Ako založiť časopis

Niekedy v máji tohto roku mi zavolal slovenský dramaturg a publicista Tomáš Hučko a oznámil mi, že sa chystá založiť časopis. Uvažoval nad tým mnoho rokov a nazdáva sa, že teraz je ten správny čas – je diera na trhu, ľudia nemajú čo čítať a nemajú kde publikovať, akútne chýba platforma atď atď atď. Nechcela by som to redigovať?

Povedala som, že dieru na trhu nevidím, trh je presýtený, ľudia nečítajú ani to, čo je dostupné zadarmo, nieto ešte aby za niečo platili, a čo sa týka tých píšucich, mali by prestať písať a začať rozmýšľať. A keď ide o redakčnú prácu, nemám pocit, že som kompetentná.

V názore na svet a jeho potreby sme sa teda nezhodli, ale napokon som súhlasila. S ohľadom na svoju nedostatočnú kvalifikáciu som navrhla, že budem chvíľu pracovať bez nároku na honorár – kým sa to nenaučím. Toto rytierske gesto bolo zbytočné, vieme predsa, aký rozpočet mávajú takéto mladé dynamické projekty.

Čerstvý šéfredaktor Hučko zohnal hŕstku sľubných autorov a v auguste prebehla v Bratislave prvá redakčná rada. To sme ešte boli uvoľnení a veselí. Potom sa zistilo, že potrebujeme stihnúť nejaký termín nejakého grantu, a začal sa chaos, ktorý pokračuje doteraz.

Prvé číslo už je v každom prípade vonku, vyšlo začiatkom októbra. Časopis sa volá Kapitál. Vo svojom úvodníku Hučko svedomito vysvetľuje, prečo sme si vybrali práve tento názov. Ten plurál tu pritom používa pre svoj dobrý pocit, vybral si ho sám.

Aké teda je to redigovanie

Keď prišli prvé štyri články, dva z nich som navrhla vyhodiť. Ani nie že navrhla – podpriemerná kvalita mi pripadala úplne zrejmá, čakala som, že sa na tom s Hučkom zhodneme a spolu zasmejeme. Nezhodli sme sa. Zredigovala som. Zredigujem všetko. A videla som strašné veci, tento Vietnam je len môj, nikto nikdy nepochopí.

Navrhla som, keď už sme pri tom, zahodiť aj ten Hučkov úvodník – lietali tam nejaké vavríny, na ktorých neradno zaspať, nejaké pojmy sa tam menili ako chameleón a trochu sme sa hladkali, že sa nám časopis tak vydaril. „Vidím, Hučko, že si unavený,“ hovorím. „Čo keby som ti to skrátka napísala? Nikto sa to nikdy nedozvie.“ „Ďakujem,“ hovorí nato on. „Unavený som, ale toto si musím napísať sám.“

Treba dodať, že úvodníky sa asi ťažko píšu, ťažko sa tu čosi vymýšľa. Ak nie si optimista a neberieš to ako výzvu, potom asi skončíš pri obligátnych sumarizáciách a hrejivom slove.

Ostatné moje doterajšie zážitky z práce sú veľmi rôznorodé – lebo veď každý autor je iný. S niekým riešim, že aha, stratil si sa vo vete, alebo že pozor, toto cudzie slovo znamená niečo inšie, než sme sa domnievali. Alebo že kde tu máš dofaka podmet? Skrátka malá násobilka. A niekto už písať vie, takže opravím drobnosti a zavše sa stihneme zamyslieť nad tým, či niektorú časť nerozšíriť a inde čosi neubrať.

Záleží, pravda, aj na povahe. Jeden bude na svojej krivej vete trvať a polovicu navrhovaných zmien odmietne, druhý odobrí akékoľvek zásahy, ani sa nezamyslí. A podaktorí sa potešili, že sa článku venuje nejaká pozornosť, než ide do tlače. Lebo v niektorých časopisoch sa nerediguje?

