Ako odreformovať kapitalizmus…

Že ale nemá v tejto fáze jej vývoja odpoveď na všetky otázky a detailné návrhy prechodnej spoločnosti, je dané najmä jej marginálnosťou a produktívnou činnosťou jej členov, ktorí sa takmer vôbec nezaoberajú organizačnou činnosťou a nemajú potrebné znalosti a schopnosti. Návrhov však je dosť a približné predstavy o prechodnej spoločnosti a komunizme existujú. Tento problém pretrváva od čias Marxa, ktorý o komunizme napísal veľmi málo, čo sa typicky buď vysvetľuje tým, že nechcel autoritatívne, teda gestom návrhu a intelektuála obmedzovať kreatívnu silu ľudí, alebo že toto nestihol vo svojom živote spraviť, rovnako ako nestihol ani dokončiť Kapitál.

Kapitalisti vo svojom ideologickom jazyku radi nazývajú svoj systém hocijako, len nie ako kapitalizmus. Toto slovo nemá až takú pozitívnu konotáciu. Preto rozprávajú radi o trhovom hospodárstve, o „odmenách“ namiesto kapitálových príjmoch, v Nemecku o Gewinne namiesto Profite, o zamestnancoch (alebo Arbeitnehmer) namiesto pracujúcich. Čo ale tieto slová označujú a čo sa za nimi skrýva? Čo je trhové hospodárstvo v skutočnosti a čo je dnešný systém? Trh ako imaginárny subjekt sa objavuje vždy vtedy, keď sa má niečo zlé ospravedlniť, kapitalisti hľadajú výhovorku alebo človek má počuť dôvody na nevysvetliteľné a to, k čomu má byť loajálny. Toto slovo je používané ako niečo medzi Bohom a vlasťou, tým, čo o všetkom rozhoduje a tým, čo je zmysel našej existencie. Málokedy sa o ňom hovorí ako o niečom, čo sme my. Je skôr kolektív, ktorý nie je kontrolovateľný alebo veľké ego vládnuce nad všetkým. Trh je v skutočnosti niečo omnoho banálnejšie a komplikovanejšie. Podobne ako ostatné dôležité pojmy v tejto spoločnosti označuje nie subjekt, ale rôzne mechanizmy, formy a spôsoby činností. Trh by sa najlepšie dal preložiť ako špecifické trhové mechanizmy. Tieto „trhy“ sú ale aktívne, úmyselné a vedomé zvyky ľudí, nie nejaké ideálne odpútané fyzikálne zákony. Označuje najmä tri mechanizmy, po prvé spôsob výroby, po druhé spôsob výmeny, po tretie spôsob tvorby hodnoty. Po prvé je „trh“ výroba pre očakávanú spotrebu. T.z. jednotlivec či spoločnosť prve vyrobí, aby potom predal/a a došlo k spotrebe (v prvom rade je dôležitý predaj, nie spotreba), zatiaľ čo vyrába len s očakávaním predaja. Úplne inak to je s výrobou po predaji, alebo výrobou pre istú spotrebu. Po druhé to je výmena nerovného podľa vyjednávania. Trhová výmena zahŕňa výmenu nerovného s nerovným, je to primitívna výmena typická pre začiatočné fázy spoločenského vývoja. Takáto výmena vyplýva teda z trhového spôsobu výroby s tým, že k výmene dochádza až po výrobe, na trhu, situačne, s typickým vyjednávaním, teda tvorbe ceny pri akte výmeny a typickým predávaním zo zásoby a s neznámym predajom na konci dňa, teda interakciou medzi zásobou – ponukou a reálnou, neznámou spotrebou – dopytom. Typické pre trhovú výmenu je teda tvorba ceny pri výmene a neznámy dopyt. Rovnako typická je situácia nedostatku. Dnešná výmena je odlišná od tejto trhovej výmeny a je otázne, či je možné ju ešte stále nazvať trhovou výmenou, keďže spravidla nedochádza k vyjednávaniu ceny a čím ďalej tým viac tiež je známa spotreba a predpokladaná budúca spotreba (dokonca individuálna). Po tretie to je, spojené s trhovou výmenou, tvorba výmennej hodnoty pri výmene. S tvorbou ceny dochádza spravidla tiež k tvorbe hodnoty, pričom to nie sú tie isté veci. Táto hodnota je spravidla vyššia ako hodnota tvorená výrobnými nákladmi, teda potrebným („spoločensky nevyhnutným“) pracovným časom k výrobe. Realizovaná výmenná hodnota sa môže líšiť podľa individuálnej výmeny, dochádza ale opakovaním tejto výmeny k tvorbe priemernej, teda reálnej výmennej hodnoty. Táto reálna výmenná hodnota je tiež väčšinou odlišná od hodnoty podľa výrobných nákladov. K približovaniu k tejto hodnote dochádza len v podmienkach mnohých výrobcov a absencie monopolu, teda niečoho, s čím sa dnes stretávame zriedkavo.

