Ako nejsť do Ruska, prepašovať si odtiaľ Slovákov a klavír

Keďže o ceste do Ruska som už blog napísala (https://dennikn.sk/blog/ako-neist-do-ruska-a-dostat-sa-na-kgb-vysluch/) , následuje cesta z Ruska, rovnako krásna a plná prekvapení ako cesta tam. Po strastiplnej ceste autom do Moskvy sme na spiatočnej ceste už boli pripravení na všetko. Doslova na všetko. Dá sa to predstaviť ako taká scéna z akčného filmu kde sa niekto pripravuje poľovať na upíry a ovešiava sa kadejakými kolíkmi a cesnakom – rovnako sme sa pripravovali my, googliac si všetky info a strasti, ktoré nás naspäť môžu očakávať. Okrem toho, s nami naspäť cestoval aj 110 ročný klavír, oficiálne ruská kultúrna pamiatka. Zdá sa, že sme si vymysleli niečo skoro nemožné – precestovať toľko kilometrov s takým nákladom, ale ako ste možno vytušili z prvej časti blogu, nič nás nezastaví!

Pár dní, ktoré sme v Rusku strávili pre naše natáčanie prešli absolútne úžasne. Znovu to bola idylka – pekné scény, dobrý materiál, dobré situácie do filmu. Namiesto štyroch nosičov klavíra nám poslali dvoch, lebo prepočuli informáciu o klavíri, tak to vynášali vo dvojici spolu s nejakým deduškom – smetiarom. V Moskve sme stíhli aj turistický program a prešli sa aj po Červenom námesti, ktoré však bolo zatvorené kvôli vojenskej prehliadke. Jednoducho, všetko fajn. Len naše duše sa vo vnútri pripravovali na boj.

Naša produkčná Julka bola múdra a z Moskvy odletela lietadlom, tak zostali štyria Slováci, traja Rusi a jeden klavír. Odprisahali sme, že cestu aj na jej počesť absolvujeme, nech sa deje čo sa deje.

Najprv bolo treba vyriešiť klavír.

Oficiálne sa kultúrne pamiatky z Ruska vyvážať smú, len ak sú vo veľmi zlom stave. Náš klavír síce bol starý, ale okrem toho bol aj v luxusne dobrom stave, so všetkými pôvodnými 110 ročnými súčiastkami, takže vlastne sa vyvážať nesmel. Môj otec preto musel prehovoriť dvoch ľudí v múzeu, ktoré vydáva papiere, ktoré sa ďalej nesú na ministerstvo kultúry, aby napísali, že klavír je vlastne celý nahovno, rozpadnutý a žiadnu kultúrnu hodnotu nepredstavuje. Najťažšie sa prehováral chlapík – expert, ktorý sa skoro pokakal, keď klavír uvidel a môjmu otcovi dve hodiny rozprával o tom, aký je prenádherny a že on v žiadnom prípade nepodpíše nič, čo by Rusko ochudobnilo o takýto cenný exemplar. Presviedčanie ale zabralo. Dostali sme papier od expertov, ktorý sme museli overiť na ministerstve kultúry, kde nám to sľúbili o 10 dní (nepomohlo ani presvedčanie, čiže fľaša koňaku a bonboniéra). Vtedy nám to však vôbec nevyhovovalo, tak sme sa rozhodli že to riskneme a pôjdeme len tak. Možno colníkov klavír nezaujme, a keby aj, našli sme kontakty na bieloruské sklady, kde by sme si klavír odložili do toho času, kým by sme hárok nedostali. Všetko premyslené, pašeráci z nás vyšli jak lusk.

Tak sme sa vydali na cestu. Znovu rovnako – otec a bratranec v slušnom aute, štyria Slováci a jedna Ruska v dodávke. Po Rusku cesta ubiehala veľmi dobre, ale nevedeli sme, čo s hranicami do Bieloruska. Na tie, na ktorých sme prišli o polovicu života a ľudskú dôstojnosť, sme ísť nechceli a vraj sa naspäť dalo len tak prejsť na hraničnom prechode Smolensk, kde nikomu nekontrolujú doklady a na ktorom nás minule po ceste tam tak pekne otočili.

