Denník N

Ako by vyzerala komunistická spoločnosť

Alternatívy triednej a beztriednej spoločnosti sa ukazujú aj v diskusiách, v ktorých sa marxizmus vôbec, alebo negatívne spomína.
Alternatívy triednej a beztriednej spoločnosti sa ukazujú aj v diskusiách, v ktorých sa marxizmus vôbec, alebo negatívne spomína.

Na úvod treba povedať, že komunizmus nie je minulý režim a nie je to diktatúra strany, avantgardy alebo byrokracie. Komunistická spoločnosť naopak je plne kompatibilná s pluralitnou viacstraníckou demokraciou, práveže ju viac potrebuje, ak má byť hospodárstvo politicky riadené. Komunistická má byť taká spoločnosť, v ktorej bude každému jednotlivcovi garantovaná čo najväčšia sloboda a možnosť kreatívneho rozvoja, v ktorom bude oslobodený od dnešnej úmornej námezdnej práce, rovnako bude oslobodený od útlaku a nedostatku. Súčasne to má byť omnoho demokratickejšia spoločnosť, v ktorej demokracia a politika prenikne a prepletie sa s hospodárstvom, hospodárske rozhodnutia majú byť čo najviac demokraticky riešené, ako to je možné.

To, ako bude komunistická spoločnosť vyzerať, je na slobodnom rozhodnutí ľudí, najmä ak ide o politické a sociálne otázky. V tých otázkach sa môže ísť až do najväčších zmien v sociálnej organizácii, alebo do najmenších. Napriek tomu existujú určité základné definičné princípy a určité predstavy. Tento návrh má byť chápaný len ako návrh, nie ako konečná dogma. Tento článok sa bude skôr zaoberať hospodárskym aspektom komunistickej spoločnosti.

Základnou definíciou komunistickej spoločnosti je beztriedna spoločnosť, to znamená spoločnosť, v ktorej nebude existovať určitá trieda, ktorá si privlastňuje veľkú časť spoločenského nadproduktu, či to je aristokracia, otrokárska trieda alebo buržoázia (trieda vlastníkov kapitálu, pôdy, bytov). Komunistická spoločnosť musí byť z toho istého dôvodu, aby nemala za následok vznik tried, spoločnosť materiálneho nadbytku, to znamená nadbytku v pomere k potrebám. Nie každá spoločnosť nadbytku je komunistická, ale každá komunistická je spoločnosť nadbytku. Je možné si dobre predstaviť triednu spoločnosť nadbytku (napríklad takú, v ktorej bude hlavnou formou vykorisťovania poberanie renty alebo „platov“, už dnes je väčšina kapitálu peňažný kapitál, ktorý sa akumuluje prostredníctvom úrokov). V čiastočnom objektívnom nadbytku v dôsledku vysokej produktivity žijeme už dnes, súčasne žijeme ale v nedostatku spôsobenom týmto systémom.

Vízií o dystopickej budúcnosti ovládanej monopolistickým kapitalizmom je v populárnej kultúre dosť. Tu Blade Runner a pyramídy Tyrell Corporation.

Základné vývojové zadelenie je na tri fázy: prechodnú spoločnosť, prvú fázu komunizmu a druhú fázu komunizmu. V prechodnej spoločnosti sa komunistická výroba stane dominantným výrobným spôsobom, orientačne 25-50 rokov. V prvej fáze zostanú právne, ideové a hospodárske stopy kapitalizmu. To znamená ešte bude existovať čiastočný nedostatok, peniaze ako všeobecný ekvivalent, vrchol meritokratickej odmeny, iné prežívajúce formy a spôsoby predchádzajúcej spoločnosti, začne reorganizácia hospodárstva podľa potrieb aj vo výrobe, orientačne 50-100 rokov. V druhej fáze dôjde k dokončeniu reorganizácie deľby práce podľa toho, čo ľudia vyrábať chcú, koniec nedostatku, koniec peňazí.