Typické pre kapitalizmus, ako aj buržoáziu je po prvé, že predbieha všetky očakávania vývoja výrobných síl, zatiaľ čo ostatné spoločenské fenomény a vlastnosti zreteľne zaostávajú. Rovnako za rozvojom výrobných síl zaostáva kapitalizmus samotný, jeho ideológia, rovnako ako jeho „trh“. Tieto trhové mechanizmy, zatiaľ čo sú dostačujúce pre primitívnu výmenu v spoločnostiach trpiacim nedostatkom a so všeobecnou zaostalosťou, pre moderné spoločnosti s komunikáciami, technológiami, ktoré mnohokrát znásobujú ľudskú pracovnú silu sú zúfalo zaostalé a primitívne. Toto si uvedomujú rovnako kapitalisti a sami ich začínajú prekonávať. Problém je len v tom, že dejinným základom ich triedneho postavenia sú tieto mechanizmy. Trhová výroba vôbec ospravedlňuje niečo také, ako existenciu „trhu“ a anarchie výroby, trhová výmena je jedným z dôležitých ideologických ospravedlnení pre nadvýrobu, akumuláciu, nedostatok a je jedným z dôležitých zdrojov nadhodnoty v monopolistickom kapitalizme. Tvorba trhovej hodnoty je jednou z dôležitých nástrojov k udržaniu miery zisku a imperializmu. Proti predstavám sa však kapitalizmus a triedna spoločnosť v základoch nenachádzajú v trhu. Základ kapitalizmu leží vo výmene špeciálneho tovaru s inými, s tovarom, ktorý je schopný vyrábať hodnotu a ten tovar je pracovná sila. Tento tovar je ale vymieňaný tradične ďaleko nad výmennou hodnotou a aj tak dochádza k vykorisťovaniu. Hodnota pracovnej sily je rovnako množstvo pracovnej sily nevyhnutnej k výrobe pracovnej sily, teda len nevyhnutné minimum k prežitiu a udržaniu v dobrom zdraví pre prácu. Vykorisťovanie nie je v tom, že dochádza k nespravodlivej výmene, ale v tom, že pracovná sila je schopná tvoriť hodnotu.

Pre dnešnú spoločnosť sa stáva typické, že miesto výmeny, rovnako ako miesto výroby a interakcia medzi výrobou a spotrebou je komunikačne a organizačne omnoho vyspelejšie než v situácii trhu. V dnešnej situácii výmeny nedochádza takmer nikdy k vyjednávaniu ceny, nedochádza prakticky nikdy k tomu, že sa vyrába na situačné zásoby a úplne neznámu spotrebu, rovnako nedochádza už tak často a priamo k tvorbe hodnoty na trhu, interakcia medzi spotrebiteľmi a výrobcami je omnoho viac asymetrická a hodnota je častokrát tvorená len unilaterálne, v monopoloch a oligopoloch. Typické pre dnešný „trh“ je čoraz viac plán, známa spotreba a predpovedanie budúcej spotreby, výroba pre spotrebu a tvorba hodnoty výrobcom, či asymetria medzi spotrebiteľom, a výrobcom. Základná charakteristika trhu – to je úplne neznáma očakávaná spotreba a výroba pre zásoby sa čím ďalej, tým viac stráca. Celková spotreba v odvetviach a v celkovom hospodárstve sú verejné informácie, spoločnosti častokrát poznajú individuálnu spotrebu a technológie sú už tak pokročilé, že dokážu buď predpovedať spotrebu, ale vyrábať podľa očakávanej spotreby, či na objednávku. Stačí už len pár krokov v tomto smere a trhová výroba v aspekte očakávanej spotreby bude prekonaná. V tomto ohľade sú možné už dnes vrámci kapitalizmu kroky, ktoré povedú čo najbližšie k tvorbe alebo príprave plánovanej ekonomiky. K tomu je možné merať, ak sa to už nedeje, akýkoľvek predaj, tento predaj je možné individuálne zadeliť, vypracovať a vyrábať tak podľa očakávanej, predpovedanej individualizovanej spotreby.

