Ako sa designom a nápadmi vyhnúť politike príkazov a zákazov

Environmentálne uvedomelí úradníci z californského Sacramenta sa roky snažili nájsť spôsob ako znížiť spotrebu energie svojich bohatých obyvateľov. Skúšali daňové úľavy na energeticky úsporné spotrebiče a rôzne iné, klasické finty, ale na bohatých Californčanov sa nič nechytalo. Potom to skúsili inak a redesignovali faktúru za elektrinu, na ktorej zobrazili grafické porovnanie spotreby domácnosti voči susedom v okolí a ak si viedli dobre, dostali smajlíka. Práve takáto prkotinka dokázala nakopnúť súťaživých Američanov k šetreniu viac ako čokoľvek iné, 75% domácností urobili aktívne kroky k šetreniu, čo viedlo k priemernej úspore 40$ ročne pre domácnosť.

Poznáte tie hravé, farebné priestory Googlu, ktoré ho pomáhajú robiť vysnívaným zamestnávateľom? Menej známe je, že súčasťou tejto kultúry sú aj kuchynky s neobmedzeným prísunom jedla zadarmo: dezertíky, drinčíky, snacky, čokoľvek. To čo sa javí byť volným pokračovaním zamestnaneckého sna, malo pochopiteľne aj svoje odvrátene stránky – zamestnanci im začali vo veľkom tlstnúť až tak, že nováčikov rovno varovali nech počítajú s tým, že za prvých šesť týždňov proste priberú – sorry.

Čo s tým? Klasický prístup by bol obmedziť, zrušiť alebo tvrdo cenovo znevýhodniť nezdravé jedlá a vnútiť ľuďom iba tie, ktoré osvietené vedenie považuje za vhodné. V Googli sa namiesto toho rozhodli redesignovat kuchynky – ovocie, zeleninu a zdravé jedlá dali na dobre viditeľné, ľahko dostupné miesta a označili ich zelenou farbou, cukrovinky a iné kravinky presunuli naopak do tažšie dostupných, odľahlejších kútov a dostali červenú farbu indikujúcu vysoký kalorický obsah. Zostala možnosť zobrať si väčší alebo menší tanier, ale pribudla beťársky žmurkajúca informácia, že ľudia, ktorí si berú väčší tanier, zvyknú zjesť viac. Vďaka týmto zmenám si o polovicu viac ľudí začalo brať menší tanier, príjmali o 9% menej kalórii zo sladkostí, vypili o 47% viac čistej vody namiesto sladených nápojov a celkovo Google New York skonzumoval o 3,1 milióna menej kalórií v priebehu siedmych týždňov od zavedenia zmien.

Tento prístup, viac a viac obľubený tiež vo svete politiky, má aj svoj názov, ktorý je veľmi výstižný, ale tak kostrbatý, že mi teraz odplaší polovicu čitateľov: volá sa to libertariánsky paternalizmus. Libertariánsky preto, lebo rešpektuje slobodu voľby jednotlivca, neobmedzuje ju, ale zachováva v plnej miere. No a paternalizmus preto, lebo sa otvorene hlási k ambícii ovplyvňovať ľudí, pomáhať im robiť rozhodnutia, ktoré často sami pokladajú za správne, ale nedarí sa im tak správať. (Zamestnanci Googlu sa chceli zdravo stravovať aj predtým, ale keď mali neustále na očiach tie fajnovúčké koláčiky, tak sa im to skrátka nedarilo).

Byť ľudskou bytosťou totiž so sebou prináša rôzne podivuhodnosti, ktoré ekonómom po desaťročia nešli do hlavy. Sme citlivé, psychikou a émociami podkuté a vôbec dosť čudesné tvory, ktoré sa dokážu správať parádne iracionálne. Dajte nám slobodu a my sa v nej stratíme a ak sa nám aj podarí vybrať si čo chceme (prestávam piť), často sa nám nedarí si za tým aj ísť (toto je už ale ozaj posledná fľaša). Sme úžasne vynaliezaví pokiaľ ide o obchádzanie kadejakých zákazov a príkazov, ale inokedy zase stačí úplne drobný detail, ktorý zmeí naše správanie.  

Notoricky známym príkladom drobného detailu, ktorý vplýva na správanie ľudí je nálepka muchy na pisoári amsterdamského letiska. Páni sa radi hrajú, dajte nám cieľ a my budeme mieriť presnejšie. Odhady hovoria o 80% zlepšenom “triafaní sa” a znížení nákladov na upratovanie o 8%.

Aby sme si rozumeli, toto nie je sada náhodne vybratých vtipných príkladov, ale ilustrácie  spôsobu uvažovania, ktorý sa, potom ako dobyl akademické kruhy, postupne presúva (najmä v anglosaských krajinách) do úplneho centra politického mainstreamu. Richard H. Thaler a Carl R. Sunstein vydali v roku 2008 bestsellerovú knihu Nudge (Postrčenie), v ktorej definovali a spopularizovali politiky drobných postrčení čerpajúc z behaviorálnej ekonómie a psychológie. Tesne na to sa Obama zaľúbil do Sunsteina a menoval ho svojím “regulatory czar” a Cameron zase do Thalera, ktorého nechal vytvoriť úplne nový analytický útvar vo svojej vláde prezývaný The Nudge Unit (Dnes už po vzore Británie podobné tímy zakladajú v Singapure, v Nemecku, Fínsku a ďalších krajinách). Najprv mali 9 ľudí a bolo im povedané, že ak si na seba svojimi návrhmi dokážu zarobiť, tak fajn, môžu pokračovať. Zarobili 20-krát viac, dnes má ich tím vyše 60 ľudí, je spolovice sprivatizovaný, outsourcuje služby napríklad aj pre austrálsku vládu a odhaduje, že ušetrí 300 miliónov libier v najbližších rokoch.

