Denník N

Ako maľba fabuluje neorealitu

Je to skutočne neexistujúca fajka, ktorá sa vznáša v medzipriestore maliarovej fantázie a na plátne obrazu, či v hĺbke divákovho vnímania. V žiadnom prípade sa však nestotožňuje s predmetom, na ktorý sa podobá vo vonkajšej skutočnosti.

Venované magistrovi umenia Ignácovi Kasanovi.

Tento článok mal byť pôvodne o umení, pričom vznikal na základe mojich dlhodobých dojmov z moderného umenia, v ktorých sa naň pozerám viac než kriticky, a na základe viacerých rozhovorov s psychologičkou Ivanou Květenskou, v ktorých som ja rozvíjal tézu „umenie tvorí neorealitu“ a ona zas „umenie je to, čo si za umenie vyhlásiš“. Celý problém som mal ambíciu zachytiť do svoriek blogu už dávnejšie, ale keďže materiálu je strašne veľa a blog musí ostať blogom, a netváriť sa ako internetová kniha, na čas od tohto projektu ustupujem. Dnes sa budem venovať len napätiu medzi umením reprodukujúcim a umením produkujúcim, ktoré riešim úplne v prospech produkcie (inak to podľa mňa nie je umenie) a aplikujem iba na maliarstvo, ktoré je mi najbližšie.

Sandro Boticelli: Pallas a Kentaur (1482).
Sandro Boticelli: Pallas a Kentaur (1482).

Naša fantázia pracuje len s tým, s čím sme prišli do styku. Nič nie je v mysli, čo predtým nebolo v zmysloch, hovorili senzualisti (nihil est in intellectu, quod non fuerit in sensu). VondráčekHolub (1968) nazývajú rôznorodé skĺbeniny predstáv ako montážne predstavy. V mysli si pripneme nohy koňa o mužskú postavu a odrazu máme na svete kentaura. Nerozbehne sa však otvormi z našej hlavy kdesi do karpatských lesov, ostane v nej ukrytý, a jedná za nás v krajine fantázie. Aj mnohé z jeho psychických, nielen fyzických atribútov, odvodzujeme z našich reálnych skúseností s hyper-maskulínnymi mužmi a koňmi. A tak môže na obraze Camilla alias Pallas Aténa krotiť zmyselnosť Kentaura, chystajúceho sa na lov, jemným prehrabnutím sa v jeho hnedých, jánokrstiteľovských vlasoch.

Amedeo Modigliani: Ležiaci akt (1917).
Amedeo Modigliani: Ležiaci akt (1917).

Amedeo Modigliani nereprodukuje postavu dámy na diváne. Modigliani tvorí úplne nový ležiaci akt, ktorý síce vidí pred sebou, ale toto nie je prostá kópia jeho vnímania. Je to jeho aktívny výtvor. Žena, ktorá sa síce odhaľuje, ale zároveň otáča svoju záhradku rozkoší mimo náš pátrajúci zrak, prebleskuje medzi tehlovočervenou krásou stavby a plným, červeným, cézannovským jablkom, ktoré sa ponúka k zahryznutiu, pričom to nie je žiadne porno, žiadny hriech, je to len niečo sladké, podobné dužinatému ovociu. To je to pravé umenie modiglianovského vnímania, oprosteného od hrubého érosu v čomsi príjemne farebnom a chutnom na podnebí.

Paul Cézanne: Košík s jablkami (1895).
Paul Cézanne: Košík s jablkami (1895).
Paul Delvaux: Prebudenie lesa (1939).
Paul Delvaux: Prebudenie lesa (1939).

Delvaux, ako fanúšik Julesa Verna, zobrazuje svoje predstavy, svoju interpretáciu chvíle z knihy Cesta do stredu zeme, keď objavitelia odhaľujú dovtedy skrytú podstatu prehistorického lesa. V Delvauxovej materializovanej imaginácii celý les namiesto zveri hýri nahými bytosťami, ktoré uprostred vegetácie kĺžu na hranici zmyselnosti, fyziologickej vegetatívnosti a hravej animálnosti. Ich substancia nám nutne uniká vďaka svojej mnohoznačnosti. Isté je len to, že to nie je náš svet, ktorý je zobrazený. Zároveň to nie je svet, ktorý objavil Jules Verne. Je to svet, ktorý vo Verneovi objavil Delvaux. Je to hlboko introspektívne čítanie literárneho diela, ktoré poukazuje na to, ako sa jasná dejová línia akéhokoľvek príbehu potápa do pestrej obrazotvornosti každého čitateľa, aby sa potom vynorila ako niečo úplne odlišné od iných čítaní. Nikto z nás neprečíta text rovnako, každý v ňom, ako v projekčnom poli – povedal by hlbinný psychológ – uvidí niečo iné. A to, čo uvidí, nie je pasívny odtlačok textu, ale erupcia jeho vlastného aktívneho chápania sveta.