Okrem toho komunikačné technológie čoraz viac robia miesto trhu ako interakcie medzi neznámou spotrebou a výrobou na zásoby, rovnako ako rozdielne časové miesta výroby a kúpy obsolétne. Je možné úplne premostiť minimálne časový odstup medzi výrobou a kúpou a zminimalizovať časový odstup medzi výrobou a spotrebou. Výroba na objednávku je ľahšia a vytvára sa skôr nový typ výroby, ku ktorému dochádza instantne po objednávke.

Rovnako je možné odlišovať medzi spotrebou a kúpou a merať oboje. Toto je užitočné pre zvyšovanie ekologickej udržateľnosti a efektivity. Možno tak sledovať spotrebu po kúpe a v prípade tovarov, ktoré prirodzene nestrácajú na možnosti užívania tieto lepšie využiť pre spotrebu. V kapitalizme bolo doteraz zaužívané predávať v prvom rade pre predaj, nie pre spotrebu a predaj označoval prechod vlastníctva tovaru, nie prechod práv k užívaniu. Dnes sa už začína rozširovať druhý model, predaj ako prechod práv k užívaniu. Tzv. „sharing economy“ je teda kapitalistickou komodifikáciou a takeom na komunistickú spotrebu. Ak budú tieto spoločnosti neoperovať na kapitálové príjmy a získavanie nadhodnoty z intelektuálnej renty, ponúkané tovary nebudú vo vlastníctve tejto spoločnosti, ale všetkých užívateľov, alebo spoločnosť bude vo vlastníctve všetkých užívateľov, bude možné reálne vytvoriť minimálne spoločnosti komunistickej spotreby. Bude možné omnoho efektívnejšie využiť všetky možné predmety užívania. Tieto predmety užívania budú môcť byť v každom odvetví a rôznych množstiev a funkcií, budú najmä využívať veľkú rezervu nevyužívaných predmetov v osobnom vlastníctve obyvateľov.

Kúpu a spotrebu je možné časovo a priestorovo lokalizovať inde a kombinovať. Ku kúpe môže dôjsť počas spotreby, súčasne so spotrebou alebo po spotrebe, čo všetko zvýši efektivitu využívaniu zdrojov.

Trhová výmena začína byť rovnako, ak už nie je obsolétna (alebo ak to tak chcete nazvať, primitívna trhová výmena začína byť obsolétna) vo dvoch bodoch, po prvé v bode výmeny nerovného tovaru za nerovný. Aj keď je táto výmena inštitucionalizovaná univerzálnym ekvivalentom, peniazmi, stáva sa aj táto forma výmeny zastaralá v tej chvíli, keď je možné zmerať výrobné náklady, teda hodnotu každého tovaru a porovnať ho s každým iným tovarom. V takom hospodárstve je výmena na trhu s pohybujúcimi sa cenami nielen zastaralá, ale brzdí vývoj. Zostáva tu však preto, lebo trhová výmena tvorí jeden z veľkých zdrojov privlastňovania nadhodnoty vládnucej triedy. V druhom bode sa trhová výmena stáva očividne brzdiacou vtedy, keď prestáva existovať nedostatok tovarov, po ktorých je dopyt a kedy dochádza k rozpusteniu nerovnováhy medzi ponukou a dopytom, z ktorého vznikla trhová výmena a ktorý ju odôvodňuje ako efektívny distribučný mechanizmus. Najmä v oblastiach, v ktorých vládne absolútny nadbytok, ako v technicky reprodukovateľných tovarov, licencie a kapitalizmus hrajú úlohu tvorby umelého nedostatku. Akonáhle začína existovať jednotný informačný a komunikačný systém, ktorý je schopný informovať o hodnote jednotlivých tovarov bez univerzálneho ekvivalentu, prestáva byť používanie hocičoho iného než tejto konštantnej hodnoty ako jedinej hodnoty potrebné. Akonáhle dochádza k tvorbe nadbytku určitého tovaru v pomere k možnej a očakávanej spotrebe (teda biologicky alebo fyzikálne možnej) prestáva mať trhová výmena zmysel ako prostriedok tovary rozdeľovať. Tvorba hodnoty priamo pri výmene je z podobných dôvodov nepotrebná v rozvinutej spoločnosti, ktorá dokáže uspokojiť potreby svojich členov a ktorá súčasne dokáže zmerať, očakávať spotrebu, vyrábať dostatočne rýchlo na objednávku, zostáva z rovnakých dôvodov, pretože bola inštrumentálna pri vzniku kapitalizmu a pre vzostup vládnucej triedy. Všetky tri tieto mechanizmy možno v obmedzenej miere nahradiť už vrámci kapitalizmu. To by bolo možné napríklad vo výmene medzi spoločnosťami a osobami, ak by vymieňali s vlastnou menou, ktorá by bola počítaná v štandardizovanej hodine, alebo inej jednotke pracového času podľa intenzity, kvality atď a ktorá by vymieňala tovary podľa ich hodnoty v nevyhnutnom pracovnom čase. Možno ale očakávať, že takýto výmenný systém nebudú používať kapitalistické spoločnosti. Ak áno, nie je to nič zlé a je to vítané, pokiaľ to nebude používané pre ciele zvyšovania nadhodnoty privlastňovanej vládnucou triedou.

