Denník N

Ako sme si nevhodne spomenuli, že sme vraj trpaslíci

Sokolíci v rozlete? Foto – TASR via N
Sokolíci v rozlete? Foto – TASR via N

Aby Slováci vyradili z významného šampionátu obhajcu titulu, stáva sa zriedka – naposledy asi pred siedmimi rokmi v Južnej Afrike. Aby ho pritom ešte aj rozdrvili, stane sa asi raz za storočie.

Obsah článku
  1. O trpaslíkoch a goliášoch
  2. Mediálne úspechy a zlyhania spravodajstva z ME
  3. Logo ako páska divákovi cez oči
  4. Markíza/Dajto odkopávajú diváka na internet?
  5. Pokazený zážitok zo zlatých hokejových MS
  6. Odbočka: aj slovenské televízne volebné spravodajstvo býva takto ťažkopádne
  7. Ako zvládne Dajto ďalšie dva dvojzápasy?
  8. Nech žijú mäkčene a dĺžne (a nielen naše)!
  9. UEFA učí čitateľov po slovensky?
  10. Scenáre postupu? Vylúštite si ich sami!
  11. Samovi Marcovi to vytmavili komentujúci

Po včerajšej eufórii už dnes večer môže prísť portugalsko-macedónska kataklizma v podobe 4:0, 4:1 či 5:2 (atď.), prípadne zajtra taliansko-česko-nemecká v rôznych pestrých kombináciách. Naše (!) mentálne (!) chyby v 2. polčase s Anglickom by potom zostali už len doživotným trpkým ponaučením.

1. O trpaslíkoch a goliášoch

My domnelí trpaslíci Slováci by sme sa nikdy nemali zľaknúť vlastného úspechu proti domnelým goliášom – celý čas by sme mali vystupovať tak, akoby sme sami boli goliášmi a ostatní trpaslíkmi.

Slováci sa však v 2. polčase s Anglickom (s náznakmi však už hneď po nami vsietenom vedúcom góle v 1. polčase) stiahli do svojej obvyklej mentálnej ulity a úlohy trpaslíkov. Trest zo strany goliáša bol v úvode 2. polčasu pohotový a nemilosrdný. Koľkokrát sme už to isté zažili napríklad aj v hokeji (na MS, olympiádach i trebárs v podaní Slovana v KHL)! Slováci sa boja vlastného úspechu proti domnelým gigantom.

Tak ako Angličania, Američania, Rusi či iné „veľké národy“ odmalička vyrastajú v mentálnej atmosfére, ktorá im (falošne) nahovára, že sú predurčení byť goliášmi, my Slováci odmalička vyrastáme v mentálnej atmosfére, ktorá nám (falošne) nahovára, že sme predurčení byť trpaslíkmi.

Ak by sme teda do semifinále práve prebiehajúceho šampionátu nakoniec nepostúpili, aj z takejto potenciálne nešťastnej koncovky nášho účinkovania si budeme môcť vziať aspoň toto doživotné ponaučenie: už nikdy sa nestiahnuť späť do svojej zdanlivo predurčenej ulity a úlohy trpaslíkov proti goliášom, ale sami nepretržite vystupovať ako goliáši.

Pravda, zároveň treba na sebe nepretržite pracovať, aby človek mohol mať o sebe takýto oprávnený a nie iba predstieraný pocit. Neprihovárame sa teda za falošný „americký“ štýl pozitívneho myslenia odtrhnutého z reťaze – hoci podobne ako ľudoop z Bieleho domu uctievam Normana Vincenta Peala.

Ak si toto ponaučenie doživotne vštepíme, nakoniec sa aj prípadné vypadnutie v aktuálnom šampionáte po základnej skupine bude dať vnímať ako cenný úspech, ktorý sa ešte môže mnohonásobne zúročiť v budúcnosti. Veď čo iné je juniorský šampionát, ak nie hlavne školou do budúcnosti?

2. Mediálne úspechy a zlyhania spravodajstva z ME

Keď už rozoberáme potenciálne historický úspech slovenského futbalu, spomeňme aj niektoré notoricky sa opakujúce slabiny v mediálnom spravodajstve z takéhoto špičkového podujatia.

