Denník N

Ako si hlupáci požičali elektrické auto na výlet po Slovensku

Požičovňa Up City! v Starej tržnici v Bratislave. Zdroj: upcity.sk
Požičovňa Up City! v Starej tržnici v Bratislave. Zdroj: upcity.sk

Kronika nabíjacích zlyhaní s turistickým sprievodcom.

Rozhodli sme sa požičať si elektrické auto. Som cyklista, chodec, autá nemám rád, súčasný spôsob ich masového osobného používania považujem za budúcu historickú abnormalitu. Elektrinu, spolu s rozvojom samojazdiaceho softvéru a zdieľaním áut, považujem naopak za vzrušujúcu budúcnosť. Bol som veľmi rád, že sa v strede mesta objavila služba, ktorá umožňuje sa jej dotknúť.

Na druhej strane, o autách, vrátane elektrických, neviem nič. Neviem, v akom stave sú technické možnosti a infraštruktúra, tobôž aké autá sa konkrétne požičiavajú a ako je to s nabíjačkami na Slovensku. Ako vždy, rozhodol som sa zaujať pozíciu hlúpeho a náročného zákazníka a auto si na víkend vyskúšať. Kamarát sa nedávno prisťahoval na Slovensko a môžeme to spojiť s poznávaním.

Auto v Starej tržnici stojí 35 eur na deň, papierovačky sú podobne komplikované, ako keď som si na tom istom mieste požičiaval bicykel (čo je zvláštne skôr pre bicykel, ako auto). Cena sa nám však zdala výhodná a páčilo sa nám, že je to služba, ku ktorej sa dá prejsť pešo, v peknom prostredí pred tržnicou, ktorý toto leto dostali obyvatelia Bratislavy vďaka terase Výčapu u Ernöho či Street food parkom späť do užívania.

Ako hlúpy a náročný zákazník som s kamarátom nemal najlepšiu situáciu – obsluha požičovne sa spolu s nami čudovala, prečo je v aute viac káblov, alebo nevedela, či má auto náhradné koleso. Čo s nabíjačkami, existuje nejaká odporúčaná aplikácia, stránka? Služba je nič, len požičanie auta.

Na nedostatok informácií sme zabudli rýchlo. Ako je to typické pri prvom styku s elektrickým autom, viac zaujme, že ide úplne nehlučne a absencia hluku dokáže nejaký čas zabaviť. Napríklad cestou do Nitry.

Pridlho v Nitre

Vôbec sme nemali dohodnutú trasu a pre Nitru sme sa rozhodli narýchlo. Pre kvartálnych vodičov to bude jednoduchá trasa, je tam jedna z najlepších slovenských zmrzlín Gio a nová, architektonicky zaujímavá kaviareň Castellum na hradnom kopci. A, čo je najdôležitejšie, rýchly pohľad na internet ukázal aj nabíjačku.

Stála len tak mimochodom na okraji centra, na parkovisku vedľa rieky Nitra. Obsadená, ale stožiar má našťastie vždy dve zásuvky. Elektroauto je cool, taký chce byť aj kábel nabíjačky, je žltý. Ale jeho koncovka vyzerá ako kábel pre obrovský a nebezpečný stoj vo veľkovýrobe a pripomína spojenie s hučiacimi elektrárňami a nebezpečnými elektrickými stĺpmi.

Zmrzlina a späť trvá niečo cez pol hodinu. Kamarátovi zo zahraničia vysvetľujem, že v Bratislave na takúto a ešte o niečo drahšiu zmrzlinu stoja nekonečné rady, tu sme boli sami, ľudia si skôr kúpia horšiu a lacnejšiu. Rozbité budovy, čudné obchody  a máličko ľudí na hlavnej ulici vysvetľujem tým, že pešia zóna konči nalešteným nákupným centrom. A že ďalšie pribudne onedlho, namiesto vyprázdneného obchodného domu.

Po pol hodine je stále vyprázdnená aj naša baterka. Bezplatný stojan od dodávateľa elektriny patrí asi medzi pomalšie a rátame, že na plné nabitie by sme tu museli auto nechať aj dve hodiny. Začíname sa cítiť veľmi obmedzene a aby sme zabili čas, štveráme sa na hrad do novej kaviarne.

Pri plánovaní sa treba držať siete nabíjačiek. Dozvedám sa dojazd, 150 kilometrov v rovine. V hlave mi padali plány navštíviť vynovenú lučeneckú synagógu, pivovar Franz v zrekonštruovaných industriálnych priestoroch či vôbec smer Gemer. Ako vo všetkom, aj tu však región zaostáva a na odškrtnutie miest v todoliste môžem zabudnúť. Najbližšie sa musíme nabiť vo Zvolene a rozhodneme sa, že večer strávime v Ružomberku.

