Ako sa pohnúť ďalej s utečencami

V posledných týždňoch sa verejná diskusia z opodstatnených dôvodov sústredila na akútnu humanitárnu krízu a kvóty. Vec je to však oveľa komplikovanejšia. Skúsim malý okruh vecí, ktoré treba riešiť, ktorý vypadol z debát z ľudmi, ktorí majú konzervatívejší názor na tému. Buďte milosrdní, je to subjektívny, brainstormový, work-in-progress zoznam.

Celý tento text vychádza z predpokladu, že utečenci tu sú a nezmiznú, nemôžeme ich otočiť a poslať domov a rovnako bude trvať niekoľko mesiacov, ak nie rokov, kým pocítime efekt opatrení, ktoré chcú riešiť príčiny.

Kde sme

Podľa údajov UNHCR tohto roku prekročilo more vyše 400-tisíc migrantov/utečencov. Vyše 80 % z nich pochádza z krajín, z ktorých žiadatelia dostávajú azyl. Do Nemecka zároveň spolu s touto vlnou prichádzajú žiadatelia z balkánskych krajín (viď aj dáta Eurostatu za druhý kvartál pred vrcholom vlny). 

Humanitárna kríza

Nech si už myslíme celkovo o imigrantoch čokoľvek, stav, kedy ľudia, rodiny a deti ostávajú hladné a bez pomoci v podmienkach nehodných rozvinutého sveta, je neakceptovateľný. Nemecko a Rakúsko dokázali v spolupráci s humanitárnymi organizáciami ako tak zabezpečiť základné veci. Neexistuje dôvod, prečo by to v spolupráci s NGOs nevedeli zvládnuť aj stredoeurópske krajiny. Ide zima – čo všetko z toho vyplýva asi ani netreba vravieť. Je veľmi smutné, že gro humanitárnej odpovede strednej Európy stojí na treťom sektore, bez podpory štátov.

Ochrana hraníc

Asi nik nechce, aby sa násilnosti na srbsko-maďarskej hranici opakovali. Počúvame o potrebe chrániť hranice. S tým sa dá len súhlasiť, ale obávam sa, že toto tvrdenie vychádza z predpokladu, že ochranou myslíme nevpustenie nikoho, ani utečencov, ktorí by spadali pod Dohovor. Treba zabrániť narúšaniu “zelenej hranice” a nekontrolovaným presunom. Toto sa môže podariť hlavne vďaka normálnemu manažovaniu presunov ľudí,  nie ich odsúvaniu do neriešiteľných situácií o štát nižšie po migračnej vlne. 

Bezpečné cesty, humanitárne transfery

Spôsobom ako zabezpečiť manažovaný transfer utečencov je posilnenie humanitárnych transferov z regiónu (kedy štáty aktívne hľadajú najzraniteľnejších utečencov) a vytvorenie legálnych a férových ciest ako žiadať o azyl priamo v problémových oblastiach. Pokiaľ však toto bude mať len symbolický charakter, lode cez Stredomorie nezastavíme. O týchto veciach už hovorili slovenské humanitárne organizácie v lete.

Veľké prijímacie tábory EÚ, veľké tábory na Blízkom východe

Istú popularitu získal nápad postaviť veľké prijímacie tábory na hraniciach EÚ, či v problémových regiónoch. Dôvod, prečo ľudia utekajú práve z táborov, je ich absolútna mizernosť. Predstavte si miliónové stanové mesto. Je už len detail, že dlhodobé veľké utečenecké tábory boli a sú veľkým katalyzátorom radikalizácie (1, 2, nekonečno zdrojov). Stačí sa pozrieť na tie palestínske v susedstvo Izraelu.

V súčasných obrích táboroch vládnu mimoriadne zlé podmienky. Zároveň sú ich obyvatelia vystavení rôznym obmedzeniam pohybu či práce. V týchto krajinách nepodliehajú ani ženevským konvenciám. Väčšina utečencov ostáva v týchto táboroch a chcú sa vrátiť čím skôr domov. Ak chceme riešiť problém kde vzniká, časť riešenia bude spočívať v normalizácii ich života v týchto táboroch.

Utečenci vs. migranti

Žiadatelia o azyl z Balkánu sú súčasťou tejto vlny. Ich šanca na úspešné azylové konanie je minimálna. Tu k sebe však musíme byť opäť úprimnejší. Ak nechceme, aby k nám utekali mladí kosovskí či bosnianski muži, musíme zásadne zvýšiť našu pomoc Západnému Balkánu. Od krajiny, ktorá z vlastných ceremoniálnych dôvodov neuznáva Kosovo, je kúsok zvláštne nadávať na ľudí, ktorí sa ocitli v medzinárodnoprávnom vákuu a zaseknutej ekonomike.