Stanicu Markíza, respektíve Dajto, treba pochváliť už za to, že si zabezpečili práva na vysielanie šampionátu na Slovensku – a že vysielajú (čiastočne na webe) dokonca všetky zápasy, nielen tie slovenského tímu. (Hoci inak si Markízu a Dajto nezapnem, ako je uhorský rok dlhý; podobne ako televíziu vo všeobecnosti, teda ten archaizmus z 20. storočia, v ktorom oni vám ukazujú, čo oni uznajú za vhodné, namiesto – ako by sa patrilo na 21. storočie a internetovú éru – aby si divák sám vybral, čo si chce pozrieť; a vybral nie z obmedzenej ponuky televíznych kanálov, ale z kompletného katalógu všetkého, čo kedy vzniklo v dejinách audiovizuálnej tvorby.)

Výkony komentátorov a spolukomentátorov sú takisto v poriadku a Martin Poljovka je príjemným prekvapením v alternujúcej role spolukomentátora s tým, kto v nej už dlhodobo žiari (Marián Zeman). Nemám nič ani proti emocionálnejším Merčiakovi a Hlavenovi v RTVS; skôr mi dlhodobo prekáža Jurko ako silene rozveselený a hulákajúci konferenciér, animátor či moderátor, no ako komentátor je aj Jurko v poriadku.

Už horšie je, že slovenskí komentátori sa divákom neprihovárajú priamo z dejiska šampionátu, teda zo štadiónov, ale len z bratislavského štúdia – to sa vždy negatívne odrazí na „hlasovej atmosfére“ komentovania, čo divák vycíti; celkový divácky zážitok dokáže ochudobniť dokonca aj táto čisto zvuková rovina. Zrejme ani Markíza/Dajto nepredpokladali až takéto úspešné ťaženie slovenského tímu, rozhodli sa teda šetriť financie a nevyslať do Poľska komentátorov – len jedného reportéra v teréne. Ak by sa však Slováci nebodaj predsa len prebojovali do semifinále či dokonca finále šampionátu, možno by sa toto rozhodnutie ešte dalo prehodnotiť? Veď na zaznamenávaní historických úspechov slovenského športu sa nepatrí šetriť financiami.

3. Logo ako páska divákovi cez oči

Výborný je ťah Markízy/Dajto, že tie zápasy, ktoré nevysiela v televízii, sa dajú aspoň pozerať naživo v online prenose. Tam však už narazíme na prvú amatérsku chybu: ozrutné logo tvnoviny.sk sa Markíza/Dajto na webe rozhodli rozpľasnúť práve cez oficiálny ukazovateľ skóre (a minutáže) zápasu! Včera, keď súbežne so zápasom Slovákov proti Švédom bolo potrebné sledovať aj v rovnakom čase sa odohrávajúci súboj Anglicko – Poľsko, to prekážalo ešte viac než obvykle: 90 minút som bol nútený škúliť a rôzne si namáhať oči, len aby som rozoznal ukazovateľ aktuálneho skóre zápasu, prekrytý nevkusne ozrutným logom tvnoviny.sk. Ak už je nevyhnutné (?) kaziť divákom obraz ozrutným logom, nemohol ho online vysielateľ radšej umiestniť do voľného pravého horného okraja obrazovky namiesto do ľavého, kde je už umiestnený oficiálny ukazovateľ skóre a minutáže od pôvodného vysielateľa prenosu povereného UEFA?

4. Markíza/Dajto odkopávajú diváka na internet?

S tým súvisí ďalšia amatérska chyba Markízy/Dajta. Asi som rozmaznaný sledovaním kľúčových zápasov v nemeckej či rakúskej televízii, ale u Nemcov a Rakúšanov je samozrejmosťou, že ak prebiehajú dva kľúčové zápasy súbežne, tak stav z paralelne hraného zápasu sa po celý čas zobrazuje minimálne v podobe textového titulku napríklad v niektorom voľnom hornom rohu obrazovky. Keďže Markíza v televízii včera vysielala len zápas Slovensko – Švédsko, aktuálny stav zápasu Anglicko – Poľsko sa mal po celý čas zobrazovať priamo na obrazovke aspoň v podobe drobného titulku. (Potom by som si bol mohol odpustiť šaškovanie s iPadom a súčasné spustenie webového prenosu zo zápasu Angličanov popri sledovaní televízneho zápasu Slovákov.) U Nemcov a Rakúšanov dokonca ani nie je zriedkavé riešenie „obraz v obraze“, teda že v televízii sledujeme v priamom prenose dôležitejší z dvojice paralelne hraných zápasov, ale napríklad v pravom hornom rohu obrazovky sa po celý čas zobrazuje aj mini-výrez s priamym prenosom (len obraz, žiadny zvuk) z paralelne hraného kľúčového stretnutia. Prípadne dokonca dochádza k improvizovaným krátkym prestrihom k paralelne hranému zápasu, ak v ňom padne gól. (Napríklad v „hluchej chvíľke“ trebárs zdĺhavého ošetrovania faulovaného hráča v hlavnom vysielanom zápase.) Nič z tohto nám včera Markíza neponúkla – komentátor sa len približne raz za 20 minút zmienil o vývine v kľúčovom paralelnom zápase, ale to predsa skalného fanúšika nemôže uspokojiť. Keďže v prípade priaznivého vývinu zápasu Anglicko – Poľsko mohli Slováci postup do semifinále oslavovať už včera, je jasné, že Markíza mala futbalovým fanúšikom poskytnúť permanentnú informáciu o aktuálnom vývine v paralelnom zápase priamo na obrazovke hlavného vysielaného stretnutia.