Základný rozdiel medzi kapitalizmom a komunizmom bude, že výroba nebude riadená ziskom, teda tovary nebudú vyrábané pre výmennú hodnotu s cieľom zisku, ale budú vyrábané priamo kvôli ich úžitkovej hodnote, na spotrebu. Toto má byť jednak umožnené zrušením kapitalistického vlastníctva ako spoločenského a hospodárskeho princípu, čo spôsobí odumieranie tried a inak prekonaním trhovej formy výmeny, výroby a tvorby hodnoty vyspelejšími formami. Tieto vyspelejšie formy umožnia, čiastočne už aj dnes umožňujú výrobu pre známu spotrebu, po kúpe, na objednávku a zisťovanie spotreby a žiadanej výroby bude priame, nie nepriame cez kúpu.

Tu Weyland-Yutani Corporation z Votrelca.

Tvorba hodnoty bude fungovať na základe merania a univerzalizácie na spoločný a jediný merateľ hodnoty a to je pracovný čas. Hodnota nejakého tovaru bude (spoločensky) nevyhnutný pracovný čas k jeho výrobe. To je samozrejme priemerný pracovný čas (zatiaľ čo bude možné merať aj individuálny). Nie každý pracovný čas musí mať rovnakú hodnotu, to bude politicky vyjednané a závislé aj od potrebnej prípravy a výučby. Možné bude tiež dosiahnuť najväčšiu meritokratickú odmenu, teda kusovú odmenu a podľa individuálnej intenzity práce v porovnaní s ostatnými. Peniaze zostanú, resp. budú nahradené univerzálnou jednotkou pracovného času, peniaze ako tovar a ako kapitál nebudú existovať. Základné problémy kapitalizmu budú eliminované a to je nutnosť akumulácie, triedne prisvojovanie nadhodnoty, výroba podľa zisku, chaotická výroba, nadvýroba v tých odvetviach, kde nie je nutná, umelý nedostatok. Namiesto toho bude možné nasadenie zdrojov a pracovnej sily jednak podľa spoločenskej vôle (demokraticky na schválený návrh) a spoločenskej potreby (dnes v prípade ekologickej krízy), inak bude možné zabezpečiť čo najväčší nadbytok pre čo najväčší počet ľudí, jednak kvôli inej organizácii výroby, inak distribúcie, najmä ale kvôli priestoru, ktorý bude uvoľnený elimináciou privlastňovania nadhodnoty.

Základnými dvoma úlohami v prechode (prechodná spoločnosť a prvá fáza) bude po prvé vyrovnanie výroby a spotreby, resp. kúpy a reorganizácia výroby podľa potrieb, teda aby ľudia pracovali tam, kde naozaj chcú, kde sa môžu kreatívne realizovať.

Aj vízii prichádzajúcich revolúcii je dosť. Tu Hunger Games ako vízia revolúcie tretieho sveta alebo roztrieštenej pracujúcej triedy.

Prvá zmena je opak dnešnej nesmiernej neefektívnosti kapitalizmu a to je v tom, ako vyrába pre potreby. Výroba pre potreby je v dnešnom systéme zabezpečená až nepriamo, jednak podľa kúpy na „trhu“, inak podľa zisku. Vo väčšine kapitalistických spoločností existuje ale veľká priepasť jednak medzi potrebami a spotrebou, medzi spotrebou a kúpou a medzi kúpu a výrobou. Tieto medzery vytvárajú konečnú nízku efektivitu výroby v pomere k potrebám. To znamená, že vyrobí sa mnoho, väčšina predá, väčšina z toho sa spotrebuje, zatiaľ čo nie všetci, ktorí majú potrebu, majú prístup k týmto výrobkom. Úlohou teda bude presne merať jednak všetku výrobu, všetku kúpu, všetku spotrebu, inak vytvoriť spotrebné demokratické inštitúcie, rady, ktoré budú môcť priamo zadávať žiadané výrobky, ich množstvo a kontrolovať kvalitu. Výroba sa bude orientovať podľa žiadanej, reálnej a očakávanej spotreby. Podľa typu tovaru bude možné minimalizovať rozdiel medzi výrobou a kúpou buď výrobou na požiadavku (návrh spotrebných rád), objednávku, po kúpe alebo na počkanie. To sa rozhoduje podľa základných charakteristík tovarov: Koľko času je potrebné na výrobu, podľa miesta výroby a času prepravy na spotrebu, koľko ľudí, kde a ako dlho je potrebných na výrobu a prepravu. Zjednodušene možno povedať, že kde bude výroba a preprava trvať dlho (komplikované stroje, veľké diaľky), alebo kde výrobky sa prirodzene opotrebúvavajú, bude prevládať nadvýroba alebo výroba pre predvídanú spotrebu. Minimalizovať možno ďalej medzeru medzi kúpou a spotrebou meraním spotreby, spotrebou pred kúpou, efektívnejším užívaním, predaj na čas užívania. Vrámci výroby medzi jej jednotlivými časťami bude tiež možné zvýšiť efektivitu. Výsledkom toho bude lepšie využívanie zdrojov a pracovnej sily pre rovnakú spotrebu. Vyrábať sa bude pre spotrebu a dodatočne podľa demokratického rozhodnutia.

