BLOG
Natália Balajová
690

Ako vidím školstvo ja - absolventka

Celý príbeh stručne charakterizuje moju skúsenosť, ako to v školstve vyzerá. Bohužiaľ.

S pojmom nespravodlivosť som sa stretla už naozaj dávno. Niekedy na základnej škole. Tú  skutočnú som však objavila až na vysokej škole. Na tej niekde medzi Bratislavou a Košicami. Nemyslím, že konkretizácia je podstatná. A tak isto nemám namysli nespravodlivosť týkajúcu sa celého edukačného systému tu u nás – na Slovensku. Aj keď, úprimne, aj o tom by sa dalo veľmi dlho diskutovať.

Tá ozajstná začala zhruba pred tromi mesiacmi. Ako študentka posledného ročníka inžinierskeho štúdia som sa začala zamýšľať nad tým, čo sa bude diať, keď ten „sladký život“ skončí. Keď si konečne vydýchnem a spadne mi kameň zo srdca a stanem sa skutočnou dospeláčkou.

Keďže som od prvého ročníka na výške pracovala, a dostala som možnosť pracovať pre firmy pôsobiace v oblasti môjho štúdia, tak trochu som v kútiku srdca vedela, že to nebudem mať až také ťažké. Začala som sa s myšlienkou „čo potom“ zaoberať oveľa skôr, než moji rovesníci, spolužiaci. V januári som sa zapísala do výberového konania na Erasmus absolventskú stáž. Veď predsa je to možnosť, ktorá otvorí oveľa viac dverí do sveta práce. Fajn. Odovzdala som všetky dokumenty, CVčko, motivačný list, oblasť pôsobenia, v ktorej by som chcela stáž vykonať. Už ma čakal „len“ jazykový test a viera, že moje výsledky počas piatich rokov na škole budú lepšie než ostatných uchádzačov o stáž. Super, stalo sa. Dostala som tú možnosť zúčastniť sa výmeny a získania potrebnej praxe.

Tu sa to všetko začalo. Nebudem zbytočne písať o byrokracii, pretože som predpokladala, že to bude jediná vec, ktorá mi to celé znechutí. Avšak, nešlo len o to. Spomedzi piatich firiem, ktoré mi dali ponuku, že chcú so mnou spolupracovať, som si vybrala jednu – a nemôžem ľutovať – priamo v centre Prahy.

Ešte počas akademického roka som sa niekoľkokrát uisťovala u môjho koordinátora – povedzme familiárne u Martina – ako to bude s vyplatením grantu. Martin ma s čistým svedomím niekoľkokrát uistil, že grant, resp. jeho časť, mi bude vyplatená ešte pred vycestovaním. Tak som si povedala: „výborne!“, aspoň budem mať peniaze na zaplatenie nájmu, kauciu, vybavenie izby a na ten ťažký začiatok. Avšak, nastúpila som do práce a peniaze stále v nedohľadne. Každý týždeň som sa snažila, a to slovo snažiť sa je veľmi dôležité, spojiť sa s Martinom. Raz tam bola dovolenka, inokedy služobná cesta alebo len neochota poskytnúť informácie a vôbec zdvihnúť telefón. Keď sa mi to konečne podarilo, termín vyplatenia grantu sa presunul na koniec júla.

31.7. a peniaze nikde. Ďalší termín vyplatenia bol 15. august a peniaze? Stále mi nepípla smska.  Takto to pokračovalo ďalej...

Po týchto odkladoch už som bola, pochopiteľne, naozaj nervózna. Dostávala som sa totižto do finančných problémov až takých, že by som nemala za čo zaplatiť nájom, nebyť mojich rodičov. Majiteľovi bytu asi len ťažko oznámim, že mu peniaze pošlem až o 2 týždne.. alebo o ďalšie 2 týždne..

„Nič to.“ Povedala som si, že predsa toto ma nezastaví a požiadali sme o pomoc „známeho“, ktorý má na mojej alma mater tak isto tých svojich „známych“. Odpoveď ktorá prišla ma rozplakala. Bolo mi povedané, že som veľmi drzá, avšak trošku expresívnejšie, bohužiaľ. Ja, ako človek, ktorý sa domáha toho, čo mu náleží. Bohužiaľ, mám 24 rokov a pravdepodobne v dnešnej spoločnosti môj názor nemá takú váhu. Ak vôbec nejakú má... pretože som mladá a neviem, čo je život a predsa niekto, kto je na určitej pozícii vo vysokom školstve už 40 rokov nedá predsa za pravdu čerstvej absolventke.