5. Pokazený zážitok zo zlatých hokejových MS

Skrátka: v týchto televíznych „technických“ otázkach či fintách, v premyslenosti, v ústretovosti voči divákovi, sme na Slovensku naďalej akísi „prispatí“ či pripečení. Pripomína mi to aj sériu hrozných faux pas počas prenosov zo „zlatých“ hokejových majstrovstiev sveta vo Švédsku v roku 2002. Ktosi v Slovenskej televízii urobil fatálne rozhodnutie, že po každom góle slovenských hokejistov v rozhodujúcich zápasoch prestrihne obraz preč z hokejového štadióna na šalejúcu masu oslavujúcich fanúšikov na bratislavskom Námestí SNP. Skackajúcich a oslavujúcich fanúšikov si pritom každý divák ľahko predstaví aj sám – ale neopakovateľnú atmosféru priamo zo štadióna a z ľadovej plochy nám už v priamom prenose nikto nevráti. Prijateľným technickým i divácky ústretovým riešením tu mohol byť len paralelný obraz: napríklad na ľavej polovici obrazovky zábery po slovenskom góle priamo zo štadióna, teda zábery na našich oslavujúcich hokejistov či smútiacich súperov na ľadovej ploche (o tom potom, že aj režiséri prenosov zo štadióna často nevhodne prestrihnú obraz z ľadovej plochy či striedačky do hľadiska na ničnehovoriace zábery fanúšikov); a na pravej polovici obrazovky (ak už to teda „muselo byť“) sa prípadne dali umiestniť zábery skackajúcej masy na Námestí SNP. Rozhodne sme nemali vidieť len zábery z Bratislavy na úkor pamätných záberov priamo z ľadovej plochy.

6. Odbočka: aj slovenské televízne volebné spravodajstvo býva takto ťažkopádne

Podobné zlyhania, ťažkopádnosť, neobratnosť, neústretovosť voči divákovi – neochotu vžiť sa do kože divákov, uvedomiť si, čo v danej chvíli diváci najviac budú chcieť sledovať – možno pozorovať aj pri spravodajstve slovenských televízií (a je jedno, o ktorú ide) počas volebných nocí vrátane tej minuloročnej. V nemeckej či americkej televízii je samozrejmé, že počas volebnej noci po celý čas beží v dolnej časti obrazovky titulok s najdôležitejšou informáciou volebnej noci: kto práve vyhráva, kto zrejme bude môcť zostaviť vládu, kto bude asi prezident. Slovenské televízie? Kdeže… Ak v spodnej časti televíznej obrazovky počas volebnej noci vôbec beží nejaký priebežne aktualizovaný titulok, často uvádza nepodstatnú, prípadne už dávno neaktuálnu informáciu – a ak si divák želá pozrieť skutočne najčerstvejšie údaje o zratúvaní volebných hlasov, musí si ich radšej sám nájsť na internete; teda v podstate opúšťa televízne médium a premieňa sa na internetového surfera. Slovenské televízie akoby v sebe niesli viditeľné DNA televízie ako archaizmu minulého storočia – kým americké či nemecké televízie sa snažia staromódnosť televízneho média (v porovnaní s internetovým) aspoň ako-tak úspešne zamaskovať. Ak chce televízia prežiť v 21. storočí, musí divákom ponúkať informácie rovnako bleskurýchlo ako internet. Lebo publikum, ktoré sa spolieha na televíziu ako na výlučného (alebo aspoň primárneho) dodávateľa informácií, pomaly vymiera.