Imigranti zo subsaharskej Afriky sú komplikovanejší prípad. V mnohých krajinách prebiehajú konflikty nízkej či strednej intenzity; sú to temer nefunkčné štáty, alebo ich životné prostredie sa stáva neobývateľným a tlačí na kolaps celých štátov. Viď dáta zo všetkých kríz, ktoré monitoruje UNHCR.  Ženevská konvencia rátala so svetom, kde ľudia utekali pred delostreleckou paľbou a frontovou líniou tvorenou regulérnymi armádami. Mám pocit, že v 21. storočí morálny imperatív pomoci, z ktorého konvencia vychádza, bude musieť brať do úvahy aj nové formy konfliktov a utrpenia.

Politika návratov

Nech sa už k vyššie uvedenej téme postavíme akokoľvek, politika návratov, t.j. vrátenia neúspešných žiadateľov o azyl do ich krajiny pôvodu musí fungovať. Ak sa dokážu nelegálni imigranti stratiť v EÚ, je to veľké lákadlo na rozširovanie tohto javu. Prečo to je s návratmi komplikované opísala moja kolegyňa v Alfe.

Reforma európskeho azylového systému

Azylové konanie v EÚ usmerňuje Dublinská smernica. Podľa nej za azylové konanie zodpovedá prvá krajina, kde utečenec vstúpi na územie Únie. Z tohto dôvodu je obrovský nápor na Grécko, Taliansko a Maďarsko. Návrh Komisie je (bol?) vytvorenie stáleho systému prerozdelenia náporu žiadostí medzi jednotlivé členské štáty prostredníctvom prerozdeľovania žiadateľov tzv. kvót.

Nechcem, aby sa Maďarsko, Chorvátsko či Rakúsko zosypalo pod náporom žiadostí. Subjektívne mám pocit, že keď zdieľame jednu hranicu, trh, menu a zahraničnú politiku, tak celoeurópsky problém ako tento, by mala byť starosť aj mojej krajiny. Zároveň sebecky chcem, že ak by sme sa ocitli v situácii, kedy 150-tisíc utečencov príde do Humenného, Španieli nepovedia, že oni s tým nič nemajú.

Ak na splnenie tohto celého stačí, že SR prijme niekoľko tisíc utečencov, tak je to aj v kontexte ochoty, ktorú vidíme v občianskej spoločnosti, zvládnuteľné.

Predpokladám a chápem, že politicky to dopadne tak, že sa z kvót stane dobrovoľná pomoc. Grécka kríza a teraz utečenci však ukázali, že dobrovoľné deliberatívne prístupy začínajú mať neudržateľné procesné náklady v podobe sledu nič neriešiacich summitov. Možno by bolo dlhodobo najlepšie sa rovno a férovo dohodnúť, ako budeme podobné veci riešiť v budúcnosti. Samozrejme, toto všetko nevylučuje možnosť štátu stále kontrolovať výber ľudí v rámci kvóty. Rovnako by to muselo zrejme obnášať aj transfer technických zručností a finančných prostriedkov. Každopádne, nič technicky neprekonateľné.

Samozrejme, toto všetko bude obnášať prísnu potrebu toho, aby sa utečenci svojvoľne nepresúvali medzi krajinami, kde im bol udelený azyl. S takýmto, časovo obmedzeným pravidlom rátajú aj niektoré navrhy Komisie.

Bezpečnosť

Aj prieskum 2muse pre Výzvu potvrdil, že strach z bezpečnostného rizika je veľkým motivátorom odporu voči utečencom. Nepomáhajú tomu ani nepravdivé výroky ako „nie je šanca rozlíšiť medzi utečencom a teroristom”. V konzervatívnych kruhoch rezonoval rozhovor s riaditeľom britskej MI5, ktorý sa vyjadril, že riziko súčasne teroristické riziko je obrovské. Nechajme bokom, že hovoril hlavne o aktivitách priamo v regióne a v rámci istej tradície oportunistických vyjadrení britských spravodajcov, keď ide o ich  právomoci.

Bez pochyby, riziko existuje a nik netvrdí opak. Ak sa bavíme v rovine, keď bude v Európe viac moslimov, vzrastá riziko moslimského terorizmu, je ale vec pomaly truistická. Zároveň nerozumiem čo je jej implikácia? Nepúšťať sem nikoho? Iba ženy? Fakt nerozumiem.

V bezpečnostnej komunite panuje konsenzus, že riziko predstavujú “returnees”, občania EÚ s pasmi, ktorí bojujú za ISIS v Sýrii (alebo na východe Ukrajiny, keď sme pritom). Prijímajú sa legislatívne zmeny, monitorujú sa. Zároveň je veľmi nepravdepodobné, žeby niekto zvolil mimoriadne komplikovanú cestu presunu s imigračnou vlnou, keď v podobe občanov EÚ.

Integrácia

Okrem bezpečnosti sa hovorí veľa aj o neschopnosti integrovať migrantov do spoločnosti. OECD pre Európsku komisiu vypracovala asi najkomplexnejší prehľad o dátach o integrácii imigrantov do rozvinutých ekonomík. Rozhodne lepší nástroj na diskusiu o utečencoch, než pocity z internetových diskusií.

