Denník N

Ako sme pomáhali utečencom

Viete, to je tak: môžeme si tu vypisovať zo svojho pohodlia a mieru, môžeme diskutovať a hádať sa, ale keď ich zrazu vidíte, zúbožených, ako sa vlečú, je to všetko jedno.

Vyrážame z Bratislavy do Budapešti, na otočku, vyložiť a vrátiť sa – deväť áut a dodávka naplnená dva a pol tonami vecí, ktoré sa vyzbierali za dva dni. Ideme po vedľajšej ceste, keď sa zrazu objavia – dlhý zástup ľudí kráčajúcich po krajnici.

Odbočujeme na parkovisko a rýchlo vyberáme veci, o ktorých si myslíme, že by ich mohli potrebovať: müsli tyčinky, vodu a džúsy, topánky a oblečenie. Prechádzajú okolo nás, každý si berie jednu, kto nič nepotrebuje, odmietne, niektorí povedia “Thank you, I have enough.” Takto to je, toto som zažil včera niekde pri Györi.

Viete, to je tak: môžeme si tu vypisovať zo svojho pohodlia a mieru, môžeme diskutovať a hádať sa, ale keď ich zrazu vidíte, zúbožených, ako sa vlečú, je to všetko jedno. Keď treba pomáhať, kašlem vám na slniečkárov, pseudointelektuálov aj pravdoláskarov a odkazujem, že aj Ukrajine som pomohol, tak už buďte ticho a začnite aj vy niečo robiť.

Rozprávali sme sa s nimi: niektorí sú na ceste mesiac, niektorí tri a idú pešo celú cestu. Majú modriny a pohľady, pri ktorých nechcete myslieť na to, čo všetko prežili. Rozprávajú o tom, že bulharská polícia na nich púšťala psov a nehovoria to preto, aby vzbudili ľútosť a aby ste im dali viac. Viac im netreba, aj tak to nemajú ako odviezť.

Čo treba sú topánky, ponožky a obväzy, majú nohy rozodraté do krvi, niektorí sa na cestu vydali v šľapkách. Každá sranda končí, keď ich vidíte naobliekaných, lebo si veci nemajú kde odložiť, keď otcovia tlačia po krajnici kočiare a deti majú cez plece prevesené spacáky a v nich všetok svoj majetok. Keď sa blížia, filmuje ich Russia Today, ale keď im začneme rozdávať veci, balia a odchádzajú.

nohy

Sú tam starci a ženy, jedna z nich, v šiestom, možno siedmom mesiaci, sa ledva vlečie, Má opuchnuté nohy, nevládze. Usádzame ju k nám do auta, aby si oddýchla. Keď ju vidím, ako v ňom sedí, oči zatvorené a hladká si brucho, ak by som mal čas, rozplakal by som sa. Viete si to predstaviť?

Pristavuje sa pri nás policajt na motorke. Boja sa ho, ale on volá mestského policajta a ten ju aj s manželom (bojí sa ísť sama) usádza do svojho auta a odváža tam, kde majú zabezpečený nocľah. Posielajú nás ďalej, na vedľajšej ceste je ešte väčšia skupina, ktorá tiež potrebuje pomoc.

Keď ich obiehame, uvedomujem si tú tenkú čiaru. V aute sme my, zabezpečení, dobre živení a šťastní Európania a hneď vedľa ľudia, ktorí nemajú nič, len neistú budúcnosť. Dva metre. Obrovský rozdiel. Vlastne aj z toho, čo všetko a ako rýchlo sme zozbierali, vidieť, ako dobre sa aj na tom chudobnom Slovensku máme. Tohto všetkého sa ľudia vzdali a nikomu neubudlo. Nejdem tu z toho robiť fotografické porno, ale povedzte tomuto dievčatku, že má ísť domov.

11994055_10206487137870092_1724056936_o

V druhej skupine ich je asi dvesto, ľudia v dedine zvedavo stoja na ceste a čakajú. Všetko rozkladáme, rozdávame, objaví sa bosé dievčatko v sukničke a tieločku. Celú ju oblečieme. Rozdávame hračky, deti majú to šťastie, že netušia, čo sa okolo nich deje. Thank you, Slovakia, hovoria nám ľudia. Všetci, ktorých sme včera stretli, boli vďační.