Najväčšia sieť

Na to však musíme v Nitre rýchlo dobiť. Zisťujeme, že v meste je nabíjačka najväčšej slovenskej siete Greenway (to znamená, že majú 20 nabíjačiek). Na ich stránke nevieme zistiť presnú lokalitu, naštastie v nadšeneckom zozname nabíjačiek Nabky (ešte horšie nové slovo ako appky) je GPS poloha. Takto sa asi cítili prví vodiči hľadajúci palivo.

Nabíjačka zašitá za obchodným centrom vyzerá neprístupne, ale pochopíme, že sa asi dobijeme rýchlejšie. Je tu kábel s dvojitou koncovkou, tá predtým mala jednu. V Nitre sme už pre prázdnu baterku zabili už takmer dve hodiny.

Nabíjačka má displej, ale energiu nám nedá bez kódu alebo mena a hesla. Skúšam webstránku, pôsobí polofunkčne, po registrácii nie som múdrejší. Ani po dôkladnom prieskume stránky stále netuším, ako nabiť auto.

Ako poslednú možnosť skúsime telefonát.[lock] Na druhej strane je živý človek a prekvapivo je nám ochotný pomôcť. Nabíjačku s problémami asi na tretí krát aktivuje na diaľku. Rôzni zamestnanci neustále opakujú, že to viem urobiť cez web, ja tvrdím, že nie.

Ako budem platiť? Na konci mesiaca vraj pošlú faktúru na adresu, ktorú som vyplnil pri registrácii. Netuším, aké predvplynené dáta z Chrome som im poslal, ale som rád, že sa nabíjame. Na toteme je vlajka Európskej únie. Okamžite si v hlave skonštruujem, že niekto dostal dotáciu na vybudovanie siete, ale biznismodel ho už príliš nezaujíma.

Nabitý v aute čítam, že Greenway nedávno nabíjačky spoplatnil a nabiť elektroauto stojí teraz viac ako natankovať plnú dieselom. V mojom konte na webe vidím účet na asi 8 eur a začínam chápať, že rýchle nabíjanie bude asi zásadnejšia nákladová položka tohto výletu. Trochu si zvykám na to, že za elektrinu sa platia poriadne peniaze.

Väzni nabíjačiek

Aby sme zachovali charakter poznávacieho zájazdu, nie púte od nabíjačky k nabíjačke, zastavíme sa v arborete v Tesárskych Mlyňanoch. Z auta s črtami budúcnosti je to smutný výlet do minulosti. Môžeme sa baviť o podfinancovanosti slovenskej vedy, nepochopení arboreta ako turistickej atrakcie, smutných príbehov miestnej šľachty a nakladaní štátu s bohatstvom, ktoré tu vytvorila. Predovšetkým komunistami zhumpľovaný kaštieľ v strede areálu.

Do Zvolena prichádzame v panike, auto zúfalo pípa pri asi 15 a ešte viac pri polovičnom dojazde, vyhadzuje hlášky o obmedzenom režime. Čo by sa dialo, ak by bola jediná nabíjačka v meste pokazená?

A najprv sa aj zdá. Nabíjačku opäť musíme aktivovať telefonicky, lebo inak to nejde, a nejde ani nabíjačka. Treba na to tri telefonáty, reštarty a rôznych ľudí. Pýtam sa, či nám budú vedieť aktivovať neskôr večer nabíjačku v Ružomberku a prekvapivo zisťujem, vraj áno. “Niekto z nás chalanov je vždy na telefóne,” dozviem sa. Pre každý zákrok treba prerušiť telefonát, zdá sa, že nabíjačky ovládajú z aplikácie rôzni ľudia tráviaci normálnu sobotu večer.

Prichádza mi SMS s návodom, ako ovládať webstránku a aktivovať si nabíjačku sám. Pekný zákaznícky servis, no pánom však posielam naspäť iba screenshot, že ja tie potrebné lokalizačné služby povolené mám. Celý čas používam mobil ako navigáciu. Vysvetľujem, že by mohli mať v Greenway aj plán B, keď sa z nejakého dôvodu lokalizácia nespustí. A viem, že im leziem na nervy, tiež mám najradšej zákazníkov, ktorí mi radia, čo mám robiť.

V Ružomberku sa ubytujeme v lacnom, ale príjemnom penzióne, práve sa upokojuje rodinná oslava a Jede jede mašinka. Je tu výborná reštaurácia U Taliana, ktorú skúšam prvýkrát predtým, ako otvorí na jeseň namiesto Steinu v Bratislave. Výborná povesť sa potvrdzuje. Skončíme v jednej tých zabudnudých krčiem, ktoré už v Bratislave takmer nenájdete, tam je najviac koloritu. Aj názov, Snack bar sa mi zdá úžasný.

