Ako bojovať proti fašizmu na internete – kompletný manuál

Viem, že naši dedovia bojovali proti fašizmu s puškami v rukách pri Telgárte a nie na Facebooku. Fašizmus nie je názor, ale koncentrované zlo. Hanobenie rasy alebo národa a výzvy na násilie tiež nie sú názor a presne takto to hovorí aj náš trestný zákon. Polícia si má v tomto smere riadne robiť svoju robotu, tak ako o tom nedávno písala Irena Biháriová.

Viem, že najväčšími hrdinami súdobého SNP sú nielen mládež z Teach for Slovakia, ale všetci učitelia a ľudia v teréne, ktorí si poctivo robia svoju prácu a vrážajú gro svojej životnej energie do toho, aby nám z deciek vyrastali občania a nie idioti. 

Ale nie každý je ale taký frajer ako Juraj Čokyna a spol. a v tomto texte sumarizujem drobnosti, ktoré môže urobiť naozaj každý z nás aj bez toho, aby vstal od monitora. Viacero analýz potvrdzuje, že práve prítomnosť na internete je charakteristický znak voličov ĽSNS, takže smerovať našu pozornosť aj týmto smerom má zmysel.

Diskutovanie na Facebooku – skupina #somtu

Sú výskumy, ktoré naznačujú, že veľa ľudí si na Facebooku skôr prečíta diskusiu pod linkom na článok, ako by si prečítali článok samotný. Tieto diskusie tak môžu mať nezanedbateľný mienkotvorný efekt. Často v nich ale strašlivým spôsobom dominujú fašizoidné názory a to aj kvôli tomu, že ostatným ľudom sa do toho nechce zapájať, keď vidia, ako to tam vyzerá. Párkrát som to urobil a je to podobný pocit, ako keď človek stúpi do hovna.

Preto vo Švajčiarsku, v Nemecku alebo vo Švédsku povznikali iniciatívy formujúce skupiny, ktoré koordinovane diskutujú na Facebooku a pomáhajú zmeniť dominantný obraz v niektorých diskusiách. Cieľom nemusí byť snaha presvedčiť zarytých hejterov, ale ukázať tichej prizerajúcej sa mase, že sú tu aj ľudia, ktorí sa stavajú proti nenávisti a nie je nás málo.

Takáto skupina vznikla najskôr vo Švédsku a v súčasnosti má už takmer 70 tisíc členov, ktorí sú schopní ovládnuť niektoré diskusie. Náckovia sú online aj offline zvyknutí chodiť v presile a keď to je zrazu naopak, radi sa pokakajú. Ako hovorí švédsky novinár: “Všimli sme si veľkú zmenu, najmä v komentároch mainstreamových médií. Čím viac sa masy odhodlajú prehovoriť, tým menej miesta zostane pre hejterov. Čiastočne je to preto, že sú menej viditeľní, keď je toľko rozumných komentárov, čiastočne ich to unavilo a stiahli sa, keď vidia, že veľká väčšina bude proti nim a bude ich žiadať, aby sa upokojili“

#IchBinHier: The Facebook 'army' that fights hate speech on social media. pic.twitter.com/LG2YCDhPsz

— DW News (@dwnews) February 28, 2017

Niekedy sa zdá akoby sme už nadobro prepadli nálade, že fakty sú mŕtve a diskusia nemá zmysel. Hovorí sa o backfire efekte, o kognitívnej dizonancii, že ľudia vytesňujú informácie, ktoré odporujú ich svetonázoru, že to celé vlastne nemá zmysel. Tieto javy naozaj existujú, ale nedá sa to sploštiť a zovšeobecniť, sú výskumy, ktoré hovoria o opaku. Neprojektujte si svoju skúsenosť s ukričanou vzorkou aktívnych hejterských diskutérov na celú populáciu. Ten obraz nie je až taký strašný, ako to niekedy vyzerá a ľudia, ktorí vedia normálne reagovať, keď im doplníte informácie, ešte úplne nevymreli.

My nesmieme rezignovať na obhajobu reality a boj proti nenávisti, nesmieme to len tak pustiť, že na, berte si, vytvorte si vlastný online svet. Ak ten útočník v Nemecku nakoniec nebol moslimský radikál, ale beloch z Lotyšska, tak to treba opakovať. Možno nestačí raz, možno ani desaťkrát, možno treba tisíckrát a možno tým treba zaplaviť internet. Tu je skupina #somtu, pridaj sa a pomôž vytvoriť občianske digitálne komando.

Nahlasovanie toxického obsahu na Facebooku

Niekedy diskusia naozaj nemá zmysel a treba radšej rovno nahlasovať konkrétny príspevok.

