Ako som sa stal obeťou misionárov

Dnes dopoludnia si tak sedím vo vstupnej hale hlavnej budovy UK na Šafku a píšem na počítači e-mail, keď ma zrazu oslovia dvaja mladí Kórejci, chalan a baba približne v mojom veku, že majú nejakú prezentáciu, čo by mi chceli ukázať. Hovorím si – v pohode, asi dostali nejaký školský projekt.

Prisadli si teda a vypadlo z nich, že sú študenti teológie. Aká náhodička! Veď aj ja si z teológie robím doktorát…

Už-už vyťahujú tablet a prezentáciu začínajú vskutku záludnou otázkou: „Čo by sa stalo, keby na svete žilo 7 miliárd výlučne mužov?“ V hlave si už premietam tú obrovskú pivnú párty, kopy neumytého riadu, prdenie na verejnosti bez ostychu a tak… to ale zjavne nebolo pointou.

Dieťa vraj potrebuje OTCA aj MATKU (predstavujem si, ako by Anton Chromík zaplesal) a pozemská rodina je v skutočnosti len odrazom skutočnej rodiny, ktorá je v nebi. Kresťania hovoria o Bohu – Otcovi, ale nie o Bohu – Matke – už šípim, k čomu to celé smeruje a tak im začínam hovoriť o feministickej teológii a tak. A oni vraj ak chceme mať večný život, musíme hovoriť nielen o Bohu – Otcovi, ale aj o Bohu – Matke, pretože tak to učí biblia.

Ok, dlho som čakal na tento okamih, keď stretnem nejakých horlivých misionárov. Veď som sám kedysi vyrastal v podobných kruhoch – hoci nie poznačených moonizmom.

A tak sa začínam pýtať ja: A čo mám robiť, keď večný život proste nechcem? Načo by mal byť pre mňa dobrý? Biblia/Boh sa mi ho aj tak bude snažiť nanútiť? Čo keď chcem proste prežiť čo najlepšie svoj tunajší život v láske, pokoji a pomoci druhým a zomrieť spokojný – bez nároku na honorár v podobe večnosti?

Hovorím im o tom, že ľudí v mojom okolí v podstate absolútne netrápi večný život alebo Boh – Matka, ale skôr nízke platy, vykorisťovanie, nutnosť cestovať za prácou ďaleko od rodiny, korupcia, rodinkárstvo, úplatky, nekvalitné zdravotníctvo, nespravodlivosť…

Ba čo viac – za korupciu a rozkrádanie nesú často zodpovednosť ľudia, ktorí sedia v prvých laviciach kostolov, sú dokonca oceňovaní vysokými cirkevnými predstaviteľmi a sú presvedčení o svojej pravovernosti a svojom mieste v Božom kráľovstve.

Nemali by sa veriaci v prvom rade zasadiť o zmenu vo svojom okolí k lepšiemu, ako kázať ľuďom o pekle? Nepoznáva sa viera skôr v príklade lásky, ktorá je ochotná obetovať sa pre iných: v pomoci bezdomovcom, týraným ženám, chorým a opusteným…?

Myslím, že po prežití života v láske, zodpovednosti a živote pre iných je myšlienka na večný život príjemným bonusom, no ak by žiadny neexistoval, nenahnevám sa. Dôležitejšie je pre mňa jedného dňa zomrieť s tým, že som urobil maximum pre to, aby sa svet stal lepším miestom pre život.

Misionári sa zhrozene pozrú na heretického teológa a ďalej si idú svoje. Večný život, Boh – Matka, blablabla…

Nemám viac času, a tak sa s nimi lúčim. Zjavne som ich úplne nesklamal, keďže mi ponúkajú ďalšie stretnutie. Zdvorilo odmietam a hovorím, že by to asi nemalo žiadny význam (ak teda neponúkajú občerstvenie po stretnutí zdarma – vtedy by som aspoň ochutnal niečo z kuchyne inej kultúry).

Napriek tomu ma o niečom presvedčili: o tom, že ak náboženstvo a viera nerobia svet okolo nás lepším miestom pre život, vyznievajú v lepšom prípade ako znôška bullshitov – a to bez ohľadu na to, či v ruke držíme bibliu, korán alebo knihu mormon…