Denník N

Ako vybaviť víza do Iránu

Teherán, veža Azadi. Foto - Miro Čevela
Teherán, veža Azadi. Foto – Miro Čevela

Do Iránu z mesiaca na mesiac lieta stále viac turistov. Informácie o tom, ako a kde získať víza – či je to lepšie na ambasáde, alebo sa dajú kúpiť aj na letisku po prílete – sa hľadajú ťažko. Takto som vybavovala víza ja.

Do Iránu ma hnali dva dôvody – od detstva som túžila vidieť Perzepolis a chcela som stihnúť krajinu navštíviť ešte predtým, než sa tam nahrnú po uvoľnení sankcií davy turistov.

Problémom však spočiatku boli informácie o vízach, napriek všetkým možnostiam Googlu: ako sa k nim dostať, či treba ísť na ambasádu do Viedne alebo do Prahy, či ich nemôžete dostať aj na letisku.

Pri hľadaní narazíte na veľmi rôzne informácie: dozviete sa o referenčných číslach, agentúrach, ktoré ho vybavujú na iránskom ministerstve zahraničia, o potvrdeniach o ubytovaní na prvú noc, bez ktorého vás nevpustia, potom o poistení špeciálnom pre Irán, bez ktorého vás nevpustia. No a podobne.

Dopátrala som sa k informáciám na blogu jednej z cestovateliek, ktorá to riskla a išla do Iránu bez víz a dostala ich na letisku. Faktom je, že ona tam išla na sedem dní a my sme sa chystali na 20 dní. Navyše tesne pred päťdesiatkou som šetrila adrenalín na celý trip, na colnici som si ho chcela odpustiť.

Najmä keď si ešte pamätáme tie kontroly na hraniciach, spojené so stiahnutým žalúdkom a rozmýšľaním, či som zapísala náušnice aj hodinky do colného vyhlásenia, aby mi ich na ceste späť nevzali. A pritom ste v topánke schovávali forinty na Fačko.

Takže ako sa dostať k iránskemu vízu tak, aby ste celý čas v lietadle netŕpli, že váš výlet sa skončí ešte na začiatku.

Na bazáre v Kermane. Foto - Miro Čevela
Na bazáre v Kermane. Foto – Miro Čevela

Referenčné číslo

Poslala som žiadosť o referenčné číslo cestovke v Iráne, ktorá moju žiadosť poslala na ministerstvo zahraničia v Teheráne, oni preverili a buď schvália, alebo neschvália. Ak sa vám pritrafí druhý variant, tak mýty hovoria, že už sa k vízam nemáte ako dostať.

Keďže letenky sme mali na 10. októbra, vravela som si, že mala by som začať s vybavovaním aspoň dva mesiace dopredu, čo keby sa  niečo pokašľalo.

Cestovku Touran Zamin už preveril kamarát, ktorý bol v Iráne pred rokom. Vyplnila som formulár, priložila kópie pasov a 15. augusta odoslala. Okamžite sa mi ozvala operátorka a poslala mi tri veselé pdf prílohy. Veselé preto, že hrali všetkými farbami, ktoré ponúka škála skicára a silno mi pripomenuli začiatky internetu.

Prvý dokument obsahoval informácie o cenách za vybavenie referenčného čísla (pozor, nie samotných víz): ak si chcete vyzdvihnúť víza na ambasádach vo Washingtone, Prahe, Tokiu, Taškente, Dušanbe, Biškeku, Almaty, Bruseli, kdekoľvek v Pakistane a v Turecku a aj vo Viedni, ide o neštandardnú procedúru a referenčné číslo vás bude stáť 50 eur, v ostatných krajinách 35.

Jeho vybavenie má trvať 7 – 10 pracovných dní (štvrtok a piatok je víkend, tie sa do toho nerátajú), ak by ste ho však potrebovali urgentne, zaplatíte 70 eur, ak do dvoch až štyroch pracovných dní, bude to 100 eur.

Samozrejme, nechýba upozornenie, že poplatky vám v prípade neudelenia referenčného čísla nevrátia.
Príloha 1 by projektnsk on Scribd

Ďalšie dve prílohy sú inštrukcie pre samotnú platbu, jeden na platbu kartou, druhý ak ste sa rozhodli pre bankový prevod. Necítila som sa komfortne pri predstave, že udávam všetky svoje údaje, tak som sa rozhodla pre bankový prevod – na súkromný účet na meno v banke do Lichtenštajnska.