Takže, situácia sa nezmenila. Ďalší dátum bol začiatok septembra. Samozrejme sviatky a predĺžené víkendy hrali proti mne. Nevadí, ozvala som sa 4. septembra. Odpoveď prišla, že vyplatenie môjho grantu je v procese. To ma aj napriek tomu, aký vysoký dátum bol, potešilo. Pretože už len vedomosť, že sa na tom pracuje ma uistila, že už každú chvíľu peniaze uvidím a budem môcť niekoľko stoeurový dlh vyplatiť mojim rodičom.

  1. september. Píšem Martinovi, ako to vyzerá. Martin mi obratom odpísal, že sa celú situáciu snaží aj on sám urgovať, avšak také právomoci on nemá. Inak, keď sme pri Martinovi, to je samostatná kapitola, ale to je na naozaj dlhú debatu. Martin mi odporučil, aby som napísala, povedzme, Zuzane. Zuzana je na pozícii vystavovateľa faktúr. Už som sa s ňou snažila niekoľkokrát v priebehu riešenia môjho problému spojiť, avšak podarilo sa mi to len raz, pretože vždy bola na dovolenke. Vždy, keď som potrebovala informácie.

Zuzane som napísala ešte 18. septembra. Avšak, odpoveď nikde. Tak jej volám 20. septembra. V doobedňajších hodinách na tie telefónne čísla, ktoré má uvedené na vizitke. Žiadna odozva. Nevadí, skúsim to ešte poobede. Volala som okolo 15-tej hodiny a podarilo sa. Predstavila som sa, už vedela, o koho sa jedná, a hneď jej prvá reakcia bola, že je na dovolenke. Vravím jej, že tak to sa naozaj ospravedlňujem, že ju musím aj počas zaslúženého oddychu otravovať, ale existenčná kríza mi nič iné neumožňuje.

Zuzana spustila svoj 10-minútový monológ. S tým, že nemám právo jej volať, že také niečo si nemôžem dovolovať. Na to som jej slušne odpovedala, že je to jej služobné číslo a predsa vo vizitke nie je uvedené len tak náhodou... ani som svoju vetu nestihla dokončiť a Zuzana mi vraví, že to, že nemám ešte stále vyplatený grant je vlastne moja chyba. Pretože som si dovolila zúčastniť sa výmeny už od polovice júla (najskorší možný termín začatia stáže je 1. júl). Keby idem v októbri, nič by sa nestalo. A ešte opäť podotkla, že je to moja chyba. Na to som jej odpovedala, že Martin ma ubezpečil, že možnosť vycestovania je už od 1. júla, že peniaze dostanem a že sa nemusím báť nijakých problémov. Na to Zuzana odpovedala s obrovskou dávkou irónie a arogancie, že sa mi ospravedlňuje v jej mene, v mene celého rektorátu, celej mojej alma mater a v mene všetkých ostatných zúčastnených, že ja, ako také „chudiatko“ trpím. Mám rada ten pocit, ak mi niekto ukrivdil a následne sa mi ospravedlnil. Avšak toto bolo už, myslím si, trošku cez čiaru.

Je dvadsiaty piaty september. Moju nervozitu strieda frustrácia a bezmocnosť. No stále si vravím, že pokiaľ by išlo všetko ako po masle, tak by to nestálo za to. Veď aspoň nejaká útecha.

Od prvého dňa som si zisťovala všetky potrebné náležitosti, pýtala sa na všetko. Martin mi hneď na začiatku povedal, že budem patriť do skupiny tých študentov, ktorým sa poskytne grant z nevyčerpaných financií predchádzajúceho školského roka. Čo čert nechcel? Nejakým záhadným dôvodom som medzi nich nebola zaradená.

Čo som tým všetkým chcela povedať? Že aj napriek svojej pozícii by si ľudia mali stále uvedomovať podstatu elementárnej ľudskej zdvorilosti. Neodvolávať sa jeden na druhého a problém riešiť, nie preskočiť, podliezť alebo obísť. Asi toto je ten náš najväčší problém, ktorý keď nezmeníme, naozaj sa nikam nedostaneme. Toto je ten možno najzákladnejší problém, ktorý som opisovala, ale začať sa predsa niekde musí. Len aby sa vôbec začalo.. A tak stále čakám s pocitom, že sa niekedy, snáď ešte počas môjho života, nespravodlivosť úplne vytratí.

Na záver, aby Zuzana nebola až taká zlá a nepríjemná, jej posledná veta znela, že do konca mesiaca by mi peniaze mohli prísť. Ešte mi ostáva 5 dní. Uvidíme, či si už budem môcť dovoliť aj taký luxus ako maslo, nie len konzervy...

Natália

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|