Najmä v dnešnej fáze primitívnej akumulácie, v čase platforiem, „poskytovateľov služieb“ ako Uber, AirBnB, Foodora tieto rozporuplné inovácie a komodifikácie spojené s pokrokovou racionalizáciou nám kričia do tváre, ako blízko a ľahko by sme mohli prejsť na vyspelejšie výmenné a výrobné systémy. Najmä tieto platformy by bolo možné veľmi jednoducho pretvoriť na socializované spoločnosti, ktoré by mohli svoje služby poskytovať len za ich skutočnú hodnotu, ktoré by mohli fungovať demokraticky, nie diktatoriálne a súčasne by poskytovali priestor pre vyspelejšiu výmenu, výmenu, ktorá by rovnako nemusela trpieť ani nedostatkom, ani nerovnou hodnotou. Skutočnosť, že k tomu ešte nedošlo, ma prekvapuje a buď to svedčí o monopolnom postavení týchto súkromných spoločností alebo o chýbajúcemu vedomiu v pracujúcej triede, ktorá nedokáže vidieť za horizont kapitalizmu. Aj tu je vítaná úprimná a nesebecká (v zmysle zisku) iniciatíva od hocikoho, aj kapitalistu.

Takéto platformy by mohli rovnako existovať pre takmer každé odvetvie, ktoré dokáže fungovať na základe zdieľaných zdrojov alebo „poskladaných“ výrobných prostriedkov. Mohli by to byť nielen taxislužby, ale aj každodenné dopravné spoločnosti, spoločnosti zdieľajúce spotrebné tovary, výrobné spoločnosti alebo siete výrobcov, siete poskytovateľov služieb a možno aj banky (z Kickstarteru stačí spraviť bezúročnú banku).

Podobne možno zreformovať alebo odreformovať kapitalizmus preč v samotných kapitalistických spoločnostiach. Keby sa kapitalistickej triede zachcelo, mohlo by kapitalizmus ako taký vyhodiť a prevrhnúť zo „dňa na deň“. Aj keď vystupujú primárne ako jednotlivci a spoločnosti na trhu, sociálne a politicky vystupujú ako trieda a ako trieda by boli schopní presadiť všetko. Marxizmus len počíta s tým, že ľudia sa riadia v prvom rade svojimi sebeckými záujmami (nie vždy, všade, každý) a teda nie je možné očakávať, že ako trieda budú konať proti svojej existencii. Teoreticky by to ale mohli spraviť a do obmedzenej miery to môže spraviť každý kapitalista vo vlastnej spoločnosti.

Preto existujú hrubé templaty a predstavy o tom, ako by mohli viesť alebo nechať viesť svoje spoločnosti. Sociálne podnikanie by zaviedlo určité obmedzenia na zisk, platy vedenia a zaviedlo určitú obmedzenú demokratizáciu, ktorá by zasahovala aj do rozpočtu spoločnosti. Orientačne možno hovoriť o obmedzení na 5 percentný zisk, najvyššieho platu na štvornásobok najnižšieho platu a demokratizáciu, ktorá by dovolila pracujúcim prostredníctvom rád, priamych stretnutí a orgánov s odvolateľnými zástupcami, rozhodovať o rozpočte, ktorý by zasahoval rovnako minimálne z tretiny do rozpočtu mimo miezd. Demokratické podnikanie by podobne mohlo zaviesť rôzne stupne demokratizácie v kapitalistických spoločnostiach, teda aj rozhodovanie o výrobe, rozhodovanie o rozpočte, v rôznych stupňoch až rozhodovanie o celom rozpočte. Najviac antikapitalistická forma podnikania by bolo altruistické podnikanie, v ktorom by bolo obmedzenie na akýkoľvek zisk a nadbytok kapitálových príjmov, zato rezerva na straty a v ktorom by namiesto toho podnikatelia mali plat, ako vedúci boli demokraticky volení a mali jednorazovú alebo inakšiu odmenu „zakladateľa“. Najmenej, čo by mohli kapitalisti spraviť, je dať pracujúcim viac rozhodovacieho priestoru a slovu, alebo im dať zadarmo akcie podľa odpracovaných rokov ako náhradu za vykorisťovanie.

