Ako som strážil zver a neskôr sa na to snažil zabudnúť

Minule, pri posedení s rumom, kávou a kamarátkami, padla reč aj na mačky. Akoby ich nebol plný Facebook, znechutene som si pomyslel a snažil sa to nedať najavo. Vtom som si spomenul. Mačky, králiky a fretky ma predsa milujú! Vždy, keď som bol za ne zodpovedný, chovali sa nezodpovedne. Toto je moje priznanie po rokoch.

Králik v dome spisovateľa

Kedysi dávno, keď som bol mladý, študent a o svojom prvom dievčati si myslel, že bude jediným, chodieval som za ňou na východ. Vďaka rýchliku Horehronec som spoznal, že sú miesta ako Nálepkovo alebo Mníšek nad Hnilcom a o to viac miloval Košice, konečnú stanicu.

Cez letné prázdniny sme strážili dom. Priateľkina kamarátka ju poprosila, či by sme sa nepostarali o ich sučku, kvety a nedohliadli na všetko potrebné v čase ich neprítomnosti. Ten dom mal svoje čaro. Svoje detstvo a mladosť v ňom na začiatku 20. storočia prežil Sándor Márai. Strom vo dvore si spisovateľa isto pamätá.

Uzavretý dvor s trávnikom, pavlač na poschodí, z ktorej vidieť každý jeho meter. Som si istý, že vypustiť tu svojho bytového králička a spraviť mu radosť by napadlo i vám. Priateľke áno. Jej Ňusi potreboval pohyb, vzduch, trávu pod labkami, nebo nad hlavou a pocit slobody, čo trvá aspoň chvíľu.

Vo vnútri bolo fajn, večer bol jasný a teplý, mier vládol svetu a králik si noc vonku určite užije. Padlo rozhodnutie nechať ho tam.

Ráno bolo jasné, že padol aj králik. Sloboda sa ukázala byť bez solidarity.

Najprv sa zdalo, že utiekol. Po preskúmaní možností na útek, odhade schopností priemerného králika a použití pravidla, že možné je len to, čo nie je nemožné, sme túto možnosť zavrhli.

Neostal po ňom ani chlp. Možno to mestské dravce vedia až tak šikovne. Znesú sa z neba, na moment sa zablysnú v smutných očiach bezbranného dvojitozubca a už s ním letia ponad Severnú vežu Dómu sv. Alžbety. Vo svetle mesiaca sa hompáľajú malé nožičky.

Možno si ho k sebe vzal sám Sándor. Králik na smotane. Pri sviecach, čo dohárajú musí prísť niekto skrátka.

Nadržaná pražská fretka

O celé roky neskôr. Iný dom, iné mesto, iné dievča a iný tvor na stráženie. Ak som mal pochybnosti, či je králik schopný poznať vlastného pána, pri fretke nemám žiadne.

Chov tchora, ktorého tu v smíchovskej bytovke plnej Ukrajincov máme kŕmiť a strážiť, sa prieči zdravému rozumu. Väčšinou sa podobné tvory chovajú na kožušinu, niekto si však povedal, že chovať to ako domáceho miláčika bude dobrý nápad.

Je to dobrý nápad. Ak vám nevadí, že to strašne smrdí, nechce to byť tam, kde má, všade sa to plazí a lozí, všetko čuchá, chrochce to, škriabaním po predmetoch robí hrozné zvuky a škriabaním po tele privádza človeka do bolestivého stavu zúrivosti.

Priznávajú to samotní chovatelia. Príde im to roztomilé, úplné ňuňu. Ľuďom hrabe.

Čo by však človek neurobil pre priateľov? Postrážiť malého smraďocha nemôže byť problém. Ibaže by to v období fretkovského párenia problém bol.

Zvieratá sa strácajú zásadne v noci. Fretky ráno nebolo, napriek tomu, že večer bola zavretá v klietke. Keď fretka myslí na sex a vie, že ak niečo nepodnikne, bude naň myslieť aj ďalší deň bez toho, aby svoje predstavy zhmotnila, stáva sa kreatívnou.

Náhle získaná kreativita jej otvára dvierka, radí nájsť otvorené okno, skúsiť šťastie v uliciach a veriť, že Praha je plná rovnako nadržaných fretiek.

Páriť sa je právo!

Volať niekomu, že jeho fretka je fuč, keď je ten niekto na dovolenke a jediné, čo od vás pred odchodom chcel, je aby ste sa mu o toho blbého tchora postarali, je trochu nepríjemné. Našťastie, ľudia sú tolerantní a so svojou zverou majú skúsenosti. Hlas v telefóne naznačoval prekvapivý pokoj.

Chvíľu som sa čudoval. Avšak, za čím smútiť, keď vám z bytu ujde smrad? Na tretí deň sa vrátil. Unavený, dobitý, so zábleskom šťastia v malých očkách. Dopárené.

Fretky sú svine. Nepokúšajte sa mi to vyvrátiť.

Mačka, čo chcela byť Felix Baumgartner

Opäť Praha. Žižkov namiesto Smíchova, mačka namiesto fretky. Dva dni pred odchodom do cudziny, kde sa chceme pol roka túlať a dobrovoľníčiť. Už v Čechách začíname – postrážiť cicu a oplatiť tak ubytovanie.

Čakal nás pekný čas, ležiaky a nakladaný hermelín. Vo vôni letných dní sa nevábna metská štvrť menila na miesto, ktoré je síce stokou, ale napriek tomu sa vám páči. Cez otvorené okno vchádzal do vnútra bytu vzduch, ktorý sa javil byť čerstvým len v kontraste s tým, ktorý sa zdržiaval a chradol v priestore jednoizbáku na štvrtom poschodí.

Pohodu narúšal len hluk z ulice. Ktosi tam kričal. Bolo počuť niečo o mačke. Až pri pohľade z okna sme uvideli páry rúk mávajúce smerom k nám. Chodci – nálezcovia, dospeli po vyhodnotení dráhu letu k záveru, že mačka, ktorá sa pred chvíľou zniesla na asfalt v ich blízkosti, pochádza od nás.

Nemýlili sa. Úbohá stvora sa rozhodla lietať a teraz sa čuduje, že to nevyšlo. V ukazovateli počtu jej životov šestka nahradila sedmičku. Stále dobré skóre.

Nevedeli sme, čo robiť, a preto sme robili to, čo nám napadlo ako prvé. Schmatli sme mačku a bežali za veterinárom. Vraj je kdesi tam, alebo blízko odtiaľ. Zrazu sme boli aj s mačkou pod zemou, pochovaní v tuneli bez konca. Keď sa už predsa ukázal, vyšli sme v Karlíne, aby sme sa po zistení, že tam nie je ten, koho hľadáme, vrátili naspäť. Škoda, že cez tunel – jaskyňu nepreteká rieka Styx, kúpeľ v nej by mačke isto pomohol.

Praha, vole, tam majú onakvejšie veci. Jednou z nich je aj veterinárna pohotovosť disponujúca sanitkou, ktorú nám cestou ktosi poradil. Vyzerá ako klasická, húka tiež podobne, príde na počkanie a zoberie pacienta tam, kam treba. Stálo to 2000 korún, ale stálo to za to!

Mačka sa zachránila.

Moja viera v zvieratá však opäť utrpela. Zodpovednosť za zverené desí. Preto, ak sa o niekoho starať, tak už len o vlastné. Dieťa.