Pred hraniciami sme vymysleli dokonalý plán – my s otcom pôjdeme slovenskou dodávkou s klavírom, aby sme odpútali pozornosť od slušného auta s ruskými značkami, ktoré pôjde za nami s bratrancom a štyrmi Slovákmi. Že tých naších Slovákov do Bieloruska nejako prepašujeme, nech sa nemusíme znovu týrať. Nasadli sme s tatkom do slovenského auta a išli sme cez hranice. Znovu kovová konštrukcia, ktorú sme si z predošlej cesty zapamätali na celý život. A…nikto nás neskontroloval, aj keď po nás veľmi nepekne pozreli. Dostali sme sa do Bieloruska, európskym autom, naloženým 110 ročným klavírom!

Teraz bolo hlavné, aby bratranec prepašoval naších Európanov. V slušnom aute sa vraj diala veľmi pekná pantomíma: bratranec, ktorému po čele stekali kropaje potu v absolútnom tichu prekročil hranice a po ních sa odmenil šťastným „yes!“. Štyria Slováci boli v Bielorusku. A nie veľmi legálne, ale, ako sa hovorí, nik nie je vinný, pokiaľ sa mu nepreukáže opak.

Boli sme v Bielorusku, čakala nás cesta na hranice a boli sme nehorázne šťastní, že nemusíme znovu absolvovať hraničné ponižovanie.

V Bielorusku sú cesty nudné. Je to len jedna dlhá rovina, počas ktorej má človek čas premýšľať nad svojim životom. Ja som premýšľala nad tým, že som spravila intergalaktickú hlúposť tým, že som toto všetko vymyslela. Neviem, ako sa cítil bratranec, ktorý pred chvíľou prepašoval do Bieloruska štyroch Slovákov.

Prišli sme na bielorusko – poľské hranice. Naložení ako malé nákladné auto, s veľkým nákupom z Bieloruska (prevažne vodka), klavírom, samovarom, ktorý mi dedko taktiež nabalil a osobnými vecami. Bieloruský colník lenivo otvoril kufor.

– Čo veziete?

– Osobné veci, nejaké jedlo, klavír. Starý klavír.

– Máte potvrdenie, že to nie je kultúrna pamiatka? Koľko má rokov?

-Nie. A nevieme. Ale pozrite sa, aký je celý oškretý, starý je, rozladený.

– Aha. No dobre.

A mladík zavrel kufor a viac sa k nemu nepribližoval. Čo sa týka pasovej kontroly, nikoho taktiež nezaujímalo, ako sme sa dostali z Ruska do Bieloruska a či nám niekto orazítkoval vstupné víza. Absolútna pohoda, blýskalo sa, všade lietali chrústy.

Bielorusko za nami. Do hry vchádza poľský colník.

-Čo veziete?

-Osobné veci, nejaký nákup z Bieloruska, klavír.

-Mliečne a mäsové výrobky máte?

-Nie, len vodku a sladké.

– Cigarety?

– Málo. Pár krabičiek.

– Ok.

Počas tejto konverzácie kameramani jedli chlieb so syrovou pomazánkou a zajedali ho bieloruskou salámou a colník nám uveril na slovo. Čo tam po klavíri, keď nám prešlo toto…

K čomu to všetko píšem…

Asi k tomu, že takto sa naša kultúrna pamiatka dostala do Európy. A teraz pekne stojí v mojom bratislavskom byte a čaká, kým ju niekto naladí a budem môcť si na nej zahrať.  Píšem hlavne o kontraste, aký zažívajú Rusi na európskych hraniciach bez toho, aby im čo i len skontrolovali mäso, mlieko a cigarety, prehľadali všetky kufre alebo sa ku ním správali ako k podradným bytostiam. A to je to, čo ma najviac na celom tomto príbehu frustruje. Že cesta tam je taká ťažká a naspäť taká jednoducha. Že nie kilometrami je nám Rusko tak vzdialené, niečo iné tu nehrá.