7. Ako zvládne Dajto ďalšie dva dvojzápasy?

Vzhľadom na túto ťažkopádnosť slovenských televíznych vysielateľov som sa obával, že Dajto dnes v piatok večer zotrvá aj pri pôvodnom pláne vysielať v televízii teoreticky atraktívnejší zápas Španielsko – Srbsko, v ktorom však už o nič nejde. Našťastie, až také zlé to nebude: Dajto dnes večer mení program a bude vysielať pre Slovákov kľúčový zápas Portugalsko – Macedónsko. Zápas Španielsko – Srbsko sa teda presúva do online prenosu na web, kde, žiaľ, zrejme znova ozrutné logo prekryje ukazovateľa skóre, no keďže v tomto zápase o nič nejde, až tak veľmi to dnes večer prekážať nebude. Hoci zápas môže byť pre slovenského diváka zaujímavý aspoň tým, že ak Slováci nakoniec predsa len postúpia do semifinále, ich súpermi v ňom budú práve Španieli.

Ak Slovákov nevyradia zo šampionátu už dnes večer Portugalci, mám naďalej obavu z toho, ako Dajto zvládne zajtrajší paralelný dvojzápas Nemecko – Taliansko a Česko – Dánsko. Obidva zápasy budú pre Slovákov (ak nevypadnú už dnes) absolútne kľúčové, rovnako kľúčové. Netuším, ktorý z oboch zápasov zaradí Dajto zajtra priamo do televízie a ktorý „len“ na web, ale znova by malo platiť vyššie povedané o včerajšom dvojzápase: keďže obidva paralelne hrané zápasy budú (dúfajme!) pre slovenských futbalistov a fanúšikov absolútne kľúčové, rovnako kľúčové, nech už bude Dajto vysielať v televízii ktorékoľvek z oboch stretnutí, aktuálny stav paralelne hraného stretnutia by sa mal zároveň po celý čas zobrazovať napríklad v pravom hornom rohu obrazovky počas prenosu z hlavného vysielaného stretnutia. Len tak nám Dajto ušetrí to, čoho nás včera Markíza neušetrila: schizofrenického sledovania dvoch prenosov (jedného televízneho, druhého internetového) zároveň.

8. Nech žijú mäkčene a dĺžne (a nielen naše)!

Aby sme však nebrýzgali len na slovenské športové spravodajstvo: ani hlavné webstránky podujatia spravované UEFA sa v týchto dňoch veľmi nevyznamenávajú. Považujem ich za neprehľadné; dostať sa čo i len k základným štatistikám o odohranom stretnutí (napríklad k strelcom gólov) je často utrpením. Katastrofou sú tabuľky skupín, ak si ich prezeráte na mobile alebo na tablete v „portrétovej“ orientácii: vtedy sa v tabuľke skupiny vôbec nezobrazuje údaj o skóre (len zbytočne na celý riadok rozpľasnutý údaj o počte výhier, remíz, prehier a bodov), hoci práve skóre (a aj konkrétny počet vsietených gólov) môže rozhodnúť (a zrejme rozhodne) o štvrtom postupujúcom do semifinále.

UEFA treba, ako vždy, pochváliť na internete aspoň za dôsledné písanie mien hráčov zo všetkých zúčastnených tímov aj s príslušnými národnými diakritickými písmenami; Škriniar je pre UEFA naozaj vždy Škriniar a nie Skriniar. (O to trápnejšie je, keď sa občas samotné slovenské reprezentačné tímy dobrovoľne vzdávajú uvádzania diakritických písmen v menách na svojich národných dresoch.) V tomto zmysle môžu webstránky UEFA poslúžiť ako nasledovaniahodný vzor dokonca aj pre všetky slovenské spravodajské médiá vrátane Denníka N: v profesionálnych spravodajských médiách by sme vždy mali písať, že wimbledonským šampionom bol Ivanišević, nie Ivaniševič, lídrom Solidarity Wałęsa, nie Walesa. Lenivo nahrádzať cudzokrajné diakritické písmená našimi diakritickými (či dokonca nediakritickými) svedčí jednak o nedostatku úcty k (nielen) významným osobnostiam iných národov, jednak o mentálnej lenivosti. Také zámeny a zjednodušenia pri písaní cudzokrajných mien boli z takpovediac „hardvérových“ príčin prijateľné hlboko v 20. storočí (keď písací stroj, prípadne tlačiarenský stroj, nemusel pisateľovi či tlačiarovi ponúkať všetky potrebné znaky z cudzích abecied), no dnes, v ére elektronického publikovania v 21. storočí, keď je každé aj cudzokrajné diakritické písmeno pri vyvinutí aspoň minima autorskej snahy ľahko dostupné každému profesionálnemu pisateľovi, je takéto lenivé zamieňanie písmen už neospravedlniteľné. Ponechajme túto nevkusnú prax angloamerickej žurnalistike a spravodajským agentúram z angloamerického prostredia; v ich podaní sa dá ešte ako-tak ospravedlniť, keďže samotná angličtina až na výnimočné cudzie slová diakritické písmená nepoužíva vôbec. Neprenášajme však angloamerickú prax ignorovania či spotvorovania cudzokrajných diakritických písmen do slovenskej žurnalistiky.