Vyhodnocuje sa to manuálne a robia to normálne živí Slováci, nedávno Facebook ohlásil, že zamestná ďalších 3000 ľudí len kvôli tomuto. Začínajú to brať vážne a nahlasovať má zmysel, ale skôr treba nahlasovať konkrétne príspevky ako celé stránky. Organizovať masové nahlasovanie jednej konkrétnej veci nemá zmysel (počet nahlásení na jeden konkrétny príspevok alebo stránku sa neberie do úvahy), ale má zmysel hecovať ľudí, aby nahlasovali čo najviac problémových príspevkov vo všeobecnosti. Čím viac príspevkov Facebook stiahne, tým väčšia šanca, že pôjde dole celá stránka.  

Treba si prečítať ich community standards, nemá cenu spamovať Facebook s hocičím, čo sa nám nepáči. Facebook je na informácie skúpy, ale všetko, čo bolo možné zistiť, detailnejšie zhrnul Filip Struhárik.

Nedávno vznikol blbec.online –  zaujímavý nástroj, ktorý automaticky updatuje zoznam konšpiračno – fašistických facebookových stránok. Je stále vo vývoji, ale odporúčam ho sledovať najmä všetkým aktivistom a novinárom, ktorí sa venujú monitorovaniu temných kútov nášho internetu.

Podpora serióznym novinám

Hovoril som to pred rokom, budem to hovoriť čoraz častejšie a medzičasom to hovorí aj Timothy Snyder:

Podpora poctivej žurnalistiky = boj proti fašizmu.

Nikdy sme nepotrebovali silné a dôveryhodné médiá viac, ako ich potrebujeme v časoch informačnej vojny. Dezinformácie a konšpirácie sú diaľnicou k fašizmu. Kto raz uveril tomu, že ho všetci klamú a spikli sa proti nemu, ten už svoj hlas nedá umiernenému reformátorovi, ale bude požadovať radikálnu zmenu. Z jeho pohľadu je to totiž logická voľba, keby som veril tomu, čomu veria títo ľudia, úplne racionálne volím Kotlebu.

Potrebujeme médiá, ktoré budú nielen tvoriť kvalitnú žurnalistiku, ale budú schopné ju aj predať a byť konkurencieschopné v online prostredí. Na to potrebujú okrem samotných novinárov aj designérov, marketérov, tvorcov videí alebo social media ninjas schopných robiť správy aj na Instagrame. Potrebujeme dostať noviny do sŕdc mladej generácie, pretože nejaké N-ko takmer nikoho z nich nezaujíma a je to pre nich desivá nuda. Radšej sa na Facebooku pokojne radikalizujú hoaxovými virálikmi o rómoch a migrantoch. Toto nenapraví ďalšia reportáž Tomáša Bellu z Japonska. Aj keď bola skvelá a takéhoto obsahu tiež treba viac, najmä z našich regiónov.

Toto všetko ale stojí peniaze, takže ak si predplatíš noviny, je to úplne konkrétna a hmatateľná pomoc v boji proti konšpirátorom a fašistom. Ak si to nemôžeš dovoliť, tak si aspoň vypni Adblock. Ak si naopak môžes dovoliť viac, tak si predplať aj viaceré noviny naraz, alebo ich predplať svojim blízkym. Ja mám predplatené troje a to nie kvôli tomu, že by som to všetko stíhal čítať.

Uprednostňujme firmy, ktoré majú názor a neboja sa vyhraniť voči extrému

Som asi 15 rokov zákazník Telekomu a som s ním v zásade spokojný. Napriek tomu sa chystám v budúcom roku prejsť k O2. Toto nie je platená reklama, píšem to sem preto, lebo chcem, aby to videli všetci marketingoví manažéri, riaditelia, komunikační šéfovia: Mojich približne 500€ ročne pôjde od budúceho roka do O2 z jediného dôvodu. Chcem oceniť, že sa neboja povedať svoj názor, že neváhajú postaviť sa na správnu stranu, pridať sa k výzve k ľudskosti, postnúť anti-rasistický príspevok, zapojiť sa do protiextrémistickej kampane alebo prispieť do boja proti konšpiráciam, aj keď za to schytajú hejty na Facebooku.

Mňa totiž nezaujímajú vaše vyleštené predajne, akciové programy alebo priblblé vianočné reklamy, a ani to, či ušetrím jedno alebo dve eurá. Trápi ma, či sa v tejto krajine bude dať žiť aj o desať rokov a chcem vedieť, či pre to hodláte niečo urobiť. Ak áno, tak vedzte, že takáto aktivita priťahuje nielen pozornosť, ale aj zákazníkov a peniaze.   

Z podobných dôvodov si knihy najradšej kupujem v Artfore, prípadne v Martinuse, ale zo zásady nie v Panta Rhei. Ak je tam vítaný Rostas na prednáškach a na pultoch, tak potom sa tam necítim vítaný ja. Hosting mám vo Websupporte aj kvôli takémuto pluginu. Lunterky mi dlho nič nehovorili, ale od určitého momentu sa mi zdá, že chutia nejako lepšie!

Humor a memečka

Memečka sú prekliatím a zároveň symbolom dnešného internetového sveta. Všetko musí byť rýchle, okamžite vstrebateľné, kľudne ohyzdné, ale určite vizuálne, ideálne vtipné alebo aspoň vulgárne, ale najmä príjemne infantilne povrchné. Autor je neznámy a pravdivosť nikoho netrápi.

