Denník N

Ako Kotleba Podpoľancov „ochránil“…

O ťažbe zlata v našom kraji sa už dávnejšie nehovorí, veď prečo by sa aj, keď hrozba tohto radikálneho zásahu do nášho životného prostredia je aspoň pre zatiaľ zažehnaná.
I keď už táto téma patrí skôr medzi archívne vraciam sa k nej, keďže mnohí ľudia nevedia aká bola genéza tohto ťažiarskeho úsilia a odporu voči nemu, prípadne sa k nim dostávajú len deformovane informácie typu, že aj pred touto záhubou nás opäť raz zachránil sám pán župan Kotleba.

Tak ako to vlastne celé bolo a akú rolu Marián Kotleba v tejto kauze zohral? Naozaj to bol on kto ochránil obyvateľov v okolí Detvy a Kremnice pred kyanidovou hrozbou alebo sa opäť uchyľuje k dezinformáciám a priživovaní sa na úspechu iných?

To, že župan si pripisuje úspech zamedzenia ťažby zlata v Detve a Kremnici sa občan mohol dozvedieť listujúc si županov nadčasový propagandistický plátok „ Náš Kraj“, konkrétne jeho vydanie z Januára 2015, kde bilancoval svoju ročnú prácu. Áno, už vieme, že Banskobystrický kraj nikdy predtým tak neprosperoval a nezbavoval sa dlhov a pochybných umeleckých telies ako sa to deje pod velením Kotlebu. No žeby ďalším esom v rukáve predsedu bola aj ekológia, ktorú mimochodom v rámci spomínanej bilancie zaraďuje do sociálnej sféry?

Venujme sa konkrétne kauze Detvy, kde sa o zámere ťažby zlata kyanidovou metódou miestni dozvedeli prvý krát z médií v januári 2011. Aj keď ešte v roku 2011 obec Dúbravy a mesto Detva, ktoré mali byť ťažbou najviac dotknuté dali súhlasné podmienečné stanovisko k návrhu na dobývací priestor v lokalite Biely vrch, neskôr, no stále v roku 2011 ho zmenili na nesúhlasné záväzné stanovisko. Obyvatelia Detvy sa zorganizovali na slovenské pomery nevídaným spôsobom a už v apríli roku 2011 začali pripravovať založenie občianskeho združenia, ktoré v júni toho istého roku zaregistrovali. Združenie Podpoľanie nad zlato tak vzniklo s jasne definovaným cieľom: zamedziť ťažbe zlata vysoko toxickou metódou v bezprostrednej blízkosti ich domova a zapojiť sa do rozhodovania o ich budúcnosti. A tak sa začal tvrdý boj miestnych obyvateľov na viacerých frontoch. Ešte v júni 2011 rozbehli petičnú akciu , ktorú podporilo vyše 11 000 ľudí. Paralelne sa pustili aj do právnej dišputy namietajúc právo na účastníctvo v konaní o určení dobývacieho priestoru pred Hlavným banským úradom v Banskej Štiavnici a Obvodným banským úradom v Banskej Bystrici, kde to dotiahli s pomocou združenia VIA IURIS až na Najvyšší súd, ktorý v marci 2013 ich právny názor potvrdil a uznal ich za účastníkov konania.

Všetky tieto kroky boli zároveň nutne kombinované s konštantným vyvíjaním tlakov na politikov tak na miestnej, ako aj na národnej úrovni. Združenie si postupne našlo spojencov na všetkých úrovniach. Najväčšia podpora prichádzala rozhodne od zastupiteľstiev dotknutých obcí (Detva, Dúbravy, Očová), ktoré napriek počiatočným kiksom ešte na jeseň 2011 jednomyseľne odmietli ťažbu na Bielom vrchu.

V apríli 2012 Podpoľanci zorganizovali protestný pochod proti ťažbe, do ktorého sa okrem obyvateľov zapojili aj zamestnanci a zamestnávatelia PPS group (Podpolianske strojárne). Zhromaždeniu sa medzi inými prihovoril a vyjadrili podporu aj primátor Detvy Ján Šufliarský, poslanec NR SR Ján Senko, poslanec VÚC BB Roman Malatinec, primátorka Kremnice Zuzana Balážová.

Zorganizované Podpoľanie začalo vyvíjať tlaky aj na najvyšších úrovniach. V 2012 tlmočili odmietavý postoj miestnych občanov, samospráv, zamestnancov a zamestnávateľov z areálu PPS a majiteľov pozemkov štátnemu tajomníkovi ministerstva životného prostredia Vojtechoci Ferenczyovi. Tento tlak začali vnímať aj poslanci Národnej rady SR z banskobystrického regiónu Ján Senko a Tibor Lebocký a vyvíjať tlaky na ministerstvá.

V Marci 2013 sa Minister životného prostredia Peter Žiga a predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Vladimír Maňka stretli so samosprávami mesta Detva a okolitých obcí, detvianskymi podnikateľmi a odborármi a predstaviteľmi mimovládneho sektora vrátane občianskeho združenia Podpoľanie nad zlato. Na ňom podporili odpor obyvateľov Podpoľania a tamojších samospráv proti ťažbe zlata v detvianskej lokalite Bieleho vrchu. Negatívny postoj Banskobystrickej župy sa teda vykryštalizoval ešte pred nástupom Mariána Kotlebu. Tomu nasvedčuje aj uznesenie z apríla 2013, predložené poslancami BBSK zastupujúci okres Detva, kde poslanci banskobystrického samosprávneho kraja jednomyseľne odmietli ťažbu zlata v Podpoľaní.

Vo februári 2014 sa občianske združenie Podpoľanie nad zlato zúčastnilo pripomienkovania územného plánu banskobystrického kraja. Práve na tomto zasadnutí vystúpil Marián Kotleba veľmi stručným, no ráznym spôsobom proti ťažbe zlata kyanidovou metódou v kraji. Takže áno, je pravdou, že po nástupe do funkcie pán župan viackrát vyjadril svoj odmietavý postoj k ťažbe. A možno aj vďaka tomu krajskí poslanci jednomyseľne schválili stanovisko, ktorým župa vyjadrila nesúhlas so spracovaním a úpravou nerastov metódou kyanidového lúhovania pri využívaní výhradných ložísk na celom území kraja. Ale možno toto považovať za kľúčový moment celej kauzy? Žeby to bolo vďaka Kotlebovi, jeho ostrým vyhláseniam a pochvalám, ktoré udelil poslancom BBSK za prijatie predmetného uznesenia, že sa dnes neťaží? Napokon ani legislatívne zmeny na poli banského zákona neboli prijaté, lebo sa niekto v Bratislave zľakol ostrého pohľadu pána župana. V Našom kraji uvádza: „Trvaním na zákaze ťažby zlata kyanidovou metódou priamo v územnom pláne sme donútili vládu prijať novelu banského zákona, čím sme pred kyanidovou hrozbou ochránili obyvateľov.“ Návrh novely bol však predložený poslancami inej politickej strany a určite sa to nedialo pod nátlakom pána Kotlebu, ako potvrdilo aj OZ Podpoľanie nad zlato.

No, OZ Podpoľanie nad zlato sa môže len pousmiať nad tým, do akej role záchrancu sa pasuje Marián Kotleba, ktorý sa do 3 roky trvajúcej kauzy primiešal až na jej konci, keď už v podstate bolo jasné, že úspech obyvateľov Podpoľania je na dosah. Hrdinovia tohto príbehu sú Podpoľanci, nie vy pán Kotleba!

 

Teraz najčítanejšie