Prichádzajú aj ľudia z dediny. Keď vidia, že ich nikto z nich neokráda ani nenapáda, prinášajú jablká a syr, každý to, čo môže. Neboli pripravení na to, že tí ľudia budú vyzerať takto. Objaví sa aj statný holohlavý chlap, očakávame konflikt. Ako môžem pomôcť?, spýta sa namiesto toho. Možno to nakoniec nebude úplne márne, možno vďaka tomu, že ich ľudia uvidia naozaj a nielen na videách, pochopia, akí sú. Choďte tam, stretnite ich.

Zástup sa tiahne kilometre, na jeho konci starý muž a tri ženy – matka, dcéra a stará mama. Rýchlo sa o nich postaráme a hýbeme sa smerom na Budapešť, ale jedno z našich áut po pár kilometroch zastaví. Serieme na to, povie šoférka – lekárka doslova. Tá stará pani mlela z posledného, prehodíme veci k vám, zoberieme ich na rakúske hranice a nech nás aj zavrú. Vrátili sa, odviezli ich a odovzdali Rakúšanom, ktorí sa o nich postarali. Toto sú drobné príbehy obyčajnej ľudskosti, chápete?

Keď konečne prídeme do Budapešti, žasnú nad tým, že máme spolu asi tri tony vecí. Neveria nám, že to všetko sme dokázali vyzbierať za dva dni cez Facebook. Bože, veď aj dôchodcovia nosili veci a ešte sa ospravedlňovali, že viac nemôžu. Včera sme priamo na ceste pomohli asi tristo ľuďom a zvyšok vyložili na Keleti a aj tak je to celé nesprávne, má to byť inak.

Ak totiž my za dva dni dokážeme toto, narýchlo, na kolene a ako laici, štát – a je jedno, či Maďarsko alebo Slovensko – by mal, dokonca musí urobiť oveľa viac. Ak by sa rozhýbal, mohol by urobiť všetko. Všetko by mohol, ale namiesto toho tam tých ľudí nechal tak, nech sa cez krajinu nejako dostanú, nech sa odvlečú, nech zmiznú, veď sa už nejako pretrápia a ľudia im pomôžu. Veď nejako sa to skončí.

Áno, ľudia im pomôžu a áno, skončí sa to, dostanú sa do Rakúska, kde sa ich priamo na hraniciach ujme Červený kríž (potrebujú to), ale sme v Európe v 21. storočí, takto to nesmie byť. Ak si pomoc môžeme dovoliť, tak ju musíme poskytnúť a my si ju dovoliť môžeme. Stačí nestopiť miliardu pri stavbe bratislavského obchvatu a hoc aj stotisíc utečencov si tu môže žiť celý život a ešte nás to aj vyjde lacnejšie. Namiesto toho to nechali na nich a na nás, vykašľali sa na spolupatričnosť a pritom stačilo tak málo.

Včera sme pomohli 300 ľuďom priamo na poli a stále sme ešte väčšinu nákladu vyložili na Keleti. Čo spravila slovenská vláda? Dozvedel som sa, že premiér vo svojom živote videl už aj mŕtvych baníkov, takže je mimo obliga – až kým nebude zase treba poslať vládny špeciál, aby zachránil niekoho, s kým sú pekné fotky. Je mi z toho ľudsky zle. Uvedomuje si –  a uvedomujú si ľudia na Slovensku – ako málo tým ľuďom treba a aké jednoduché je pomôcť?

Toto je obrovské zlyhanie štátu. Je absolútnou hanbou, že jeho občania sa organizujú, zbierajú veci, ukazujú mu, že sa to dá a aké nesmierne jednoduché to je a on, ten štát, nepohol ani prstom, zatiaľ čo pár kilometrov odtiaľ trpeli ľudia.

Iste, je to pohodlné. Veríme, že v takejto situácii nebudeme a nevieme si to ani predstaviť. Hádam máme pravdu. Ale preboha, sila nás ako ľudí nemôže stáť na tom, že budeme mať strach a nepomôžeme tým, ktorí to potrebujú.

 

Teraz najčítanejšie