BLOG
Zuzana Štelbaská
Zuzana Štelbaská
1 967

Ako Joško Mrkvička kazil za socíku deti

Verím tomu, že Mária Ďuríčková mala pri písaní tejto knihy čisté úmysly. Že nemala ani poňatia, že tak, ako jej Joško "kazil" deti za socíku, bude ich kaziť aj o pár desaťročí neskôr, hoci v úplne inom zmysle. Joško môže dnešné deti dosť pobaviť a rozosmiať, ale aj pohoršiť a zneistiť až tak, že za vami prídu s otáznikmi v očiach. To je na čítaní to skvelé - dáva príležitosti na rozhovory. A táto, napohľad neškodná kniha, vyvolala, aspoň vo mne, množstvo otázok.

Pamätám si ju matne z detstva. Nie som si istá, či som ju aj vlastnila, ale isto som ju mala v rukách, pretože na Cipárove stvárnenie Mrkvičkových zážitkov sa nedá zabudnúť. Keď som ju čítala teraz, hlavou sa mi prehnal uragán myšlienok. Táto kniha je totiž z viacerých dôvodov fascinujúca.

Mária Ďuríčková, jedna z našich učebnicových autoriek, ktorá bola spisovateľsky aktívna vyše 50 rokov, ju napísala v roku 1972. Nevyšla zdanlivo pod jej menom, ako autor je uvedený hlavný hrdina Joško Mrkvička Spáč, názov má Moja kniška (vo vyhľadávači ju nájdete, nech zadáte ktorýkoľvek názov). Zostavená je z väčšej časti ilustráciami a ručne písanými úryvkami Joškovho denníka, ktoré v knihe famózne stvárnil Miroslav Cipár. Už len pre tento fakt je Moja kniška hodnotou, ktorá časom iba získava. Cipárov vklad do knihy je obrovský. Jeho „čmáranice“ sú jednoduché, akoby ich čiernym atramentom skutočne kreslilo a písalo dieťa s mamuťou fantáziou. Klasický tlačený text sa objavuje menej, má formu krátkych príbehov, článkov a ukážok z časopisu Slniečko, ku ktorému sa ešte dostanem.

moja-kniska-2

Hlavná idea je jednoduchá - žiak základnej školy Joško Mrkvička Spáč, ktorý žije v ktorejsi dedine iba so svojim otcom, sa s deťmi delí o svoje zážitky a skúsenosti, ktoré sú veselé, milé, roztopašné, výmyselnícke, aj mysliteľské. Viac ako o ne však ide o formu. Joško totiž všetko píše rukou, robí machule, škrtá a hlavne robí mnohé, aj pravopisné chyby. Je v tom nepolepšiteľný lajdák a podľa všetkého s tým ani nehodlá nič robiť. Ako často v texte prízvukuje, svoje pravopisné chyby nevidí.

Do tohto momentu by sme Moju knišku mohli považovať za zábavnú a deti, ktoré ju so všetkým vymenovaným prijmú s nadhľadom, sa pri nej s veľkou pravdepodobnosťou zabavia nad Joškovým videním sveta a jeho vyjadrovaním sa. Lenže napríklad môj 7 ročný syn ju práve pre množstvo chýb v texte úplne odmietol. Nebol zatiaľ veľmi prístupný debate o tom, prečo, iba mi ju zhrozene vrátil, že je to tam samá chyba a ja môžem iba dedukovať, či v trápení sa Joška Mrkvičku s písaním nevidel trochu aj sám seba, tiež dosť bojujúceho s touto zručnosťou.

moja-kniska-3

Teraz sa pristavím pri kľúčovom Joškovom nápade - jeden zo svojich zážitkov totiž pošle do časopisu Slniečko, ktorý ho, prekvapivo, bez úpravy uverejní. Tým sa jeho skvelé príhody a zároveň otrasný pravopis dostanú do sveta. Z Joška sa stane hviezda. Povzbudený úspechom posiela do Slniečka ďalšie príhody a časopis ich znova zverejňuje, len tak, ako prišli. A kým na začiatku spôsobia medzi malými čitateľmi nadšenie a výbuchy vďačného smiechu, s pribúdajúcim počtom príspevkov sa z Joška stáva terč, do ktorého sa cez časopis iné deti bolestivo triafajú.

Keby sa chlapec ako Joško Mrkvička Spáč objavil dnes a v písaní by robil také závažné chyby ako hrdina tejto knihy, ktorý si nielen zamieňa mäkké i s ypsilonom, ale tiež foneticky mení v slovách písmená, či pletie ich poradie a nedodržiava riadky, zrejme by už podstúpil diagnostiku na dyslexiu, dysortografiu, dysgrafiu či iné poruchy. Možno by mal individuálny plán, asistenta, či by bol vedený ako integrované dieťa. Lenže v roku 1972 sa nič z toho nerobilo, o poruchách sa nehovorilo a deti vybočujúce z priemeru končili v osobitný školách. Žiadne programy pre zvládnutie týchto problémov nikto nemal, nepoznal, nesnažil sa ich vysvetľovať. Preto odpoveď čitateľov Slniečka z roku 1972 na Joškove výlevy je nemilosrdná:

Hádanky pre Jožka Mrkvičku

Kto je najzelenší?

Trávička.

Kto je najčervenší?

Redkvička.

Kto je najhlúpejší?

…vička.

moja-kniska-4

Ak po knihe s deťmi siahnete, zároveň o nej hovorte. Rozprávajte im o tom, že sú deti, ktoré môžu robiť takéto otrasné chyby a nevidieť ich, pretože za to „nevidenie“ nemôžu a že bola doba, kedy z nich preto robili hlupákov, sprostákov a otvorene sa im vysmievali.

Verím tomu, že zámer Márie Ďuríčkovej bol čistý. Že chcela, aby Joško Mrkvička Spáč deti bavil a motivoval, aby si dávali na svoj krasopis (na ktorom socialistický školský systém až extrémne bazíroval) a pravopis pozor a snažili sa v ňom zlepšovať, aby sa z nich nikto nevysmieval. V tom čase nemohla ani tušiť, že raz sa príde na to, že v niektorých prípadoch ide o zdravotný problém a nie detskú ľahostajnosť. Šarmom jej vlastným v príbehu zobrazila život chlapca, aký už dnes deti nemajú šancu spoznať - túlanie sa s otcom, opravárom topánok, v maringotke po dedinách, blízkosť domácich a hospodárskych zvierat v každom dvore, skutočne trefné a milé opisy života s jedným rodičom z pohľadu jediného syna, kamarátstvo s rovesníkmi a hry s dobovými predmetmi, ktoré napriek svojej miernej exotickosti sú aj pre dnešné deti zrozumiteľné… Z tohto pohľadu ide o úplne klasickú detskú knihu, navyše kvalitne ilustrovanú jedným z našich najuznávanejších umelcov, ktorá v týchto častiach nemá žiaden druhý plán, len vtip a pôvab.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo Mladé letá. Foto: autorka.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Autorka a čitateľka kníh pre deti http://zuzanastelbaska.com

Blogy

|