9. UEFA učí čitateľov po slovensky?

Na začiatku šampionátu dokonca UEFA zverejnila veselý článoček, v ktorom sa čitateľom s rodným jazykom anglickým (rozumej: čitateľom s chabými alebo nulovými znalosťami cudzích jazykov) pokúsila vysvetliť výslovnosť mien hráčov v jednotlivých tímoch. Z odborného jazykového hľadiska krívajú vysvetlenia na obe nohy, ale ako pokus sú sympatické. Pri slovenských a českých menách UEFA klasicky zabudla spomenúť kľúčový „tajný tip“ k slovenskej a českej výslovnosti: že v našich jazykoch sa (napríklad na rozdiel od ruštiny!) všetky slová i mená vyslovujú vždy s prízvukom na prvej slabike. Slovenčina je pre cudzincov veľmi ťažký jazyk na učenie, ale slovenská výslovnosť je oproti slovenskej gramatike (najmä skloňovaniu, časovaniu) ešte relatívne jednoduchá. O to väčšia škoda, že sa cudzincom, ktorí sa učia po slovensky, zväčša nedostatočne zdôrazňuje spásonosná poučka o nemennom prízvuku v slovenčine vždy na prvej slabike.

10. Scenáre postupu? Vylúštite si ich sami!

Hrací model práve prebiehajúcich juniorských majstrovstiev Európy je (aby sme sa vyjadrili diplomaticky) krkolomný: do poslednej minúty posledného zápasu v sobotu večer nemusí byť – ani pri jasne rozhodnutom stave zápasu napríklad 3:0 – zrejmé, ktorý z tímov na druhom mieste jednej z troch základných skupín postúpi do semifinále. Kritériá pri zhodnosti bodov viacerých tímov sú natoľko dobrodružné, že o postupujúcom do semifinále môže nakoniec rozhodnúť (skutočne sa to javí ako reálne) počet žltých kariet (!) nazbieraných jednotlivými tímami v troch stretnutiach základnej skupiny.

V takejto situácii by futbalový fanúšik od webstránok UEFA očakával zrozumiteľnú pomoc a analýzu postupových scenárov typu: „Čo sa musí po včerajšku stať, aby do semifinále postúpili Slováci?“ Žiaľ, takýto analytický článok (aj z perspektívy ostatných tímov) budeme na webstránkach UEFA hľadať márne. Nájdeme na nich síce dva články, ktoré sa tvária, ako keby ponúkali informácie práve na túto kľúčovú tému, no v skutočnosti sa obmedzujú len na konštatovanie samozrejmostí – čo sa musí stať, aby ten či onen tím skončil na druhom mieste. Nech sa páči: trápnosť prvá, trápnosť druhá. Celkom však chýba kľúčová konkrétna analýza scenárov pri porovnávaní jednotlivých tímov, ktoré po včerajšku ešte môžu vo svojich skupinách skončiť na druhom mieste.