Keď si rodina prečítala upozornenie, že nemám do správy pre prijímateľa v žiadnom prípade napísať slová visa alebo Iran, pretože stále trvajú sankcie a peniaze by im banka nemusela previesť, tak som sa zamyslela. Ale len na chvíľu. Kamarátovi to vyšlo, prečo nie mne. A už som v živote prišla asi aj o viac, ako o 110 eur – k tým 50 som totiž musela ešte pridať po 5 na poplatky.

Jediné, čo som mohla urobiť, som urobila: preverila som si banku na zozname EHS, mohla som vykonať platbu SEPA a zaplatiť 15 centov za prevod. Celé toto váhanie mi trvalo dva dni, a tak som im potvrdenie o platbe poslala až 17. augusta.

O päť dní mi poslali referenčné čísla s tým, že po troch dňoch si môžete ísť víza vyzdvihnúť do Viedne.

Foto - Miro Čevela
Foto – Miro Čevela

Do Viedne na dvakrát

Prvotná úľava trvala chvíľu, pretože som sa niekde doklikala a dočítala, že v Prahe vyžadujú pasy s biometrickými údajmi, do starého víza nedajú. Výborne. Keďže mi pas platí až do júla budúceho roka, ani mi nenapadlo, že by som si mala ísť vybaviť nový pas. V tom momente mi to už aj tak bolo jedno, pretože referenčné číslo je viazané na číslo pasu, ktoré som už odovzdala.

Z troch dní bolo hneď osem než sme sa vybrali do Viedne. Ďalší mýtus ešte znel, že na ambasáde nepracujú v piatok (to je pre moslimov ako naša nedeľa) a pri vstupe na vás prehodia čádor. Ani jedno z toho nie je pravda. Dokonca sa nikto nepozastavoval ani nad slečnou v tielku, hoci sedela oproti zahalenej dáme so šatkou, ktorá neodhaľovala ani vlások.

Vytlačíte si časový lístok, pre víza je určené len okienko číslo 3. Chvíľu si však pripadáte ako v čakárni u obvodného lekára – každú chvíľu, napriek vášmu číslu, príde niekto, kto vás predbehne a vyzerá ako zástupca farmaceutickej firmy, ktorý lekárovi ponúka výhodné doplnky s ponukou školenia na Maldivách.

Keď sa vám to však podarí (inak, trvalo to asi hodinu, čiže nebolo to také hrozné), majte vypísané všetky tlačivá dopredu, pokojne tam nalepte fotky, akú chcete, hlavne aby bola vaša. Dámu nezaujíma ani váš pas, ani biometrické údaje, ani vy. Vezme pasy, zaplatíte kartou 52 eur za víza a – udelí vám čísielko, s ktorým si o mesiac – 30. septembra – prídete pre pasy s vízami.

S tým som nepočítala. Ak by ste zaplatili o 25 viac, tak vám ho dajú do dvoch hodín.

Tak ma touto informáciou zaskočila, že som sa stihla len spýtať, či musíme opäť prísť obaja, alebo stačí iba jeden z nás. Až o niekoľko minút nám napadlo, že vlastne ak by sme museli prísť obaja, tak sa neoplatí opäť vracať do Viedne, pretože lístok stojí 12 eur.

Nakoniec sme to vyhodnotili tak, že veď pôjde iba jeden, už to nebudeme komplikovať a blbý pocit zaženieme kávou v belvederských záhradách. Pocit sme zahnali hnusnou kávou.

Shushtar. Foto - Miro Čevela
Shushtar. Foto – Miro Čevela

Pre víza

Po mesiaci si vykračujem opäť cez Belveder a rozmýšľam, čím obmäkčím konzula, alebo čo mu vytknem, ak by mi predsa len oznámili, že víza mi nedajú, lebo nemám pas s biometrikou.

Chystala som obvinenia, že ved mi to pani za prepážkou mohla povedať a ja by som celú procedúru za mesiac urobila aj dvakrát, že veď pas je platný až myšlienku, že no a čo, veď ma len nepustia do krajiny, horšie by bolo, keby ma nechceli predsa pustiť z nej. A 160 eur nie je majetok, horšie je to s plánmi a itinerárom, ktorý sa rozšíril tak asi na 19 miest, ktoré must see s celkovou kilometrážou výletu asi 12-tisíc kilometrov.