Podobne by mohli byť zavedené nové právne normy, ktoré by flexibilizovali družstvá alebo zaviedli nové družstevné formy a Commons formy, ktoré by podobne nefungovali na zisk, boli podobne rovnejšie, plne demokratické, financované z bezúročných úverov.

Od výroby na druhej strane demokratizácie by bola možná aj demokratizácia spotrebiteľov, ich zapojenie do riadenia spoločností a dodanie rovnováhy asymetrickému pomeru na „trhu“. K tomuto účelu by bolo možné podobne ako výrobné rady vytvoriť spotrebné rady, rovnako orgány spotrebiteľov s odvolateľnými zástupcami a možnosťou priamych rozhodnutí, ktoré by mohli dávať návrhy na zmeny vo výrobe, na svoje predstavy o výrobkoch a v prípade ekologických otázok by mohli tiež spolurozhodovať o výrobe a rozpočte. Také spotrebné rady by mohli existovať najmä v odvetviach, v ktorých vládne veľká nerovnováha síl medzi spotrebiteľmi a spoločnosťami alebo majiteľmi, kde by tiež mohla mať formu združení, ako v prípade nájomcov. Také spotrebiteľské rady by teda mohli existovať najmä v monopolných a oligopolných odvetviach, v bankách a podstatných odvetviach a najmä v štátnych podnikoch, ktoré majú častokrát väčšiu prevahu síl a ani len obmedzenú kontrolu „trhu“. V štátnych podnikoch a službách by rovnako malo dôjsť k demokratizácii výroby a tvorbe výrobných rád (pracujúcich). Rovnako nové odvetvia ako už spomínané Ubery by mali mať tieto nové odbory, výrobné a spotrebné rady.

Aby tieto nové typy spoločností mohli rásť, malo by dôjsť k zväčšovaniu slobody pre tento typ podnikania a k boju proti akýmkoľvek monopolom. Sloboda pre sociálne školy, banky atď.

Tieto nápady nesmú byť využívané pre zvyšovanie privlastnenej nadhodnoty, teda zisku a platu vedenia. Sú vo voľnom užívaní s týmto obmedzením a s tým, že nesmú byť privatizované pre získavanie intelektuálnej renty.

Ako to aj môže znieť paradoxne, s trhom nezaniká triedna spoločnosť a s nadbytkom tiež nie. Súčasné pohyby vo vývoji kapitalizmu naznačujú, že kapitalistická trieda nemá vôbec v úmysle odovzdať svoju moc a vládnuce postavenie, ani nemá v úmysle zrušiť zisk a otvoriť brány novej spoločnosti a tú zastaralú a brzdiacu kopnúť na smetisko dejín. Má v úmysle práve naopak spraviť všetko preto, aby udržala svoje privlastňovanie nadhodnoty, aj za cenu toho, že bude vytvárať zbytočné krízy a nedostatok. Hlavne v najnovších odvetviach, ako digitálna distribúcia a v automatizovanej výrobe to je najjasnejšie. Obe odvetvia sú jednoznačne stvorené na a efektívnejšie ako komunistická výroba a komunistická spotreba. Kapitalisti namiesto toho vymýšľajú programy na tvorbu nedostatku, dane na roboty a zvyšujú výdavky na triednu represiu. Aj preto som doteraz nenapísal článok ako tento, lebo neočakávam, že kapitalisti sa zrazu odhalia ako budovatelia komunizmu. Moje články aj kvôli tomu nemajú ako cielenú skupinu čitateľov vládnucu triedu, lebo napriek všetkému neočakávam, že ako trieda budú robiť niečo iné než bojovať za svoje triedne záujmy. Možno jednotlivci uvidia svetlo a to by bolo skvelé, ale na zázraky neverím a to by musel byť zázrak ľudských dejín. Preto otázka neznie a nemala byť kladená na mňa, či sa dá kapitalizmus zreformovať do komunizmu, ale či to vládnuci chcú a čo spravia, aby tomu zabránili.