Tú sumu chcú vyskladať z takýchto srandičiek: do dopisu adresovanému ľuďom meškajúcim s platením cestnej dane pridali obrázok ich auta (o ktoré môžu prísť v prípade ďalšieho neplatenia), aktívna reakcia na takýto dopis poskočila zo 40 na 49%; keď zmenili formu SMS od úradov práce pre nezamestnaných z nudnej úradničtiny na osobnejšiu, s menom konkrétneho úradníka, ktorý pro-aktívne dohodol stretnutie na burze práce a poprial veľa šťastia, účasť poskočila až o 20%; Keď v dopisoch pre neplatičov daní zdôraznili, že neplatenie daní môže ohroziť fungovanie verejných služieb, výstavbu ciest alebo materské skôlky, responzívnosť stúpla…a množstvo ďalších malých vychytávok.

Iste, nie všetky problémy sveta sa dajú riešiť s eleganciou muchy v pisoári a podobné veci netreba vôbec precenovať. Skutočne fascinujúce nie sú ani tak tieto case-studies samé o sebe, ale to poznanie, že aj v takej na oko nudnej oblasti ako je verejná správa existuje priestor na kreatívu, invenciu a experiment. Je osviežujúce vidieť, že je možné celkom pôvabne balansovať medzi tou verziou štátu, ktorý bude donekonečna niečo tvrdo regulovať, prikazovať alebo zakazovať a tou opačnou, v ktorej si lídri libertariánsky založia ruky a budú pasívne sledovať ľudí dookola opakujúcich neštastné rozhodnutia.

Homo economicus, idea človeka večne kalkujúceho a perfektne racionálneho, je mŕtva. Do hry vstupujú emócie, sentiment, morálka a ľudská psychika, ktoré otvárajú priestor psychológom, sociológom, filozofom alebo aj kreatívcom, ktorí sa môžu v mnohých prípadoch ukázať užitočnejší, ako ten starý, dobrý ekonomický analytik.

Menej úradníckej kvantity, viac kvality.

Nedávno som písal, že mi u nás chýba vôla robiť hĺbkové reformy a na tom sa nič nemení. Zároveň ale existujú oblasti, v ktorých lepšie ako nový zákon či vyhláška môže zafungovať drobná, ale šikovná a vynaliezavá úprava. Pri niektorých veciach sa môžeme inšpirovať zahraničnými skúsenosťami, ale nie všetko sa dá jednoducho mechanicky okopírovať. Skrátka, na inteligentné a inovatívne nápady budeme potrebovať inteligentných a inovatívnych policy-makerov.

Tu sa dostávame k tomu, čo treba už dávno urobiť: zacať starostlivo rozlišovať, že nie je úradník ako úradník. Chápať, že ľudia ako napríklad Martin Filko z IFP, Ľudovít Ódor z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo najnovšie Ľuboš Pástor v Centrálnej banke (a iste mnohí ďalší), sú úplne iná kategória ako zašiváreň v nejakej 25 rokov nezreformovanej štátnej príspevkovej organizácii s nejasnou náplňou práce. Zatiaľ čo kvalita tých vyššie menovaných nám tu zúfalo chýba, kvantita celkovej úradníckej masy z nás robí byrokratickú veľmoc. Preto by bodlo konečne urobiť kompletný audit štátnej správy, s prezumpciou nepotrebnosti prečesať úrad za úradom a zbaviť sa zbytočných byrokratických slepých čriev.

S takto uvoľnenými zdrojmi potom jasne deklarovať ambíciu spolupracovať s tými najlepšími ľuďmi, akých tu máme a nebáť sa ich riadne zaplatiť. Sunstein a Thaler sú špičkoví, elitní akademici, ktorí patria k najvplyvnejším vo svojej generácii. Mali by sme sa zhodnúť na tom, že chceme prilákať top ľudí do štátnej správy a vytvoriť im tam patričné podmienky. Nechápme sa zle, tu nejde len o tú číru matériu ako takú, najlepší ľudia aj tak zriedkakedy idú plytko po peniazoch. Podstatné je najmä to gesto, ten signál, že o takýchto ľudí stojíme, že chápeme význam ich práce, že sme krajina s ambíciami, a že náš záujem o kvalitu v jej radoch je eminentný.

Vravíte si, že to je všetko pekné, ale šikovný človek asi ťažko pôjde pôsobiť pod krídla napríklad takého tuťmáka, ako je dlhoročný “menedžer” Širokého podniku so smiešnou angličtinou, žiadnymi výsledkami, mnohými kauzami, ktorý s prehľadom zamestná na ministerstve polku svojej rodiny z rodných Komjatíc?

No…Tak to máte asi pravdu. Vidíme sa o pol roka pred urnami.