Denník N

Ako sa zamilovať do šachu

Šach je nemilosrdná hra, pomalá, omyl číha v každom ťahu, náhodné víťazstvo neexistuje. Práve preto ho však hráme: síce zriedkavo, ale predsa zažívame tie magické momenty, v ktorých na chvíľu prekonáme samých seba.

Tú knihu som si kúpil na burze v letnom tábore, minul som na ňu skoro všetky žetóny, ktoré som za dva týždne krvopotne nahonobil, tak som ju otvoril a hneď som jej nerozumel. Bola príliš komplikovaná, plná analýz a záznamov slávnych partií, na ktoré som vtedy, presne ako dnes, nemal trpezlivosť. Určite som bol sklamaný.

Hoci – skúšal som to. Prehrával som si tie partie. Figúrkami som pohyboval presne tak, ako som mal, na šachovnici sa objavovali práve tie vzorce, na ktoré prišli skutoční géniovia, ale keď som ich videl, nič mi nehovorili. Nenachádzal som víťazné rozuzlenia, netušil som možnosti, zrejme preto, že som na ne neprišiel sám. Genialita pre mňa ostávala skrytá.

Myslím, že každého prvým spoluhráčom bol otec a tiež si myslím, že keď ho začnete porážať, je čas prestať spolu hrať. To boli tie posvätné časy: otec, ktorý v pracovni píše na stroji a nikto ho nesmie rušiť, to ťukanie počujem dodnes, každú nedeľu – alebo sa to tak aspoň zdá – som sa naň budil. Valec dôjde na koniec, ozve sa cinknutie a zvuk páčky posúvajúcej papier. A znova.

Hrávali sme a ja som vyhrával najprv občas, potom častejšie. A tak sme prestali. Na schémach teda nezáležalo, beztak som bol lenivý učiť sa ich naspamäť. Aby som svoju lenivosť zakryl, sám seba som presvedčil, že na to prídem akosi lepšie, že víťazstvo treba nielen získať, ale si ho aj zaslúžiť. Vždy som sa tiež mýlil.

Jose Raul Capablanca
Jose Raul Capablanca

Okrem toho ma výsledky vlastne nezaujímali, omnoho viac mi záležalo na príbehoch a tak som v tej knihe ignoroval partie, zato však čítal o Laskerovi a Fischerovi. Každý vyzeral presne tak, ako mal; Lasker rakúsky džentlmen, Capablanca kubánsky donjuan, Botvinnik sovietsky stroj, Fischer šialený génius. Nový svet.

Nikdy som nebol dosť dobrý, stále nie som. Nie som dokonca ani priemerný, nikdy ani nebudem a vôbec mi to nevadí.

Chýba mi to, čo mi chýba vždy: vytrvalosť, sústredenie, prípadne ochota učiť sa z vlastných chýb. Dokážem prehrať a nič si z toho nerobiť, šach beriem filozoficky, už som si to aj ospravedlnil. Nechcem zvíťaziť, potrebujem hýbať, kombinovať, rozmýšľať. A potom pokojne prehrať.

Emanuel Lasker
Emanuel Lasker

V družine som hrával s Majom a keď som sa v hre udržal pol hodinu, považoval som to za úspech. Boli sme vtedy jediní dvaja, ktorí sme šach hrávali, hoci ja som hrať až tak úplne nechcel, lebo som bez výnimky prehral. Vlastne sme neboli jediní: hrával aj Jožko a spolu sme potom všetci hrali futbal tak, ako ho hral každý: bez ohľadu na stav vyhral vždy ten, kto dal posledný gól.

Posunul som sa na strednú a môj šach sa neposunul nikam. S Michalom to bývali vyrovnané zápasy, lebo nám obom na výsledkoch záležalo zhruba rovnako, mali sme len pocit, že raz za čas sa treba oddávať aj niečomu intelektuálnejšiemu. A tak sme sedávali uňho v izbe aj s jeho bielym potkanom, hrali šach, dookola počúvali Sex Pistols a keď hrala Holidays in the sun, mal som teóriu, že práve to je skladba, pri ktorej som neporaziteľný. Mýlil som sa, ako v podstate pri všetkom, čo sa šachu týkalo.

Hrával som s Peťom. Peťo má rád futbal a rozumie, keď sa mu vyhrážam, že ho zničím ako Barcelona Real. Vymyslel bombajskú spiatočku, čo je len krajší názov pre premárnenie dvoch ťahov: strelec potiahne a ohrozí kráľa, pešiak kráľa zakryje a zároveň strelca ohrozí. Strelec sa vráti na pôvodné políčko. Teraz už rozumiete, prečo sa šachové ťahy nepopisujú slovne, ale existenciu bombajskej spiatočky (zal. 1999) už nepoprie nikdy nikto.

