Aká je Uma
Nikto ťa nemá rád? Zostroj si umelú ženu. Ak vám to aj začne škrípať, stačí, keď ju trochu naolejuješ.
A možno, možno – vrchol irónie, čas na slučku – ti nakoniec aj táto zdrhne.
Když nejsi s ní, čekáváš na ni. Zatím vždycky dorazila před rozedněním. Čas si krátíš béčkovými japonskými filmy, kde přijít o jazyk či o penis je základní minimum.
Vědomí, že teď s někde s někým klábosí, tě zvolna, ale nezastavitelně připravuje o zbytky rozvahy. Kde je, ta tvoje křehoučká? Ta se smrtícím pohledem? To už k sobě nepatříte?
V půl čtvrté se otřesou schody, zarachotí klíč. Jsi tak ožvýkán smutkem, že raději předstíráš spánek. Cítíš, jak se svléká, jak si lehá, jak leží.
Nedávno som s jedným českým spisovateľom debatovala o súčasnej literatúre, konkrétne teda fakovala na tú slovenskú; refrén, ktorý už si spieva celá Praha. Keď som sa dotyčného spýtala, aký dojem má z tunajšej scény a či by si spomenul na niečo z čerstvejšej tvorby, čo ho poslalo do kolien / zložilo na lopatky, uviedol román Umina verze od Emila Hakla.
Tak som si prečítala.
Mňa nezložilo, ale za komentár to stojí.
Hrdina, ktorý je zároveň rozprávačom štyroch z piatich častí románu, dostane na otestovanie najnovší model umelého človeka – volá sa Uma, správa sa spočiatku trochu podozrivo, ale inak je dômyselne skonštruovaná, zrejme by vám nenapadlo, s čím máte do činenia.
Príbeh je romantický a dramatický a chvíľami trochu kríva, kniha však stojí za prečítanie – je výborne napísaná. Hakl má štýl. Nemám tento pojem sama pre seba ešte zadefinovaný, a predsa mi to v jeho prípade prichodí zrejmé.
Kráčíte přízračným tichem. Z prudkých strží trčí stojatý les. V keřích stojí můry. Mezi kmeny se kutálejí kotouče mlhy. Obrysy pejskařů se míjejí na pěšinách. Vzduch je prostoupen syrovou vůní mokré prsti. Pochodujete vzhůru. Podél cesty se svíjejí ostružiníky obsypané purpurovým listím.
Hakl to sype. Bohaté, až bujné opisy prekvapivo skondenzované do neraz celkom úsečných viet, do toho jedna cez druhú všetky vrstvy slovnej zásoby v nemenej prekvapivom súlade. Hřišťata a nočňátka. Je to husté, akési výdatné, a pritom odmerané na niekoľko malých súst. Uchváti – od prvej strany.
Stojíte nad Prahou. V dáli se řasí mlžné závěsy deště. Město vypadá jako odlitek z cínu. Jako vetešnictví – zaprášené láhve, trosky šicích strojů, mixéry, polámané autodráhy, hrnce, sklo, blikající dětské stavebnice, mrtvé monitory, klávesnice, demižony, šachové soupravy.
Do zad vás udeří pár vodních kapek.
Reťazí. Niekedy takéto nesúrodosti, inokedy, ako by povedal moj ljubimij Gončarov, rozleje potok synoným, je to expresívne, pôsobivé, pribité ako manifest na bránu vnímania, tu ešte trebárs:
To není náhoda, ale trest, říkáš si. Trest za všechny, kterýms ublížil. Zklamal, obechcal, podvedl, ponížil, zapřel, odhodil.
Zauvažovala som, či by ma to na druhé čítanie neotravovalo, či by mi to nepripadalo trochu pozérske; je to možné.
Slabé stránky? Za prvé, nie som si istá, či tomu tie prechody medzi rozprávaním v prvej osobe a v druhej osobe prospievajú. A keby niečo, bol mohol nechať druhú. Za druhé, uprostred knihy sa zmení uhol pohľadu, príbeh rozpráva Uma. Tým sa síce k čitateľovi dostanú niektoré dôležité informácie, ktoré na pochopenie potrebuje, ale vcelku je to bieda, je to gýč, chvíľami skoro usmoklený, červená knižnica, aj keď svojsky podaná.
„A vzal by sis mě za ženu – kdybych nebyla, co jsem?“
„Vzal,“ říkáš a zaboříš hubu do polštáře, abys skryl poryv lítosti, rolující ti ksicht do masky zoufalství.
No, neviem.
Ešte bolo nejaké za tretie. Kam si sa mi podelo?
Asi vierohodnosť? Rozvinie sa zápletka a začne to zakopávať. Na jednej strane si hovorím, veď dobre, tento príbeh už má v literatúre svoje dejiny, autora možno skôr zaujímalo zobrazenie večnej ľudskej osamotenosti, a to sa mu darí, mám na krajíčku. Na druhej strane, nemusel sa na to vykašľať úplne.