Reorganizácia výroby podľa potrieb (aby sa práca stala potrebou) si bude vyžadovať udržanie nadbytku a výroby pre spotrebu. Toto bude buď možné čoraz väčšou automatizáciou, zvyšovaním produktivity a efektivity, alebo jednoducho reorganizáciou (pravdepodobne kombináciou všetkých troch).

Časté sú vízie revolúcie automatov proti človekovi, opakovanie vykorisťovania. Tu I, Robot.

Dôležité je mať na vedomí, že eliminácia súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov nezahŕňa akúkoľvek výrobu, len takú, ktorá je kapitalistická a vykorisťuje druhých, rovnako ako spoločenské vlastníctvo neznamená štátne vlastníctvo. Aj popritom, že štát bude inou štruktúrou než dnes, omnoho demokratickejší, spoločenské vlastníctvo znamená viac fakt, že rozhodovanie o ňom bude v demokratickej právomoci spoločnosti, že jeho výmena a udržiavanie bude financované zo spoločenskej nadhodnoty. Rovnako centrálny plán označuje skutočnosť nejakého jednotného plánu, ktorý bude jednoducho daný výrobou podľa spotreby. Je to v prvom rade informačná jednota, eliminácia paralelných výskumov a výroby, rovnako ako vzájomnej informačnej slepoty podnikov v kapitalizme. Plánovanie si preto netreba predstaviť ako rigidný a diktatoriálny systém minulého režimu, skôr ako informačný a organizačný spôsob, ktorý ponechá iniciatívu na mieste výroby a bude v prvom rade vyrovnávať spotrebu a výrobu (náhrada „trhových“ mechanizmov). Stimulačné efekty konkurencie budú nahradené priamou kontrolou spoločnosti prostredníctvom spotrebných a výrobných rád a vítanou iniciatívou každého v prípade inovácií a návrhov na zmeny. Nad plán, teda nad spotrebu spoločnosti vládne úplná sloboda v iniciatíve výroby (až na výnimku kapitalistickej výroby). Otázne je vôbec, či bude v systéme, ktorý bude mať informačnú jednotu o spotrebe, zakázané vykorisťovanie a univerzálnu menu v pracovnom čase, vôbec nutné pretvoriť všetky výrobné podniky na spoločenské. Skutočne centrálne podniky budú centrálne výskumné ústavy a spoločenské služby, ktoré budú financované zo spoločenskej nadhodnoty, teda individuálnej pracovnej dane. Všetky spoločenské inštitúcie, teda politického a kontrolného charakteru budú úplne transparentné a verejní služobníci kedykoľvek odvolateľní.