Zaujímavosti z dát. Vysokokvalifikovaní imigranti majú väčší problém zamestnať sa, než nízkokvalifikovaní – vysokoškolské vzdelanie ich nechráni pred chudobou. Kvalita povolaní, ktoré vykonávajú, je veľmi nízka. Potvrdzuje sa, že deti nízkokvalifikovaných imigrantov majú  ešte väčší problém s integráciou na trhu práce, než ich domorodí vrstovníci. Medzi imigrantmi je veľký subjektívny pocit diskriminácie.

Integrácia nie je bezproblémová. Ale ak dnes niekto vyvoláva pocit kolapsu Západu, tak dáta tomu nenasvedčujú. Možno namiesto hľadania kultúrnych vysvetlení nezamestnanosti by sme sa mohli zamerať na rigidnosť našich ekonomík a trhu práce, ktorými trpeli baníci v Anglicku v 80. rokoch a dnes imigranti a ich deti. Na druhej strane, existuje viac-menej konsenzus o tom, že imigráciu budeme v nasledujúcich rokoch potrebovať. Rôznorodosť výsledkov integračných politík (napr. USA vs. EÚ) zas naznačuje, že s konfliktom civilizácií ešte môžeme chvíľku počkať.

A čo sa týka čerstvo prijatých, univerzálne platí, že rýchla organická integrácia v komunitách, nie segregácia v inštitucionalizovaných táboroch, je to, čo funguje. Toľko k nápadom o umiestňovaní v segregovaných kasárňach.

Príčiny a ich riešenie

Problémy treba naozaj riešiť tam, kde vznikajú. Toto si želá aj väčšina utečencov, ktorí sa nechcú sťahovať na iný kontinent. Treba si však uvedomiť, že to rovnako nebude pohodlné, lacné a bezbolestné. Obávam sa, že väčšina politikov to preferuje hlavne z dôvodu, že to problém odsúva do budúcnosti a ďaleko od ich voličov.

Potrebujeme zásadne navýšiť pomoc pre krajiny v okolí Sýrie a iných konfliktných zón, ktoré absorbujú najviac utečencov a štandardizovať ich postavenie v nich. Politici často hovoria o vytvorení bezpečných zón v Sýrii. To znamená vojská – peacekeeperov priamo v teréne. Kým preto reálne neexistuje ochota, mali by sme to mať na mysli pri silných vyjadreniach o root causes. Nechať hniť občiansku vojnu a používanie chemických zbraní na obyvateľstve bude produkovať obrovské množstvá utečencov a naša neochota to riešiť ešte väčšie.

Toto má však širšie konotácie, nejde len o Sýriu. Režim medzinárodného krízového manažmentu je de facto nefunkčný, špeciálne v Afrike. Medzinárodné právo je voči vojnovým zločincom, spúšťajúcim obrovské migračné vlny, bezzubé. Rozvinutý svet veselo participuje na konfliktoch prostredníctvom vojenskej techniky, slabých sankčných režimov či ekonomickej exploitácie. Však v bezpráví sa obchoduje dobre. Nápady na nastavenie svetových obchodných pravidiel, ktoré by mali rozvojové prvky pre menej rozvinuté krajiny, narážajú na odpor. Belgického mliekara počuť viac ako farmára v subsaharskej Afrike.

Rozumiem, toto všetko Európa nevyrieši. Súčasný svet je však vo veľkej miere postavený na ignorovaní problémov, ktoré sa dostanú na náš radar až keď ich efekty vidíme v Európe. Chceme riešiť problémy kde vznikajú, do toho. Len si myslím, že si predstavujeme pod tým oveľa menej, než to reálne obnáša. A dokým to neurobíme, aspoň sa netvárme, že utečenci, výsledok aj našej apatie, sa nás netýkajú.

A čo tie naše problémy?

Ľudia na Slovensku majú oprávnene pocit, že obrovskú pozornosť ideme venovať téme, ktorá na nás spadla zvonka, pričom tie vlastné sme si nevyriešili.

Nie sú spojené nádoby. To nie je tak, že už-už minister Čislák vymyslel ako nakupovať lacnejšie v zdravotníctve a minister Kaliňák zintegroval Rómov, ale potom prišli pravdoláskari. Nič sa reálne neriešilo a do tejto kategórie nám pribudnú aj imigranti, ktorých má vláda ambíciu riešiť podobne. Nejako ucapkať, vytlačiť z pozornosti a niečo sa stane.

Mali sme 25 rokov relatívneho pokoja a priestoru na vyriešenie svojich problémov. Bolo to dôležité, práve preto, že svet nečaká na to, kým sa slovenská politická diskusia posunie od balíčkov a billboardov aj k niečomu substantívnejšiemu. Práve preto je dôležité zatlačiť na našich a európskych politikov, aby toto skutočne riešili, lebo aj počet problémov, ktoré je spoločnosť schopná ignorovať a nerozsypať sa, je obmedzený. V poslednej dobe mám pocit, že dosť testujeme, kde tá hranica je.