To nie je Peťo, ale Michail Botvinnik
To nie je Peťo, ale Michail Botvinnik

Hral som na punkových koncertoch, aj uprostred silvestrovskej zábavy, nikdy sa nehralo viac ako počas skúškového. Nezáleží na podmienkach: pred rokmi som sedel v Edinburghu v parku, keď začalo pršať, skryl som sa pod strom, prišiel černoch, spýtal sa, či mám papieriky, lebo on má šach a tak sme tam pod tým stromom sedeli, hrali a rozprávali sa, čo a ako v Darfúre. To bolo v tých časoch. Už sa aj zotmelo, aj pršať prestalo, aj šach sme dávno dohrali, a stále sme tam sedeli a rozprávali sa. S Peťom hrávame dodnes, pomedzi to si ujasňujeme, ako sa to vlastne máme, na výsledkoch pramálo záleží.

Roky som čakal na priateľku, s ktorou si šach zahrám a najďalej som sa dostal, keď bola ochotná sedieť a čítať si, kým sme hrali s Michalom. Teraz tie roky prešli a ja stále nemám žiadnu stratégiu – raz útočím, potom sa bránim, oboje nešikovne, s jedinou nádejou: že, nech to znie akokoľvek nepravdepodobne, predsa len z náhodného rozloženia figúrok vznikne ten jeden geniálny ťah, ja si ho všimnem a bude mojim dielom, nikoho iného, len mojim. A tu je Bobby Fischer:

Bobby Fischer

Kniha Klub nenapraviteľných optimistov od Jeana Michela Guenassiu, je, pochopiteľne, o čomkoľvek inom, len nie o šachu. Emigrácia, komunizmus, kolonializmus, Paríž, láska, to všetko tam je, avšak uprostred omnoho dôležitejších tém sa pre šachistu – amatéra skrýva kľúčová scéna:

Hlavný hrdina sa dostane do komunisticko-emigrantsko-šachového klubu. Šach mu ide zhruba ako mne, raz sa však s tamojším hlavným majstrom dohodne na drobnom podvode: majster ho načí jednu z Botvinnikových majstrovských partií, tú potom zohrajú pred ostatnými členmi a majster prehrá.

Všetko ide podľa plánu, chlapec šokujúco poráža svojho učiteľa. Zárobok je vo vzduchu, nikto predsa nie je lepší ako Botvinnik. V polovici sa vśak karta zrazu začne obracať: majster začne robiť nečakané ťahy, chlapec nedokáže reagovať. Prehráva viac a viac, takto to dohodnuté nebolo. Diváci sú najprv prekvapení, potom rozzúrení, až jeden nakoniec celú šachovnicu jediným ťahom rozmätie. Z partie neostane nič.

Učiteľ sa naňho v záchvate zúrivosti vrhne, začne ho biť. Nikto nerozumie prečo, nikto ho však v jeho amoku nedokáže ani premôcť. “Mohol som poraziť Botvinnika, vy tomu nerozumiete, mohol som poraziť Botvinnika” opakuje učiteľ dookola. Z klubu ho vylúčia a nič už potom nie je ako predtým.

klub

Šach je nemilosrdná hra, pomalá, omyl číha v každom ťahu, náhodné víťazstvo neexistuje. Práve preto ho však hráme: rovnako ako šialený učiteľ, ktorý prišiel na ten jeden nikým nepovšimnutý ťah a mohol poraziť majstra sveta – síce nadiaľku a len symbolicky, ale mohol – aj my síce zriedkavo, ale predsa zažívame tie magické momenty, v ktorých na chvíľu prekonáme samých seba.

Sú to momenty súkromné – málokto ich ocení a ich krása sa vysvetľuje len ťažko – avšak o to dôležitejšie. A tak hráme, my podpriemerní, omylní a nemajstrovskí, hráme pre ten nadšený povzdych nad samým sebou.

Roky plynú, celý život sa zmenil azda päťkrát, len ten šach ostáva. Botvinnika neporazíme, to sme už zistili, ale šach je našim útočiskom, svetom, v ktorom dokážeme to, čo je v reálnom živote nemožné: všetko zmeniť jedným skvelým ťahom. A všetko sa to začalo jednou knihou.

 

Teraz najčítanejšie