Čo bude motiváciou pre ľudí v takom systéme vôbec pracovať a toľko pracovať ako dnes? V pomere k životným nákladom a spotrebným výrobkom budú mať vyššie príjmy a ich motiváciou bude ako dnes udržanie seba samého pri živote. Pracovný tlak ako prostriedok k zvyšovaniu produktivity samozrejme pominie. To však neznamená, že nebude existovať žiadna kontrola, ako spomínané, bude nahradená primárne spotrebiteľskou. Individuálna produktivita a intenzita práce omanžite po zmene bude pravdepodobne nižšia, no celková produkivita sa bude zvyšovať v dôsledku plnej zamestnanosti a väčších investícií do výskumu a výroby (v pomere k dnešnému systému, v ktorom na tieto oblasti má monopol vládnuca trieda).

Westworld. V oboch prípadoch hrá úlohu zloducha nejaká korporácia.

Zopár konkrétnych príkladov, kde by výroba vyzerala inak ako v kapitalizme: Automobilový priemysel. Jedným z dôvodov, prečo súčasné výrobné koncerny áut nevyrábajú elektrické autá, teda také, ktorých výroba je v spoločenskom záujme a v záujme zeme, je, že výroba týchto tovarov im neprináša alebo prináša menší zisk. V komunistickej spoločnosti by bolo možné vyrábať tieto tovary aj v prípade, že ich výrobné náklady sú zatiaľ vyššie než autá so spaľovacím motorom. Podobne by bolo možné veľkú časť nadhodnoty venovať na prestavbu hospodárstva do udržateľnej podoby. Spotrebné tovary, ktorých výroba stojí veľa času a pracovnej sily a ktoré sú technicky reprodukovateľné, teda filmy a počítačove hry, by mohli byť vyrábané s iniciatívou spotrebných rád a prakticky bez marketingu (minimálne by nezabral rovnako veľa pracovnej sily ako výroba produktu), jeden z ďalších úkazov mrhania v kapitalizme.

V sociálnej a politickej úrovni ponúka komunizmus ešte väčšie zmeny než na hospodárskej. Základom týchto zmien môže byť rozširovanie polisu, verejného priestoru a zmenšovanie oikosu, teda súkromného priestoru, prípadne (?) úplné či takmer úplné spojenie polisu a oikosu. Základné sociálne zmeny, ktoré budú sprevádzať komunizmus, bude organické rozpustenie zaostalých foriem sociálnych vzťahov, teda nukleárnej rodiny a súčasných sociálnych noriem (napríklad súčasných sexuálnych vzťahov). Atomizáciu jednotlivcov bude možné nahradiť inými kolektívnejšími formami sociálneho života. Možné zmeny môžu zasiahnuť aj samotnú biológiu človeka, teda transhumanistický vývoj spojený so všeobecným prístupom. Na politickej úrovni môže dôjsť postupne k úplnej demokratizácii štátu. Komunistická spoločnosť so zmenenými výrobnými vzťahmi musí byť demokratickejšia než kapitalistická, tz. v ideálnom prípade by pracujúca trieda mala byť samostatne schopná riadiť hospodárstvo, t.z. bez akejkoľvek pomoci iných spoločenských tried. To bude pravdepodobne znemožnené, kým existuje deľba práce medzi duševnou a manuálnou prácou, no demokratické riadenie hospodárstva pracujúcou triedou bude aj tak praxou, aj keď nie absolútne. Preto je tiež predpokladom k tejto zmene zdvhnutie vzdelanostnej úrovne a vedomia v pracujúcej triede. Demokratizácia spoločnosti môže fungovať na základe odvolateľných zástupcov, možnosti priameho rozhodovania (za omnoho jednoduchších podmienok, než dnes) a úplnej transparencie (znamená úplne verejná činnosť úradov a služobníkov, obmedzené osobné súkromie služobníkov) týchto inštitúcií.

Komunistická spoločnosť nebude slobodná od problémov a utrpenia, nebude to raj na zemi, aj keď v porovnaní s otrokárstvom určite. Bude to kvalitatívne zlepšenie, akým bol kapitalizmus v porovnaní s feudalizmom. Najmä to bude ale ukončenie dlhých dejín nezmyselnej a extrémnej materiálnej nerovnosti. Od čoho ale bude slobodná, je hlad, nedostatok, chudoba, vojny, útlak a triedne násilie.

Teraz najčítanejšie