Delvaux zapĺňal obrazy chladne pôsobiacou architektúrou, ktorej mystické či snové dimenzie akcentoval nielen hĺbkou a veľkosťou priestoru (i keď maľuje izbu, zdá sa nám neskutočne obrovská, až z toho máme závrat), ale aj nahými postavami, ktoré sa objavujú na promenádach tak, ako by išlo o ich každodenne prirodzené správanie. Len divák, zaskočený priezorom z iného sveta, sa cíti nesvoj, možno dokonca zahanbený, že tento svet nepozná a jednanie postáv mu je cudzie. V zápätí zas akoby chápal, že to nie sú žiadne postavy, že to je len replikácia jednej a tej istej ženskej figúry (alebo dokonca skulptúry, zachytenej v pohybe?), ktorá vo svojej chladnej nahote, i keď sa dotýka pŕs a vytvára dojem, že sa prezerá v zrkadle, v skutočnosti nemá žiadny psychizmus a žiadnu hĺbku, na rozdiel od projektovaného priestoru. Je to silne znepokojujúce vnímanie, ktoré diváka, i keď si obraz prezerá stovky ráz, nenechá prepadnúť nude, ale naopak, akoby neprestával dráždiť a vymyká sa akejkoľvek habituácii.

Paul Delvaux: Nočný vlak (1947).
Paul Delvaux: Nočný vlak (1947).

Súčasťou kreativity je aj istý vtip. Napríklad ako Lampa by sa mohol volať ktorýkoľvek z nasledovných Delvauxových obrazov, no napriek tomu sa tak volá iba jeden z nich, kde to nie je práve lampa, ktorá najviac svieti.

Paul Delvaux: Cesta (1961).
Paul Delvaux: Cesta (1961).
Paul Delvaux: Návšteva (1944).
Paul Delvaux: Návšteva (1944).
Paul Delvaux: Lampa (1947).
Paul Delvaux: Lampa (1947).

Takéto vtipy so ženskými prsiami poznáme viaceré. Napríklad Dáliho Gala s odhaleným prsníkom pripomína jeho Bochník nielen základnou morfológiou, a nielen v tom, ako je odhalená látka, ktorá ho ešte pred chvíľou zahaľovala, ale aj v tom, ako ticho a bezbranne čaká na hladného. Podobne Dve tahitské ženy Paula Gauguina síce držia misku a kvety, ale tú pravú misku a tie pravé kvety si nesú priamo na svojich jemných telách.

Salvador Dáli: Košík s chlebom (1945)
Salvador Dáli: Košík s chlebom (1945)
Paul Gauguin: Dve tahitské ženy (1899).
Paul Gauguin: Dve tahitské ženy (1899).

Možno sa až príliš venujeme hraniciam medzi erotikou a chutným jedlom. Sexuálny pud a jeho čiastková zložka v podobe orálneho pudu sú však podľa Sigmunda Freuda v tesnom spojení a jeden bez druhého ani neexistuje. Veď kto by sa miloval bez bozkávania? A čo iné je bozkávanie, než derivát kŕmenia v živočíšnej ríši (ktoré prebieha z úst rodiča do úst potomka, čo v sexuálnej rovine naznačuje: starám sa o teba, záleží mi na tebe)? Ide mi tu však aj o niečo iné: i nevinný plod ako jablko môže byť – nielen v maliarstve – preťažené erotickými významami (spomeňte na jablko Adama a Evy), ale aj izolovane môže pôsobiť eroticky. I sám objekt môže odkazovať na niečo iné a ak sa v umení zobrazuje objekt podľa reálnej predlohy, ako je to napríklad vo všakovakých zátišiach, ešte to tým nemusí znamenať, že znázorňujeme jeden a ten istý objekt. Objekt sa povyšuje na portrét objektu, je to jedinečný objekt spomedzi iných objektov, keď je namaľovaný práve takto, a okrem toho, môže sa od neho odvíjať celý príbeh. Stačí sa zahľadieť na Van Goghove topánky:

Vincent van Gogh: Topánky (1886).
Vincent van Gogh: Topánky (1886).

Práve maľbou objektu je v tomto momente najvhodnejšie skončiť, pretože z časti celý náš problém rieši obraz fajky od Reného Magrittea.

René Magritte: Toto nie je fajka (1948).
René Magritte: Toto nie je fajka (1948).

Háčikom je, že hoci namaľoval konkrétnu fajku, v nápise sa maliar zmieňuje o tom, že to, čo namaľoval, nie je fajka. Neguje to, čo maľuje? To by bola do očí bijúca kontradikcia! Skôr nápis prezrádza, že on sám nie je fajkou, pritom však súčasne provokuje, že ňou nie je ani samotná realisticky namaľovaná fajka, pretože tá už nie je objektom. Objektom je akurát tak obraz, na ktorom je namaľovaná, ona sama nie. Nie je reprodukciou, nie je vo vzťahu podobnosti k niečomu reálne existujúcemu. Je to niečo úplne iné, vytvorené umelcom, niečo, čo existuje len v obraze, a nikde inde mimo neho.

Je to skutočne neexistujúca fajka, ktorá sa vznáša v medzipriestore maliarovej fantázie a na plátne obrazu, či v hĺbke divákovho vnímania. V žiadnom prípade sa však nestotožňuje s predmetom, na ktorý sa podobá vo vonkajšej skutočnosti. Je tým, čím je. Je obrazom v neorealite. A ak by ste si mysleli, že to je fajka, ktorú maľoval Magritte podľa určitej predlohy, nič z toho, o čom tu píšem, ste nepochopili.

Teraz najčítanejšie