Ako by mala vyzerať strana, ktorá Slovensko posunie vpred?

Tento článok vychádza zo zistenia, že ak by sa nedajbože parlamentné voľby konali v blízkej budúcnosti, volil by som SaS, ale s pocitom, ktorý ma zatiaľ sprevádzal pri každých voľbách: že mi to urobili zase. Zase som niekoho volil nie preto, že bol najlepší, ale najmenej zlý, a ešte aj ten najmenej zlý je stále horší.

Čo je dobrá príležitosť na to, aby som sa pokúsil sformulovať, ako by mala vyzerať strana, ktorá by ma bezvýhradne oslovovala aspoň v tých základných veciach. Nazvime ju SIS. Skoro ideálna strana.

Pohľad do parlamentu v roku 2016

Začať treba pohľadom do parlamentu. Smer, SNS, Sieť, Most, Kollára s rodinou a Kotlebou s priateľmi v rámci šetrenia slovami rovno vyškrtnime, ostávame pri SaS a Obyčajných ľuďoch.

Skúste však Obyčajným ľuďom dať moc alebo sa ich aspoň spýtať, čo vlastne chcú. A kto z nich to urobí? Igor je proste Matovič, čo nie je urážka, ale charakteristika, Lipšic sotva z pozície druhého muža v desaťpercentnej strane (strane?) môže hrať prvé husle v krajine. Nechajte Obyčajných ľudí hovoriť, čo je zlé, len od nich nečakajte, že to budú robiť dobre. Keď už tam teda musia byť, čo tiež hovorí samé za seba.

No a potom je tu SaS. Presne tá SaS, na ktorej mi toho viac prekáža ako vyhovuje; najviac zo všetkého to, že som ich vzorový volič a oni robia všetko preto, aby ma znechutili. Nemusíte to tak vnímať, nemusíte so mnou dokonca ani súhlasiť, ale som presvedčený, že Richard Sulík osobnostne nemá na to, aby bol viac ako lokálnym politikom. Nedokáže byť inšpiratívny, nikdy nebude skutočnou osobnosťou, jeho pohľad je príliš obmedzený – a opäť to nie je urážka, ale charakteristika.

O SaS toho vôbec bolo popísané dosť, dnes jednoducho nie je stranou, s ktorou by som sa dokázal stotožniť na viac ako desať percent a aj to len preto, že všetky ostatné možnosti sú iba horšie. Jedno však majú obe tieto strany – a vlastne nielen ony – spoločné:

Deštrukciu, Andrej Danko pozdravuje.

Ako sa rozprávame?

Verejná diskusia sa na Slovensku dlhodobo odohráva v negatívnom tóne a mňa to desí viac ako čokoľvek iné, lebo slovami sa to začína, od slov k činom ďaleko nie je, hrajte dostatočne dlho na negatívnu nôtu a nakoniec nahráte tým, ktorí sú negatívni autenticky.

Každý vie, čo nechce (LGBTI, utečencov, EÚ, Fica), nikto nehovorí, čo chce. Namiesto toho sa reční o rakovine, nádore, vrahoch, genocíde a stačí to. Ľudia sú už takí unavení a rozzúrení zároveň, že si ani nevšimli, že vôbec nezaznieva to druhé: čo vlastne chceme? A ako to chceme? A ako to chceme dosiahnuť?

Je to pritom jednoduchá otázka rámcovania. Aj Európsku úniu možno kritizovať, ale je obrovský rozdiel, či hovoríte “Banány sú krivé, vysávače slabé, zvyšok je fajn, aj to len zatiaľ”, alebo poviete “historický projekt, ktorým EÚ je, má aj svoje chyby, je ich mnoho, ale práve preto je úlohou nás všetkých odstrániť ich”. A pritom ste povedali to isté.

Práve takto akosi si predstavujem SIS.

Aká by mala byť skoro ideálna strana (SIS)

1. Pozitívna

SIS sa bude zameriavať na pozitíva. Bude neochvejne a jasne hovoriť, že naše miesto je v Európe a na Západe. Bude deklarovať, že práve tam sú hodnoty, za ktoré stojí za to bojovať – sloboda, stabilita, spoločenstvo. A zodpovednosť: SIS sa napríklad nebude báť povedať, že nikto z nás nie je nadšený z prílevu utečencov, ale je našou povinnosťou – spoločnou povinnosťou – nájsť riešenie. Lebo to dokážeme. Lebo na to máme. Lebo sa nebojíme výziev, naopak, vyhľadávame ich. Veríme totiž, že nás môžu posunúť vpred.

