Denník N

Ako som menil veci k lepšiemu

Strávil som tri roky prácou pre štát. Tu sú moje dojmy.

Človek prichádza pracovať do štátnej správy zvyčajne z dvoch dôvodov. Prvý – ten ušľachtilejší – je, že chce niečo zmeniť k lepšiemu. Druhý je prozaický – jednoducho chce mať istotu práce, dobrý pracovný čas a nízke pracovné nároky. Ten prvý dôvod nie je len pre naivných, som presvedčený, že sa občas dá niečo zmeniť. Mne sa zo za tri roky nepodarilo, tak som to vzdal.

Pracoval som v organizáciách ministerstva, na ktorom sa za ten čas vystriedali už asi piati ministri, nepočítam to. Viacerí z nich sa dobre zapotili pri vysvetľovaní rozkrádania eurofondov. Tomu poslednému sa to podarilo asi najmenej, tak skončil. Ale k eurofondom sa ešte dostanem.

Manažment

Pracoval som na troch rôznych pracovných pozíciách, pretože nie som veľmi trpezlivý a nikde dlho nevydržím. Na jednej z pozícií som vydržal asi sedem mesiacov a za ten čas som nezistil, kto sú moji kolegovia na oddelení. Jednoducho ma s nimi nikto nezoznámil a ja som nevedel, kde sedia, aby som sa prišiel zoznámiť sám. Čakal som, že sa to stane na najbližšej porade, ale žiadna neprišla. Môj šéf sa o moju prácu zaujímal zvyčajne len na WC, keď sa spýtal „Ako?“.

S tým manažmentom je to vážne problém. Občas niekoho povýšia, dostane svoj tím ľudí, ale už mu zabudnú vysvetliť, že ako ich má vlastne viesť. Ako im má dávať spätnú väzbu, rozdeľovať úlohy, motivovať ich, komunikovať s nimi, že má s nimi vôbec komunikovať. Aj v štátnej správe sú dobrí manažéri, ale väčšinou je to kvôli ich prirodzeným líderským schopnostiam. Možno by štátni manažéri mohli občas chodiť na tréningy do korporácií.

Korupcia

Raz som pripravoval podklady pre VO (verejné obstarávanie) a tie sa potom na poslednú chvíľu dosť iracionálne zmenili. Najskôr som nechápal prečo, potom som to pochopil, ale bol to vlastne len môj dojem. V inom prípade sme hovorili, že niečo robiť nemôžeme, pretože by sme tým obišli zákon o VO a myslel si to potom aj nejaký právnik, ktorého citovali noviny, ale ministerstvo malo iný právny názor, takže to bolo v poriadku. Potom sme platili agentúre, ktorá nám dodala takú prácu, že by sa za ňu museli v normálnom svete aj hanbiť, ale faktúru sme zaplatili aj tak. A napokon nám ďalšia agentúra poslala takú faktúru, že to bol zrejme vtip a keď ju nevedeli vysvetliť, tak ju teda znížili o polovicu, a potom som odišiel, čiže neviem, ktorá z tých faktúr sa nakoniec zaplatila.

Ja nechcem, aby bol tento blog o týchto veciach, nechcem vytvárať dojem, že štátna správa je skorumpovaná žumpa, o ktorej sa neoplatí v iných kontextoch diskutovať. Zuzka Hlávková urobila správnu vec, ale jej činom sa nič nezmenilo. Úradníci síce často niečo tušia, serie ich to, ale nevedia pracovať so zákonom o VO, nevedia, čo si majú všímať, ako získať dôkazy, nevedia, na koho sa môžu obrátiť, aby neprišli o miesto, alebo nepoškodili kolegom. A napokon prečo by to aj robili, keď môžu mať pokoj. Naučme ich to, motivujme ich. Potrebujeme ich tlak.

Eurofondy

Na školstvo išlo (bolo kontrahovaných) v minulom programovom období v rámci národných projektov (to sú také, ktoré si manažuje štát) 420 mil. eur. Väčšinou to boli rôzne vzdelávania, prípadne sa rozdávali digitálne pomôcky a našlo sa aj zopár systémových projektov. Niekoľko ľudí sa už verejne vyjadrilo, že viaceré tie projekty boli zlé a neefektívne (tutu)a niektoré prúsery sa aj medializovali (tu).