Môžeme nad tým plakať a rozjímať kam to všetko speje, ale zároveň by sme sa mali snažiť aspoň do zdravej miery prispôsobiť. Vysušené stohy textu písané generickým, floskulovitým jazykom, nám umierajú pred očami.

Robil som si porovnanie, že kto ho má najväčšieho na slovenskom politickom Facebooku. Teda kto mal najväčší kumulovaný engagement (súhrnný počet likes + shares + comments) za dobu troch mesiacov. No a potom som do grafu pridal memečkovú stránku Zomri:

Som horlivý zástanca toho, že elitní náckovia si zaslúžia, aby sme si z nich robili masívnu prdel. Byť 200-kilový rozkvasený jednobunkovec a pri tom si myslieť, že som nadradená rasa, je jednak strašná hanba, ale zároveň výborný zdroj zábavy. Pravdepodobne existuje segment mladej populácie, ku ktorej sa politika dostáva v podstate len cez memečka. Ak humor je cesta, ako to k nim dostať, tak to treba využiť.

Trochu ma mrzí, keď sa skĺza naozaj až ku dnu, keď ten humor je tak prvoplánový a vulgárnosť tak samoúčelná, že sa to, až na gramatiku, už prakticky nedá odlíšiť od výstupov druhej strany. Hľadať tú správnu mieru je výzva. Toto je napríklad moje najobľúbenejšie memečko za poslednú dobu. Je síce vulgárne, ale zároveň je vtipné a inteligentné, pretože hlúposť argumentu jedného nácka vysvetlilo efektívnejšie a lepšie, než by to dokázal ktorýkoľvek politik. Ak sa nad tým vďaka nemu zamyslel aspoň jeden 17-ročný sympatizant, tak to malo zmysel:

Podpora ľuďom, ktorí váhajú, či prejsť na druhú stranu

Zatiaľ čo politicky exponovaných náckov treba zosmiešňovať, úplne inak to je pri bežných alebo pri váhajúcich sympatizantoch. Vo svete existujú príbehy ľudí, ktorí boli lídrami extrémistických skupín, ale potom sa z toho dostali, začali o tom verejne hovoriť a teraz pomáhajú dostať sa z toho iným. Ak ešte nepoznáte Christiana Piccoliniho, tak tu je video:

Ak sa tento blog náhodou dostal k niekomu, kto sympatizoval s extrémistami, ale dnes váha, tak toto ti chcem povedať: Nejdem sa púšťať do žiadnych presviedčačiek, máš svoj rozum. Chcem len toľko, že zmeniť názor nie je hanba, práve naopak, mám veľký rešpekt k ľuďom, ktorí to dokážu urobiť ešte aj verejne. Človek, ktorý si prejde takýmto vývojom, má za sebou oveľa zaujímavejší životný príbeh ako väčšina z nás, ktorí sme mali šťastie vyrastať v prostredí, ktoré v nás odmalička formovalo tolerantné názory. Ľudia majú nárok robiť chyby a mladí ľudia obzvlášť, dokonca sa to od nás tak trochu očakáva. Ja môžem za seba povedať, že som za celý svoj život nepreukázal väčší akt odvahy, ako tento chalan, Martin Čupka, ktorý sa v Kežmarku postavil Mazurekovi, aby mu pripomenul ich spoločnú minulosť:

https://www.youtube.com/watch?v=xw6ViA_EHHY&t=6s

Robím si zbierku príbehov o ľuďoch, ktorí dokázali zmeniť názor a verejne o tom hovoriť. Okrem Piccoliniho v nej mám napríklad Dereka Blacka, bývalého mladého vodcu americkej skupiny bielych nacionalistov; bývalého konšpirátora, ktorý zmenil názor na pád dvojičiek v 11. septembri po tom, ako bol konfrontovaný odborníkmi počas show na BBC; popierača klimatických zmien, ktorý postupne otočil a začal bojovať za vedu; ale najnovšie napríklad aj britského novinára, ktorý opisuje, prečo opustil londýnske ľavicovo-liberálne kruhy. Pociťujem obdiv k týmto ľuďom, nie je sranda ísť proti svojej dlhoročne budovanej identite a proti svojmu okoliu, chce to odvahu, vnútornu silu a nezávislosť.

Šírenie konšpiračno – fašistického myslenia sa naozaj podobá na vírus, ktorý zamoruje našu krajinu. Preto niekedy môže mať zmysel aj pomoc zvonka a presne kvôli tomuto vznikla iniciatíva Exit Slovensko. Robia to fajn ľudia, ktorých poznám, v spolupráci s Christianom Piccolinim. Ak poznáš niekoho váhajúceho, alebo ak ty sám si v podobnej situácii, mal by si vedieť, že ťa nečaká výsmech, ale prijatie a rešpekt. Máme sa od teba veľa čo učiť a môžeš nám všetkým veľmi pomôcť. Slovensko potrebuje príbehy ako je ten tvoj.