Denník N

Akčný plán pre LGBTI a jeho svojrázne pripomienkovanie

Spoločensky legitimizovať svoj vzťah podľa mňa nie je žiadnym mimoriadnym či excentrickým právom. Vlastne by pre demokratickú a otvorenú spoločnosť malo ísť o samozrejmosť.

Pavol Rábara píše v Denníku Postoj, že sa začal odpor voči vládnemu Akčnému plánu pre LGBTI ľudí na roky 2016-2019. Aliancia za rodinu iniciovala hromadnú pripomienku, v ktorej vyjadruje nesúhlas voči tomuto dokumentu, a ktorú je možné podpisovať aj na internete.

Práve zajtra večer mám na XXXVI. výročnej konferencii praktických lekárov v Starom Smokovci prednášať o medicínskych, sexuologických a destigmatizačných pohľadoch na mužskú homosexualitu. Keď som si tú prednášku pripravoval, nazdával som sa, že to podstatné bolo už naozaj povedané, a že to už zrejme ani nebude aktuálna téma. Ale súkolesie starého, do značnej miery ideologického konfliktu, je stále v pohybe a neviem, či speje k nejakému novému stavu alebo vyriešeniu. V dohľadnej dobe skôr nie.

Vnímam, že z globálneho hľadiska (i sub species aeternitatis) máme úplne iné problémy, než dookola riešiť práva transrodových ľudí a osôb s homosexuálnou orientáciou. Napriek tomu, títo ľudia sú navzdory našim celkom iným problémom stále tu a dožadujú sa svojich práv. Toto volanie býva často označované ako homo-lobby, pričom jej protipólom sú zas konzervatívne – nazvime to tiež pravým menom – lobistické skupiny. Pripomienkovanie Akčného plánu totiž nie je ničím iným, než organizovanou lobistickou akciou. Označenie týchto skupín ako konzervatívnych je vskutku namieste, nakoľko žiadajú ponechanie (conservare) aktuálneho právneho a legislatívneho stavu, ktorý považujú za dostatočný.

Hromadná pripomienka začína hrdým tvrdením, že Slovensko je tolerantné k menšinám. Podporuje ho konštatovaním, že u nás nie sú známe žiadne antidiskriminačné žaloby, ktoré by boli podávané voči jedincom s inou ako heterosexuálnou orientáciou. Nad tým som sa akurát tak pousmial, pretože naša tolerancia k menšinám je vskutku vychýrená, a zrejme kvôli nej sa všetci moji kamaráti alebo známi s homosexuálnou orientáciou nemajú k tomu, aby svoju orientáciu priznali čo i len najbližším spolupracovníkom, nie to ešte šéfovi alebo svojim klientom.

V pripomienke sa bohužiaľ opäť objavuje už notoricky známa snaha etymologicky definovať rodinu od slova rodiť. Okrem iného sa v jej texte píše, že „manželstvo nedostáva podporu spoločnosti kvôli sexu, ale kvôli tomu, že sa ním zakladá rodina a najlepšie vychovávajú deti.“ 

Rodina je však niečo iné ako manželstvo. Dokonca, ak chceme byť naozaj koncepční, rodina sa ani nezakladá manželstvom. Manželstvo je skôr rozšírením už existujúcich rodín (muža a ženy) o úplne nový element, ktorý je však zároveň pokračovaním celých genealógií. Manželstvo síce zakladá novú rodinu pro futuro, ale je aj aktuálnym spojením už existujúcich rodín a ich živou minulosťou. Manželstvo je spojením dvoch ľudských životov do nového zväzku. Ponúka páru možnosť vstúpiť do celkom inej úrovne vzťahu. Každopádne, je to spojenie na základe vzájomnej lásky, a nie na základe potenciality detí. Ak prídu, je to požehnanie. Ak však nie, manželstvo predsa nie je neplatné. Pokračuje ďalej, hoci môže mať rôzne osudy. Najlepšie by vám o tom vedeli rozprávať mnohé bezdetné zosobášené páry. Napokon, aby som bol aj trochu štipľavý, ak berieme komentovaný konflikt ako boj jednej ideológie proti druhej, tak na kresťanskej strane býva často manželstvo uzatvárané aj kvôli legitimizovaniu sexu, nakoľko predmanželský sex je hriechom. Viem o mnohých ľuďoch, ktorí boli do manželstva prirýchlo vedení práve touto cestou, a neskončilo to zrovna najlepšie.

Týmto extempore nemienim pritom nič iné, ako zosmiešniť konštatovanie, že manželstvo nedostáva podporu kvôli sexu. Veď ani registrované partnerstvo by ho nedostávalo kvôli sexuálnym chúťkam jeho dvoch subjektov. Tá skutočnosť, prečo ľudia (dúfam že väčšinou) vstupujú do manželského vzťahu, sa nazýva láska.

Iniciátori pripomienky nesúhlasia so zamieňaním pojmov „rod“ a „pohlavie“, pričom pohlavie a rod nie sú podľa nich závislé od toho, ako sa kto cíti. S tým však možno len súhlasiť, nakoľko rod nie je momentálnou pocitovou záležitosťou. Je to celkový a komplexný pocit príslušnosti k danému pohlaviu. Preto majú pravdu aj v tvrdení, že rod súvisí s pohlavím (nakoľko ide o pocit príslušnosti k mužskému alebo ženskému pohlaviu), čím sa však nevylučuje možnosť, že ide o pocit kontradiktórny voči pohlaviu. Práve s tým sa totiž stretávame u transrodových ľudí.

Značne absurdne vyznieva argument proti zavedeniu verbálnych trestných činov pre homofóbiu. „Kto bude určovať, čo je trestné a čo nie? Čo znamená urážlivé vyjadrenie na adresu LGBTI?“ Je to ako pýtať sa, kto určuje, ktoré vyjadrenia sú hanobením rasy a národa.

Pripomínam, že súčasná odborná verejnosť uprednostňuje biologický model príčin homosexuality, hoci ešte nie sú ani zďaleka kompletne osvetlené. Sexuálna príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia pritom nie je ani sexuálnou deviáciou, ani duševnou poruchou. Osobne v tomto prípade odporúčam hovoriť o sexuálnej variácii.

Povedať, že by sa vláda mala venovať naliehavejším problémom, ako to robí Erika Jurinová, je len ďalším úderom, v ktorom je možné loptičku požiadaviek LGBTI ľudí odpáliť ďaleko za ihrisko. Branislav Škripek dokonca tvrdí, že ide o akési „nadpráva“. Spoločensky legitimizovať svoj vzťah však podľa mňa nie je žiadnym mimoriadnym či excentrickým právom. Vlastne by pre demokratickú a otvorenú spoločnosť malo ísť o samozrejmosť. Neprestávam sa diviť, prečo to stále vyvoláva toľko vášní.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.