Ako som v Anglicku na lavičke spávala

V dnešnej dobe môžeme cestovať do aleluja. Ujovia colníci museli zažiť šok, keď na rakúskych hraniciach začali stretávať nabudených Slovákov, rozhodnutých prekročiť ten úsek deliaci štát od štátu. Niektorí jedinci dokonca spravili len pár krokov za hranice, len aby sa presvedčili o tom, že to naozaj funguje.

Niekedy závidím blízkym a známym, ktorí cestujú, pracujú, študujú v zahraničí, závidím im tú nespútanosť. Ja som mentálne pripútaná k tejto našej rodnej zemi na život a na smrť. Na toto zistenie som prišla pri prvom pokuse vycestovať. Mala som krásnych 18, ukončenú strednú školu a v hlave vietor (alebo aj inak sa to dá nazvať).

Kamarátka z detstva v tej dobe pracovala v Anglicku, tak som sa rozhodla, že pôjdem na skusy za ňou. Pozabudla som ale na fakt, že som patrila k ľudom, ktorí majú problém vyjadriť svoje potreby, pocity a požiadavky na verejnosti. Už len vyžiadanie si cestovného lístku na linke Horná Streda – Nové Mesto n/Váhom mi spôsobovalo muky, pri pomyslení, že sa vo vete ,,Dobrý deň, jeden študentský do mesta,, pomýlim, bola pre mňa nočná mora.

Nevadí, išla som. Pristála som. Na letisku som dokonca tú kamarátku aj našla, vybalila som u nej kufre a začal sa mi môj zahraničný život.

Myslela som si, že viem po anglicky, v Manchestri som zistila, že neviem. Asi by som to zistila v každom inom zahraničnom meste, ale tu sa mi zdalo, že na mňa všetci rozprávajú ako z Distriktu 9.

Prioritou bolo samozrejme nájsť si prácu. V agentúre, do ktorej som zázrakom trafila, som na všetky otázky odpovedala yes, čiže keby sa ma opýtali či chcem predať obličku za 12 libier, asi by som mala teraz v tele nepár párneho orgánu.

Prvé týždne boli pre blondínu z dediny, ktorá má tisíc obyvateľov celkom ťažké. Na každý pohovor som išla vytrasená ako drahý pes a vyhýbala som sa každému pohľadu od cudzinca, pretože to znamenalo, že v prípade očného stretu by mohlo dôjsť ku konverzácii.

Ako čas plynul, môj strach z cudzieho sveta sa zmenšoval, dostala som job na výpomocné administratívne práce. Časom prišla ďalšia ponuka, a keďže môj zámer bol hlavne zarobiť viac ako minúť, mala som naraz dve zamestnania. Takže ráno od 7:00 do 14:00 jedna práca, poobede od 15:00 do 18:00 druhá, konkrétne vo farmaceutickej firme. Práca to nebola náročná, pozostávala z kontroly kódov vo firemnej databáze, sama som vlastne nechápala čo robím, ale robila som.

Húževnatosť slovenská sa v mojej krvi nezaprela a našla som si aj tretiu, nočnú brigádu, v jednom diskotékovom bare. Od 19:00 do jednej hodiny rannej som obsluhovala korpulentné nevybujačené ženy s korunkami a šerpami  a cudzincov opitých pod obraz boží. Z času na čas sa mi pritrafilo, že som do práce zaspala. Počas presunu z poobednej práce do nočnej, som mala cca pol hodinku na oddych v parku a niekedy sa mi podarilo zaspať na lavičke. Od tej doby som vytrénovaná zaspať na akomkoľvek mieste, v akejkoľvek polohe, za čom som v konečnom dôsledku celkom vďačná, zišlo sa mi to v neskoršom vysoko-školskom živote niekoľko krát.

Rečová bariéra časom ustupovala, aj keď sa mi zopár krát pritrafilo jazykové faux pas, typu ejnanas juice = ananásový džús, guinea breasts = morčacie prsia, alebo ospravedlnenie že musím ísť piss off (preložte si).

Dnes mám mimochodom vyštudovanú Anglickú literatúru a z takýchto mutovaných prekladov som robila diplomovú prácu, v ktorej som si poslúžila ako jedna z výskumných vzoriek.

No nič, Anglicko som po pol roku zavesila na klinec, zabookovala jednosmernú letenku, prekvapila našich skorým ranným neohláseným príchodom, kúpila som si prvé auto a podala prihlášku na VŠ.

Všetkým čo odišli za hranice držím palce, robte nám tam dobré meno.