteľ na bilingválnom gymnáziu, na ktoré som práve vtedy chodil. Opisuje Poprad, ktorý niekedy okolo roku 2000 naozaj existoval. Môžeme oceniť, ako veľmi sa zmenil.

Zmenil sa veľmi, len parkovisko pred Gerlachom je stále prázdne. Občas myslím na to, čo sa stalo s tými dievčatami okolo dvadsiatky, ale skôr mladšími. Myslím na to, ako sme tam s nimi sedeli. Problém je v tom, že keď máte, ako my, okolo dvadsiatky, ale skôr menej, tak to tak neberiete.

Toto je história:

Čím dlhšie som cestoval po Spiši, tým viac som sa dozvedel o nevraživosti, ktorú tu ľudia voči sebe navzájom prechovávali: Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, ktorými sa ako vysoko kultivovaná menšina cítili znevýhodňovaní. Slováci nadávali na arogantných Maďarov, pod ktorých čižmou boli príliš dlho utláčaní, spišskí Nemci nadávali na zlodejských Slovákov, ktorí si v roku 1945 privlastnili ich domy tak rýchlo, že bolo ešte “mäso na panvici teplé”. A všetci spolu nadávali na Rómov.

Takto odchádzali Nemci. Zdroj: pravda.sk

Keď cudzinci mapujú našu vlastnú históriu

Predseda nemeckého spolku Vlado sa v knihe sťažuje, že na nemecké gymnázium sa prihlasujú slovenské deti. Nemecká kultúra ich nezaujíma, vidia ho iba ako šancu na lepšiu budúcnosť. Pravda – spolužiakov, ktorí ostali na Slovensku, zrejme porátam na prstoch jednej ruky. Sťažuje sa, že to nie sú Nemci. Pravda, poznám možno troch, aj tí sú prinajlepšom potomkami Nemcov. Lenže – kde tých Nemcov na Spiši nájsť, keď no veď viete?

Tu je úryvok zo Spišského Podhradia, to je veľká história v malom:

(Muž) na otázku, prečo hovorí tak dobre po nemecky, odpovedal, že sa naučil od poslednej Židovky v Kirchdraufe, ktorá zomrela pred pár rokmi dolu v rozpadávajúcej sa dedine. Keď sa vrátila z koncentračného tábora, už v meste nenašla nielen žiadnych nemeckých, maďarských alebo slovenských Židov, ale ani spišskonemecké obyvateľstvo, s ktorým by mohla konverzovať po nemecky, a tak si našla slovenské chlapča z vedľajšieho domu, aby sa s ním mohla baviť potajme.

Karl-Markus Gauss píše aj o Nemcoch v Litve a na Ukrajine, ale časť o Slovensku je pre nás najzaujímavejšia. Z Gelnice cez Spišskú Novú Ves, Levoču, Chmelnicu až po Medzev, Gauss za nás mapuje naše vlastné dejiny. História karpatských Nemcov je totiž aj našou vlastnou históriou.

Levoča. Zdroj: ak-ansichtskarten.de

Čím je Slovensko naozaj výnimočné? Históriou

Nevyžiadané pokračovanie.

Dlhé roky Slovensko propagujeme ako krajinu, kde na vás čakajú kúpele a zjazdovky, hrady a príroda, ľudová architektúra a kultúra, jedlo a pohostinní ľudia. Best friends forever. Good Idea.

Nič z toho však Slovensko v konkurencii iných krajín nerobí originálnym – ukážte mi jeden európsky štát, ktorý o sebe nemôže povedať aspoň tri z týchto vecí. Ako teda? Niekoľko článkov som o tom napísal, ani jeden som nepublikoval, teraz sa to pokúsim zhrnúť do niekoľkých odstavcov.

Som presvedčený, že to, čím Slovensko skutočne vyčnieva, sú jeho nesmierne rôznorodé dejiny. Prehnali sa ním toľkokrát a zanechali tu také stopy, že na tomto maličkom území nájdete celú Európu (malé zveličenie, chápeme sa). Krátky výpočet:

Tatárske a turecké nájazdy. Katolíci, evanjelici, kalvíni, pravoslávni, grékokatolíci a židia. Reformácia a protireformácia. Štátne útvary za posledných sto rokov: Uhorsko, prvá republika, Slovenský štát, komunisti, federácia, Slovensko. Dve svetové vojny a to všetko. A najmä – najmä – tí, ktorí tú celé tie stáročia žili: Nemci, Maďari, Židia, Slováci a Rómovia. Na poradí nezáleží, všetci tu niečo zanechali.

Ležíme na výnimočnej kultúrnej, národnostnej aj náboženskej križiovatke. Tu sa dejú dejiny. Dnešné Slovensko nie je dielom Slovákov; to, čo každý deň vidíme, je spoločným dielom všetkých, ktorí sa tu vyskytli. Tvrdiť opak znamená dobrovoľne sa ochudobňovať o významnú časť našich vlastných dejín. Mažeme stáročia a nahrádzame ich Starými Slovákmi. Veľa šťastia.

Obzrite sa okolo seba: pozrite sa na sedlové strechy domov na námestiach, zájdite do kostolov a prečítajte si epitafy. Prejdite sa po cintorínoch, pozrite si staré názvy miest. Všetci títo ľudia tu už dnes nie sú – ak sú, tak roztratení – ale kedysi tu boli a to, čo na Slovensku zanechali, je jeho veľkým pokladom.

Občas tvrdím, že Slovensko je jedným z víťazov 20. storočia a víťazi píšu dejiny. Tie naše však nie sú jednofarebné ani jednoduché, niekedy nie sú ani úplne pekné. Sú však nesmierne bohaté a zaujímavé. Žiadne náhradné nepotrebujeme, nepotrebujeme ich ani zaľudňovať (Ivan Gašparovič, Drahoš Machala). Potrebujeme sa k ním len priznať a prijať ich za svoje.

Keď to urobíme, staneme sa omnoho bohatšími. Slovensko už nebudeme musieť propagovať cez hory, hrady a kol., ktoré, akokoľvek výnimočné, má každý. Budeme o ňom môcť hovoriť ako o maličkej krajine (pokojne v srdci Európy), kde nájdete každý kúsok histórie, ktorý si dokážete predstaviť.

Slovakia. The melting pot of Europe. Len taký návrh.

Radi ma môžete mať tu.

 

Teraz najčítanejšie