Hovorím si, že mi ide o dve veci:

1. Aby tomu rozumel budúci čitateľ.
2. Aby som ja netrpela, keď to čítam.

Októbrové číslo je v tomto smere podľa mňa dosť vydarené. Pri tom novembrovom začínam druhý bod pomaly opúšťať.

Októbrové bolo vôbec akési romantickejšie, možno preto, že nás tak veľmi tlačil čas a že sme ešte mali ilúzie. Zhŕkli sme sa a dotiahli to. Cítila som skoro nehu, keď so mnou niekto vydržal hore do tretej v noci, aby sme dorobili posledné úpravy, vycizelovali záver, našli to najlepšie slovo. Vo všeobecnosti to bola striedavo strašná nasratosť a strašné dojatie: Deti moje… / Vy zmrdi. A takto stále dokola.

Teraz už som len ustatá.

Nesústavné poznámky

Keď som si koncom jari zašla k svojmu českému šéfredaktorovi po radu, povedal, že niektorí ľudia majú čo povedať, ale nevedia to dosť dobre vyjadriť, a ja im v tom skrátka mám pomôcť. Nato mi iní namietli, či by prinajmenšom u autorov, ktorí píšu o literatúre či o filozofii, nemala byť slušná úroveň vyjadrovacích schopností samozrejmosťou. Znie to ako rečnícka otázka. Ja si nie som celkom istá. Tento bod zostáva otvorený.

Rozmýšľam, či to nie je pri novinových článkoch jednoduchšie než pri umeleckom texte – tu máš väčšiu voľnosť. Lenže to je zradné. Každý má predsa svoje menšie či väčšie idiosynkrázie (ak nepoviem rovno štýl – ale to sa mi veľmi nechce), ľahko mu to naštrbíš. Že si nikto nevšimne? Mňa to trápi.

Učím sa za pochodu. Chvíľami si hovorím: „Nevieš, čo robíš.“

Učím sa od nich. Oni o tom nevedia.

Učím sa – veľa sa učím od Zuzany. To je naša korektorka – môj maják v mori klišé, láska na prvú čiarku, moja úzkostlivo sledovaná zmena.

Zuzane môžem napísať o druhej v noci: „Vieš, táto bodka… A tu to veľké písmeno…“ A ona neodpíše, pretože má na rozdiel odo mňa nejaký život, ale potom, hneď zavčas rána, mi pošle svoje nežné: „Ja viem.“ Pretože naozaj vie. Tiež nad tým premýšľala, absolvovala sled úplne rovnakých úvah, prešla si rovnakým peklom interpunkčných pochybností a tiež si myslí, že by sme s tým mali niečo urobiť.

Spája nás tisíc drobností, ktoré iní nevidia.

Zuzana mi prezradila jedno pravidlo, o ktorom skoro nikto nevie. Aj sme sa dohodli, že ho nikomu nepovieme. Aby ho nepoužili proti nám. Ja a Zuzana máme tajomstvo. Heč!

Deň pekný: Moje názory ako chameleóny

Už cez leto som si vyhľadávala články od ľudí, ktorých Hučko zohnal do redakcie, aby som vedela, ako píšu. Po prvej redakčnej rade som potom svojím obvyklým slovníkom vysvetľovala Lukášovi Likavčanovi, že nikoho nezaujímajú jeho zaujaté reportáže o tom, ako si niekde dal celozrnný chlebík s mangovou nátierkou a išiel so svojimi ľavicovými kamarátmi pochodovať proti systému.