Nie, nie je to ľahké – väčšinou je to dokonca veľmi ťažké – ale veríme si, sme predsa sebavedomý národ v európskom spoločenstve. Máme na čom stavať; porazili sme Mečiara, sme v EÚ, OECD a NATO a to všetko sme dokázali, hoci to vôbec nebolo samozrejmé.

2. Úprimná

Aj toto bude SIS hovoriť: čakajú nás ťažké časy, žiadne vyberanie hrozienok. Potrebujeme sa vysporiadať s vnútornou aj vonkajšou nestabilitou, s nesmiernou korupciou a nedôverou, s nezamestnanosťou. Budovanie krajiny je koniec-koncov len reťazou problémov, ktorým musíme čeliť a popritom sa snažiť nerezignovať. Neexistuje nič také ako konečný blahobyt, vždy je čo zlepšovať a my to zlepšovať chceme.
SIS sa nebude báť povedať, že aby sme to dosiahli, čaká nás všetkých tvrdá práca, ale na jej konci je aj odmena – budeme žiť v lepšej krajine. My všetci. My všetci ju lepšou urobíme a my všetci v nej budeme žiť.

3. Inkluzívna

SIS sa nebude riadiť výkyvmi verejnej mienky, ale snažiť sa ju formovať, lebo bude mať princípy, z ktorých neustúpi. Nebude vždy chcieť ulahodiť väčšine, lebo ak by sa ulahodilo väčšine, väčšina by nerobila nič a mala všetko. SIS bude chápať, že politici udávajú tón verejnej debaty a určujú atmosféru v spoločnosti, uvedomí si, že sa s tým spája aj zodpovednosť.

Bude to strana, ktorá sa bude snažiť zjednocovať, nie rozdeľovať. Bude sa sústrediť na to, čo ľudí spája; z chronicky výlučného Slovensko, na ktorom nám nie je pochuti nikto, kto nie je úplne presne ako my, sa bude snažiť urobiť inkluzívnu spoločnosť. A začne od Slovákov: od Rómov, od nezamestnaných, hendikepovaných. SIS bude ašpiratívna, bude chcieť ísť ľuďom príkladom.

4. Občianska

SIS však bude tiež vedieť, že krajina sa nemení len odhora dole, ale aj opačným smerom. Bude preto vedieť, aké dôležité sú komunity, to je jedno či susedské, záujmové alebo ľudí s rovnakým koníčkom. Bude podporovať a viesť ľudí k občianskemu princípu, k záujmu o verejné veci a participácii, zatiaľ stačí na lokálnej úrovni. Bude za osobnú slobodu a osobnú zodpovednosť, lebo práve tie sú charakteristické pre občana.

SIS povie, že nič na svete nie je viac cool ako byť občanom.

Kľúčovým posolstvom strany, o ktorej snívam, bude, že sa oplatí  byť nielen poctivý, ale aj pracovať. Pre seba a pre ostatných. Existuje totiž čosi ako spoločné dobro, ktoré stojí za to budovať, a nielen to: oplatí sa dokonca byť aj slušný. A pôjde príkladom.

Toto všetko je ambiciózny avšak jediný možný plán, Slovensko sa totiž ocitlo v situácii, keď sa všetka nespokojnosť pretavuje do nespokojnosti stále väčšej. Ponúknuť preto niečo pozitívne, inšpiratívne a zjednocujúce môže byť pokojne jedna z posledných šancí ako krajinu udržať v nastavení, v akom je dnes. Som si istý (kecám, vôbec si nie som, skôr len dúfam), že na Slovensku ešte stále existuje dostatok ľudí, ktorí na podobný hlas čakajú.

A že sa na tom všetci zhodneme a nič nové som nenapísal? Že sú to všetko floskuly a samozrejmosti? Absolútne – len nerozumiem, prečo ich potom žiadna zo súčasných strán nereprezentuje.