Ani na slovenskom internete som pri prvotnom hľadaní nepochodil a takúto kľúčovú analýzu nikde nenašiel. (Hoci by ju bol fanúšik ideálne očakával už včera večer po skompletizovaní všetkých zápasov základnej skupiny A.) Až dnes popoludní som na webe Dajto naďabil na článok, ktorý konečne túto analýzu podal v zrozumiteľnej podobe. No ak sa nemýlim, ani dnešná analýza Dajta nie je úplná – chýba v nej informácia o počte žltých kariet dosiaľ nazbieraných tímom Nemecka. Áno, je to krkolomná možnosť, ale predsa len existuje: aj Nemecko ešte môže skončiť vo svojej skupine druhé s identickým skóre (6:3) ako Slováci. Nemecko má pred zajtrajškom skóre 5:0, ale ak zajtra prehrá s Talianmi 1:3 (a k šesťbodovej dvojici sa vlastnou výhrou nepridá Česko), je to tam a o postupe do semifinále bude rozhodovať to, či Slováci alebo Nemci v troch zápasoch základnej skupiny nazbierali menej žltých kariet. (Čo už samo osebe dokazuje šialenosť hracieho modelu tohtoročných majstrovstiev.) Keďže Dajto počet nemeckých žltých kariet neuvádza, musel som si ich na webstránkach UEFA zrátať sám a čitateľom blogu túto prácu ušetrím: Nemci majú zatiaľ na svojom konte (žiaľ!) iba 3 žlté karty oproti štyrom slovenským, čo znamená, že by Nemci pri prípadnej prehre 1:3 s Talianskom museli nazbierať ešte dve ďalšie žlté karty, keďže pri rovnosti kariet (4:4) by o postupujúcom do semifinále rozhodoval „medzinárodný koeficient“, ktorý majú Nemci vyšší. (Čo sa mi, len tak mimochodom, zdá neférové: práve preto, že má niekto vyšší medzinárodný koeficient, mal by sa dokázať prebojovať do play-off aj bez takýchto umelých „tajbrejkov“; v prípade rovnosti všetkých iných „tajbrejkov“ by som osobne preto postupoval presne naopak: do ďalších bojov by som posunul tím s nižším medzinárodným koeficientom práve preto, lebo si mužstvo s vyšším koeficientom, teda nominálne silnejšie mužstvo, nedokázalo postup zabezpečiť „regulárnymi“ prostriedkami priamo na trávniku.)

11. Samovi Marcovi to vytmavili komentujúci

Humorný akcent včerajšiemu futbalovo euforickému dňu napokon nasadil článok Sama Marca, v ktorom vehementne protestuje proti médiami pretláčanej prezývke nášho juniorského futbalového tímu – „sokolíci“.

Tu sa ukazuje, aké užitočné môže byť povolenie čitateľskej diskusie ku všetkým zverejňovaným – redakčným i blogovým – článkom. Áno, internetové diskusie sú často a zrejme prevažne arénou ľudskej slaboduchosti či dokonca zloby a verbálneho násilia (a nato potrebuje každé médium dostatočný počet moderátorov, aby zneužívaniu diskusných možností zamedzilo), no zároveň je spätná väzba od čitateľov dôležitým korektívom, spätnou väzbou – tým, čím sa elektronická žurnalistika vari najmarkantnejšie líši od papierovej v štýle predošlých storočí, kde žiadna bezprostredná väzba od čitateľov neexistuje. Spätná väzba od čitateľov teda môže byť cenná aj pri reakciách zverejňovaných cez taký softvérový debakel, akým sú facebookové komentáre. (Nepochopím, prečo N-ko namiesto nich nezaviedlo radšej softvérovo vyspelý komentárový systém Disqus.)

A tak to aj komentujúci včera Samovi Marcovi riadne vytmavili: uviedli presvedčivé argumenty, že nezáleží na nominálne smiešnej (a aj to je pri „sokolíkoch“ na debatu…) prezývke tímu (s poukazom na legendárne tímy Starej dámy, Bieleho baletu či dokonca Pusiniek), ale v konečnom dôsledku záleží len na výkonnosti tímu, či na súperov bude už pred zápasom pôsobiť smiešne, neškodne alebo zastrašujúco.

Ako jazykár súhlasím – na konkrétnom mene či prezývke tímu ani podľa mňa až tak nezáleží. (Bonusový fakt: zdrobnenina sa do iných ako slovanských jazykov verne beztak preložiť nedá.) Na ilustráciu – v USA, v krajine, v ktorej rozľahlom južanskom regióne bol ešte po 2. svetovej vojne inštitucionalizovaný rasizmus, sa už začiatkom nasledujúceho storočia stal prezidentom človek menom Barack Hussein Obama. Hypotéza, že sa také niečo môže stať, by v USA ešte po 2. svetovej vojne pôsobila podobne vtipne, ako keby sme dnes vyslovili hypotézu, že slovenským prezidentom sa raz stane Dezider Lakatoš (a možno sa stane!).

Vnímanie prezývky sa časom prispôsobí realite. Veď ako sa vyjadril už všeobecne preceňovaný Shakespeare, „ruža pod akýmkoľvek iným menom zostane ružou“. Ak budú naši futbalisti pravidelne podávať také famózne výkony ako včera proti Švédsku, niet pochýb o tom, že súperom sa môžu začať podlamovať kolená už len pri pomyslení na to, že nastúpia bárs aj proti „sokolíkom“.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.