Ako si vytvoriť názor o TTIP? Najlepšie neunáhlene

Richard Sulík sa nedávno na svojom blogu vyjadril, že v Európskom parlamente bude hlasovať proti tzv. TTIP (Transatlantic Trade and Investment Partnership) medzi EÚ a USA. Táto medzinárodná zmluva, v  slovenskom preklade „Transatlantické partnerstvo v oblasti obchodu a investícií“, je prototypom zmluvy o voľnom obchode novej generácie, ktorá má pre svoju dôležitosť potenciál určiť štandard akým sa budú riadiť obdobné dohody v iných častiach sveta.

TTIP je síce „najväčšou“ takouto zmluvou, keďže EÚ a USA sú dve najväčšie ekonomiky sveta, nie je však ojedinelá. V skutočnosti je TTIP len rozsiahlejším príkladom trendu, ktorým smeruje vývoj obchodno-investičných zmlúv, ktoré uzatvárajú rozvinuté hospodárstva. Prečo sa teda zmluvy o voľnom obchode stávajú komplexnejšími? Prečo nestačí, aby EÚ a USA uzavreli dohodu jednoducho o tom, že sa znížia plošne clá o napr. 10%?

Krátkou odpoveďou je fakt, že v priemere sú clá medzi EÚ a USA (podobne ako v prípade ostatných rozvinutých krajín) na veľmi nízkej úrovni – okolo 3%. To znamená, že dohoda o posilnení voľného obchodu, ktorá by sa týkala iba odstránenia tzv. tarifných (colných) bariér by pomohla obom ekonomikám iba vo veľmi obmedzenom rozsahu. Dôvodom prečo tarifné bariéry sú relatívne nízke v globálnom meradle je najmä existencia Svetovej obchodnej organizácie (známejšia anglickou skratkou WTO) a inštitucionálnemu mechanizmu okolo Všeobecnej dohode o clách a obchode (tzv. GATT). Dobre známym faktom je, že vďaka medzinárodnej obchodnej spolupráci vychádzajúcej z týchto zmlúv sa od vzniku GATT dramaticky znížili clá – napr. v prípade priemyselných tovarov sa priemerná sadzba dovozných ciel zredukovala zo 40% v roku 1947 na 4% v 1995.

Preto kľúčovým aspektom dnešných zmlúv o voľnom obchode je vyjednávanie o tom ako znížiť netarifné bariéry, pod ktoré môže spadať čokoľvek (čo nie je colný poplatok alebo iná daň), čo obmedzuje voľný obchod nie len tovarov, ale aj služieb, ktoré sú dnes hnacím motorom väčšiny rozvinutých ekonomík: napríklad v prípade Slovenska je podiel služieb na celkovom objeme hospodárstva okolo 63%, pričom priemer eurozóny je ešte zhruba o 10% vyšší. Medzi netarifné bariéry sa radí hlavne odlišná regulácia a štandardy ako napríklad ochrana spotrebiteľa. Tento bod o regulačnej konvergencií, čo môžeme chápať ako približovanie právnych úprav zmluvných partnerov za účelom odstránenia obchodných bariér, komentuje na začiatku svojho blogu Richard Sulík uštipačne, pričom v závere si vie predstaviť hlasovať za zmluvu, ktorá by mala za cieľ odstraňovať netarifné bariéry. Hm.

Za väčší problém však Sulík považuje netransparentnosť rokovaní o TTIP. K tomuto treba jednoznačne povedať, že miera otvorenosti a komunikácie Európskej komisie je bezprecedentná. EÚ a takmer všetky krajiny sveta uzatvárali bilaterálne a multilaterálne dohody o voľnom obchode roky a rádovo v tisícoch, a všetko prebiehalo s minimálnou pozornosťou verejnosti. Toto samozrejme nie je argumentom, prečo by v tomto ohľade nemalo prísť k pozitívnej zmene, zvlášť ak sa tieto dohody stávajú obsiahlejšími (viď vyššie), ale je príznačné, že vo verejnej sfére sa príliš nediskutuje o tom, že vo svete je v platnosti medzi 250-400 tisíc dohôd o voľnom obchode. Áno, vyjednávanie o týchto zmluvách býva tajné, z rovnakých dôvodov ako vyjednávanie snáď takmer každej zmluvy, veď zúčastnené strany sa pochopiteľne snažia získať čo najväčšiu výhodu a to môže zo strategických dôvodov vyžadovať neodkrytie všetkých kariet. V tomto kontexte je však vyjednávanie o TTIP neobvykle otvorené, pričom média, politici aj verejnosť majú možnosť diskutovať o kontroverzných bodoch, ktoré sú alebo by mohli byť predmetom dohody. Neviem si predstaviť zhrozenie pozorovateľa, ktorý by si zobral očakávania transparentnosti z TTIP a preniesol ich ku ktorejkoľvek obchodnej dohode pred 10 rokmi. Mimochodom, to isté platí o ochrane medzinárodných investícií, ale o tom možno inokedy.

Letmé prejdenie si vyhradenej stránky Európskej komisie o TTIP by Richardovi Sulíkovi umožnilo v jeho blogu rozobrať viac faktov a zverejnených dokumentov. Okrem iného sa tam záujemca môže dostať k zverejnenému vyjednávaciemu mandátu, ktorý udeľuje Rada ministrov EÚ Európskej komisii na začatie rokovaní o zmluve s druhou stranou (v tomto prípade USA), stanoviská EÚ k jednotlivým bodom, ktoré sú predmetom jednania, alebo aj reálne navrhnuté právne znenie niektorých častí dohody (vrátane kontroverzného návrhu o systéme investičnej ochrany). Dá sa predpokladať, že z tých 2000 strán ku ktorým je prístup verejnosti obmedzený (nie však úplne, keďže práve zvolení europoslanci majú prístup k týmto materiálom), sa nezanedbateľná časť nachádza aj na voľne dostupnej stránke Komisie. Richard Sulík si tak, podobne ako vy alebo ja, mohol množstvo z nich naštudovať aj z pohodlia domova. Nehovoriac už o nespočetných diskusiách o (potenciálnom) dopade TTIP, či už od občanov a neziskových organizácií (takmer 150 000 aktérov odpovedalo vyjadrením sa na otvorenú výzvu Komisie) alebo v akademickej obci (v Európe aj USA). Každý kto má záujem a rozumie písanej angličtine by nemal mať núdzu o kvalitné informácie o TTIP.

Nič z tohto pochopiteľne nemá za účel vyvrátiť negatívny názor Richarda Sulíka na TTIP. Je úplne možné, že konečná podoba zmluvy sa bude javiť ako celkovo nevyhovujúca/nežiadúca z pohľadu EÚ. V tom prípade bude v moci europoslancov zmluvu zastaviť, keďže súhlas Európskeho parlamentu je nevyhnutný pre schválenie dohody. To isté platí aj pre súhlas Rady ministrov. A v prípade, že zmluva bude uzavretá ako tzv. „zmiešaná dohoda“, čo je pravdepodobné, schváliť ju budú musieť aj národné parlamenty. Nie zrovna deficit demokracie.

Je výborné, že sa o TTIP a ďalších zmluvách začalo diskutovať. Rovnako tak o mechanizmoch investičnej ochrany, ktoré skutočne obmedzujú demokratické rozhodovanie (ako súdy vo všeobecnosti). Je ešte lepšie, ak sa to deje na vecnej báze a bez zbytočného prifarbovania.