V okienku číslo tri sedel prešedivený vážny pán, ktorý pomalými pohybmi „pracoval“. Iránskeho mladíka poslal s nesprávne vypísanými tlačivami štyrikrát preč, dáme v rokoch vydal pasy s vízami asi za 10 sekúnd, mladú Rakúšanku poslal preč úplne, jej partnerovi tlačivá prevzal, ale ten si ich nahnevaný zobral naspäť.

Som na rade, odovzdám lístok, pán pomaly hľadá na kôpke pasov, nájde tie naše. Skontroluje vlepené víza a keď už mám pocit, že všetko je v pohode, stisne mi žalúdok, lebo pán poklepe po mojom pase (jednoznačne môj, lebo obal je úplne zošúchaný a na manželovom svieti zlatý slovenský znak aj písmenká).

„Veľa cestujete, však?“

„No áno, snažím sa.“

Veselo sa zaškerí: „Pozerám, že bez manžela.“

Škerím sa aj ja a beriem pasy.

Foto - Miro Čevela
Foto – Miro Čevela

Na letisku

Deň odletu. Podľa Googla nás čaká ešte zopár prekážok pri vstupe: podľa skúseností iných cestovateľov nám nebude stačiť celosvetové poistenie s American Blue Card, ale nás bude pán na prepážke nútiť kúpiť si špeciálne len pre Irán.

Zároveň má colník pýtať aj potvrdenie o tom, že máme zabezpečený na prvú noc v krajine hotel. Asi sa nebudeme cítiť komfortne ani tu, pretože síce hotel na jednu noc máme zabookovanú, ale až o deň neskôr, pretože cez deň chceme zostať v Teheráne a nočným vlakom sme sa chceli presunúť na juhozápad krajiny nočným vlakom.

Realita bola oveľa jednoduchšia než sme si aj pri najmenších komplikáciách predstavovali.

Po prílete sa dostanete najprv do akejsi väčšej čakárne, kde sú pokope okienko na predaj víz, okienko na predaj poistiek a banka.

Jedine pri tom s poistkou bol iba jeden Angličan, pri zvyšných dvoch bol veľmi dlhý rad, keďže tesne po sebe pristáli tri lietadlá. Vyzeralo to nadlho.

Ľudia sa po pár kusoch zbierali aj pri pasovej kontrole, ale tam to išlo celkom rýchlo. Celkovo nám to trvalo asi 7 minút než sme sa dostali k colníkovi. Ten otvoril pas, skontroloval víza a zoskenoval údaje, buchol pečiatku a privítal ma v Iráne. Nechcel ani poistku, ani potvrdenie z hotela.

Až potom zídete k pásom s batožinou a cez zelenú zónu vyjdete von. Cez sklené zábrany už vidíte celé mnohopočetné rodiny Iránčanov, ktorí čakajú svojich blízkych s vencami kvetov, kyticami kvetov, ikebanami a obrovskými bonbonierami.

Ešte dobrá rada – peniaze v Iráne vymieňajte v zmenárňach. Nie v bankách, kde vám dajú o polovicu menej, ani nie na ulici, kde vám môžu podstrčiť všelijaké bankovky, keďže ich nepoznáte. Zmenáreň na letisku je na prvom poschodí pri odletoch, a tam sme dostali najlepší kurz za celý pobyt: za 1 euro 40 300 rialov.  Inde to bolo v rozpätí od 37 500 do 39 200 rialov za euro.

Teherán, železničná stanica. Foto - Miro Čevela
Teherán, železničná stanica. Foto – Miro Čevela

Teraz najčítanejšie

Jana Čevelová

Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. V roku 1989 nastúpila do denníka Smena, odkiaľ v januári 1993 odišla do denníka SME. Tam pracovala najprv ako redaktorka domáceho spravodajstva, neskôr na zahranično-politickom oddelení. Od roku 2001 do augusta 2008 bola v SME vedúcou vydania, od septembra 2008 do konca roka 2014 vedúcou online spravodajstva. V Denníku N pracuje ako editor.