Mierne nasierací efekt na mňa malo aj Haklovo rozoberanie spoločenských tém – to sa síce ponúkalo, pretože Uma o našom svete nevie nič a hrdina jej takto môže odpovedať na všetky jej detské otázky, vysvetliť jej všetko o globálnych mocenských vplyvoch, o smutnom dopade života na sociálnych sieťach aj o tom, čo je to češství, a nepochybne je rád, že má pre toto táranie, s ktorým by ho možno aj v treťotriednom šenku poslali dofaka, ochotné počúvajúce ucho, ale ja by som sa bez toho fakt bola obišla. Čosi dosť podstatné o stave sveta predsa hovorí aj bez týchto polopatických poznámok.
Ale záver je zasa dobrý. Tie posledné riadky mnohé spasili.
Pozastavme sa aj nad knihou všeobecne. Je čitateľsky vďačná. Necelých 250 strán, päť častí, každá sa skladá z veľmi krátkych úryvkov, ktoré navyše začínajú odsadeným a tučne zvýrazneným kusom vety. Neunavíš sa. Naopak, ťahá ťa to ďalej. Okrem toho – veľmi výrazný prvok – príbeh sprevádzajú fotografie, je ich tu požehnane, niektoré dokonca väčšieho formátu, rozkladacie.
Pozastavme sa zvlášť aj nad fotografiami. Mne extrémne liezli na nervy, chcem si vytvoriť vlastnú predstavu postáv aj prostredia, kým tu mi niekto strká tieto obrázky, toto nie je moja Uma a tento zanedbaný František v sandálikoch mi celkový dojem tiež slušne ničí.
Zhodou okolností som včera stretla ženu, ktorá má túto fotogalériu na svedomí. Konfrontovala som ju s otázkou, čo to bolo za nápad; asi vo mne prežívajú zvyšky svojprávnosti, lebo z výrazu jej tváre mi rýchlo došlo, že som svoje pripomienky mohla formulovať aj šetrnejšie. Nie som odľud; prácne som žehlila.
V každom prípade vysvitlo, že pôvodný koncept vyzeral ináč – text a obraz sa nemali kryť, ale dopĺňať. Napokon to neprešlo. Vydavateľ sa obával, že by to na čitateľa bolo príliš náročné. Radšej mu to hoďme polopate dvakrát, nech náhodou netápe. Z marketingového hľadiska to chápem, nepochybne super vec s potenciálom predávať sa v širšej verejnosti, ktorá by sa ináč o súčasnú domácu tvorbu neobtrela. Z umeleckého hľadiska palec dole a nechcem, trikrát nechcem, škoda, preškoda.
Ale pôvodný zámer bol asi ozaj dobrý. Keď som spomenula jednu fotku s kozou, hovorila mi tá slečna, že kozu našla a vyfotila sama a Hakl ju až potom zapracoval do textu. Mohlo z toho niečo vzísť. Ale to sa zase asi dá povedať o čomkoľvek.
Napadlo mi pred chvíľou, že toto je ďalší piatok, kedy určite všetci sedia vonku a žijú svoj zábavný letný život, kým ja sa tu ondiem s nejakou literatúrou.
Potom mi došlo, že je štvrtok.
To sa mi nestalo prvýkrát.
Myslela som pri Ume na Štefánikovu Paulu, ktorá je, ako si iste pamätáme, tiež sčasti zasadená do blízkej budúcnosti. Ako som svojho času písala, hostia Literárneho kvocientu pohrdlivo hovorili o „apendixe“, ktorý by jednoznačne bolo lepšie vyhodiť. Podľa mňa omyl. Som čím ďalej tým väčšmi presvedčená, že práve táto sci-fi časť je na knihe to dobré. Pevne verím, že Štefánik sa nenechá odradiť a bude sa uberať práve týmto smerom.
V tejto súvislosti – nemám na to žiadny zábavnejší oslí mostík – stojí za pozornosť, čo písal už pred dvoma rokmi Jiří Pehe v článku Budoucnost je v černé díře. Necitujem, je celý vynikajúci, nájdete tu.
To by znamenalo, že Štefánik ide s dobou, a slovenská kritika to nepochopila.
Týmto som nepriamo potľapkala po pleci seba, jasnozrivú, tlieskam si.
Dalo by sa ešte čosi odcitovať z Umy, ale keď sa na tie poznačené pasáže dívam takpovediac cudzím okom, naozaj sa mi chvíľami zdá, že by ten jazyk na niekoho mohol pôsobiť pozérsky. Nechajme tak.
Čo bude nabudúce? Neviem. Mám rozčítaného Havranovho Analfabeta a trochu sa mi zdá, že než sa dopracujem ku koncu, definitívne zdegenerujem, asi som sa na to ozaj mohla vykašlať; večný optimizmus, to máš za to; opúšťajú ma sily, dnes som zahla slovenskej literatúre s fínskou, neľutujem, stálo to za to. Z toho vlastne môžem kus vypísať, útlocitní prepáčia:
Čurák je jak magnetofonovej pásek: nová kunda smaže předešlý nahrávky.
Pentti Saarikoski: Dopis pro mou ženu.
Hyvää yötä, sladké sny.