Ak by bolo plno?

Nabíjame až ráno, po káve v Passé, jedinej normálnej kaviarni, ktorá je v nedeľu o 10. ráno otvorená. Aj by sme  auto napichli na nabíjačku pred tým, ako si sadneme na kávu, ale je za mestom, na čerpačke OMV. Ešteže je to pumpa, na ktorej sa dá sadnúť. Rozmýšľame, čo by sme robili 45 minút na opustenom parkovisku, alebo čo by sa stalo s našimi plánmi, ak by boli napríklad obe zásuvky obsadené. Dve hodiny čakať na pumpe za mestom?

Funkciu turizmu plní Oravský hrad. V správe miestnych organizácii vyzerá, že sa mu darí. Vidno investície, špeciálne prehliadky, program. Bohužiaľ, lístok do počtom účastníkov obmedzených skupín sa dá kúpiť len na mieste v okienku. A tak ľudia stoja v dlhom rade, pýtajú sa na to isté a pani manažuje všetko cez školský zošiť. Krásnym hradom nás asi 20-ročný chlapec sprevádza porciou šovinistických a oplzlých vtipov. Všetci sa vďačne smejú. Prehliadka je len v slovenčine, tak vtipy neprekladám. Veľa z výkladu nezostáva.

Auto nabíjame v smutne rozbitom centre Žiliny, v podzemí Auparku. Stroj má problém s pripojením a nejakým spôsobom sa nám podarí nabíjať zadarmo. Do Grand café na kávu sa nezmestíme, nová synagóga je v nedeľu zatvorená, do hnusného miestneho nákupného centra Mirage sa nám nechce. Zostávame na káve vo dvore kaviarne Impresso v bočnej uličke. Dohodneme sa, že posledná zastávka bude v Piešťanoch.

Multikulti a chyba nabíjania

Teším sa, že Piešťany kamarátovi ukážem, ešte tu nebol. Hovorím, ako zvláštnym ho robia kúpele, o živej pešej zóne, Sĺňave s výborným pivovarom a reštauráciou Žiwell, výbornej zmrzline v Monalíze, káve a kuchyni vo ville Zuckmann, kultúre bicyklovania, krásnom Thermia Palace a mojom obľúbenom funkcionalistickom hoteli Jalta a praktickosti Auparku v centre. Tam aj necháme pred výletom na kúpeľný ostrov auto. Zdá sa, že nabíjačky budú ďalšiu z tisícich funkcií, ktoré absorbovali nákupné centrá.

Hovorím, ako veľký rad hotelov a kúpeľov Balnea robili komunisti v štýle západného luxusu, ako budovy stavali švédske firmy a mali lákať valuty. V lobby, ktorá stále vyzerá ako predstava o luxuse zo 70. rokov, sedia ako vždy skupiny moslimských žien, mužov, židov s jarmulkami a Rusov. Hovorím kamarátovi, že mám hotel pochodený v podzemí i na streche, v noci nikto nedáva pozor a celý komplex má v suteréne jednu spoločnú chodbu.

V Auparku však bohužiaľ nachádzame auto nenabité. Displej hlási chybu, stratili sme hodinu. Opäť sa ho snažíme telefonicky spojazdniť. Už ma poznajú, zákazníkov asi veľa nie je.

Absencia ticha

Auto už definitívne nestihneme vrátiť do Starej tržnice, nervozita stúpa. Chlapec, ktorý nám auto požičiava, v telefóne vyhlási, že autá sa požičiavajú do deviatej, čiže už sme v podstate po limite. My vyhlasujeme, že sme nič o vrátaní do deviatej nepočuli, a to sme na zapamätanie dvaja. Otváračky sú však do desiatej a musím priznať, že limit na vrátanie hodinu pred záverečnou dáva zmysel.

Nakoniec však vysvitne, že auto máme na 2 krát 24 hodín a vrátiť ho teda treba až v pondelok dopoludnia. Kompletne nová, ale v tomto momente pozitívna informácia.

Prístup neinformovaného hlúpáka spôsobil, že výlet bol dobrodružnejší, ako musel. Ale predsa dobrodružný. Nabudúce by som nešiel ďalej, ako do okolia Bratislavy, kde má požičovňa vlastné nabíjačky a vyskúšané trasy. Keď pozerám webstránku, tak je tak služba aj myslená. Rozmýšľam, že v požičovni by mohli dávať neinformovaným hlupákom okrem zmlúv aspoň kartičku so základnými informáciami.

Auto odparkujeme pred Starou tržnicou a teším sa, že si konečne môžem dať dobré pivo na tom istom živom námestí, kde sme si auto prevzali. Stretneme kamarátov, zajatie nabíjačiek a ticho elektrického motora mi už nechýba.

Teraz najčítanejšie