Národné projekty boli očividne písané preto, aby sa čerpali peniaze. A aby sa čerpali vo veľkom, lebo ich bolo veľa. Pracoval som na jednom z nich a na vlastnej koži som zažil, že kým tlak na čerpanie bol obrovský, tlak na kvalitné výstupy a efektivitu nakladania s peniazmi skoro žiadny. Nehovorím, že sa neurobili aj dobré veci, ale prečo sa nikto nepýta, či to bolo adekvátne takmer pol miliarde? V prípade IT nám to vadí, ale v prípade školstva nie?

Ja nechcem spochybňovať eurofondy, ale ak nie sme schopní pripraviť kvalitné projekty, potrebujeme ich za každú cenu vyčerpať? Či nás jediný cieľ je zvyšovať HDP?

Vadí mi, že sa neurobilo žiadne záverečné hodnotenie projektov. Ministerstvo mi odpísalo, že takúto povinnosť nemá. Ak nezačneme projekty kvalitne a nezávisle hodnotiť ex-post (po skončení projektu), tlak na kvalitu a efektivitu tu nebude. A netýka sa to len eurofondových projektov, ale všetkých aktivít.

Školstvo

Nechcem byť už toľko negatívny, ale obávam sa, že naše školstvo sa v najbližšej dobe nijak nepozdvihne. Skôr to vyzerá na dlhé obdobie stagnácie. Skoro na všetkých témach, na ktorých som pracoval, nebola veľká vôľa posúvať ich dopredu. Chýbal mi drajv, chýbala mi kvalitná odborná diskusia, motivácia ľudí, nové nápady, snaha inšpirovať sa zahraničím alebo nebodaj inšpirovať zahraničie. My ani nie sme ambiciózni, keď si aj náhodou stanovíme nejaké kvantitatívne ciele, tak sú také, že aby sme boli aspoň v polovici nejakého rebríčka.

Keďže je školstvo doménou štátov a EÚ tu nemá skoro žiadne kompetencie, snaží sa aspoň podporovať šírenie know-how medzi štátmi pomocou rôznych dobrovoľných iniciatív. Moja skúsenosť s nimi je, že síce sa do nich formálne zapájame, ale sme tam väčšinou len do počtu. Nemáme iným čo ponúknuť a poznatky, ktoré získame, nikoho doma nezaujímajú. Väčšinu nových trendov vo vzdelávaní preberáme medzi poslednými a nové netvoríme, lebo na to nemáme kapacity ani ambície. Takto len ťažko niekoho dobehneme.

Ani Učiace sa Slovensko nie je žiadnou spásou. Tie myšlienky v ňom nie sú nové, hovorí sa o nich, ale nedarí sa ich implementovať. Príkladom sú sebahodnotenia škôl, ktoré sú v lepších krajinách jeden z najdôležitejších nástrojov pre zvyšovanie kvality vo vzdelávaní, ale u nás sa vykonávajú len formálne. Mať strategický dokument je dôležité, ale je to len papier, len začiatok a my viac zlyhávame v tých ďalších fázach.

Školstvu nechýbajú odborné kapacity len v štátnej správe, ale aj v širšej spoločnosti. Nerobia sa tu skoro žiadne kvalitné konferencie, think-tanky sa venujú školstvu len okrajovo, akademický výskum o vzdelávacej politike neexistuje, pedagogický výskum je marginálny. Študijné odbory ako Vzdelávacia politika či Manažment vo vzdelávaní sa dajú študovať len v zahraničí. Žiaľ, ani novinári školstvu vôbec nerozumejú, informujú o ňom len povrchne a sú nastavení na vyhľadávanie škandálov.

Jedinú pozitívnu deviáciu vidím v Inštitúte vzdelávacej politiky na ministerstve školstva, ktorý si postupne vychováva vlastných odborníkov a otvára diskusie k novým témam. Mám však dojem, že nemá rovnocenného partnera pre diskusiu.

Záver

Neviem, či to má takto fungovať. Myslím si, že pred pätnástimi rokmi to bolo ešte horšie, čiže možno je to v poriadku a mám len vysoké nároky a je to môj problém. A že veci sa postupne zlepšujú, len potrebujú jednoducho viac času a trpezlivosti.

Ospravedlňujem sa všetkým tým, ktorí pracujú v školstve alebo aj v iných verejných inštitúciách a nevidia to takto. Viem, že sú také miesta, kde to funguje lepšie, ale zároveň tuším, že niektorým len chýba väčšia sebareflexia.

Teraz najčítanejšie