Do prvého čísla poslal Likavčan text, ktorý ma nebavil, ale bol výborne napísaný. A jeden bude mať aj v novembrovom, s názvom Infraštruktúry odporu. A ten sa mi celý páči veľmi. Likavčan si tam trúfa na veľmi hravý záver. Food for thought. Ideologicky je mi to, pravda, stále cudzie. (Čo mne nie je cudzie? Furt čosi…)

A rešpekt aj Jakubovi Juhásovi – v tomto druhom čísle vyjde jeho článok Spevy neživých objektov. Opravovať tu veľmi nebolo čo. A ináč je to ako pohladenie. Juhás píše o hudbe, či hádam skôr o zvukoch všeobecne s prazvláštnou nehou, píše o niečom, čo má rád, veľmi prosto.

Do tretice môžem zmieniť Dominika Želinského – na ktorého som na tomto blogu tiež svojho času jemne fakovala, konkrétne za jeho neurčité redaktorské poznámky, a ktovie, vtedy na tom možno čosi bolo. V Kapitáli bude mať článok o bytových seminároch, ešte lepšie (ohromné) sú však recenzie, ktoré písal pre Kloaku, magazín experimentálnej a nekonvenčnej tvorby. Z Kloaky do Kapitálu, tiež dobré. Kariéra.

Deň škaredý: Najhoršia vec

sú cudzie slová. To nemôžem vynechať.

Videla som túto jeseň mnoho cudzích slov, často v prekvapivých kontextoch, nečakaných predložkových väzbách. V móde je predovšetkým táto trojica: diskurzívny, dichotómia (niekedy písaná aj ako „dychotómia“, srsly, tisíc hrmených) a diapazón. V každom z nás drieme malý Straka. Citovať nebudem – lekárske tajomstvo. Trpím potichu, prípadne to zavše niekomu potajomky pošlem. Minule mi na to jeden blízky známy odpovedal – a to celý problém znázornilo úplne presne:

Vybraná terminológia žiaľ neguje čo i len parciálnu sémantickú kogniskáciu u cieľového publika a prekračuje polarizačnú os komunikačnej výmeny smerom k frapantnému manierizmu.

Niekedy si predstavujem, ako taký človek stojí v pekárni a snaží sa vypýtať si rožok. Umiera hladný.

Ryža nádeje

Môžem dodať, že aj v novembrovom čísle vyjde niekoľko textov, ktoré tento svet podľa mňa nepotreboval. Ale to je v poriadku, o obsahu rozhoduje Hučko, predpokladám, že v súlade s nejakou svojou koncepciou. Ja len upravujem texty. Všetci robíme, čo vieme, najlepšie, ako sme schopní.

Stal sa zo mňa smutný človek, napadá mi každú chvíľu. Potom si hovorím, že si to nesmiem hovoriť, lebo to možno ani nie je pravda, ale začne byť, ak neprestanem.

Občas hovorím „my“ a občas len „časopis“.

Občas vidím, že sme spravili čosi naozaj dobré, ba dalo by sa povedať záslužné, a rozmýšľam, že tým sa hádam vyvažuje to nekvalitné. A čo sa dá usudzovať po dvoch číslach? A zo mňa hovorí únava a moje ideály (dokonalá báseň je tá nenapísaná).

Občas myslím na to, že som sa prinajmenšom naučila poriadne čítať – keď musíš jeden text prečítať zas a znova, trebárs desať, pätnásťkrát, a vždy ako nový, pomaly a dôkladne, všeličo si uvedomíš – o texte aj o svojej pozornosti.

A ja sa k tomu naozaj vraciam, nikto ten časopis nemá taký prečítaný, nerobím nič iné. Žijem z vecí, čo sa dajú kúpiť u Vietnamca na rohu v päťkilovom balení – ryža, kešu, čierny čaj. Trasiem sa, občas z čaju, občas z nervov, ryža frnká po kuchyni, po byte, medzi parkety, hovorím si, či nevyklíči, až raz umyjem dlážku, a presne tak si to predstavujem – že vyklíči a vyrastie, a že to stihne cez noc – zobudím sa v ryžovom poli, zvalím sa z postele do klasov, možno ma chytia, ako sa chytá na koncerte pod pódiom, a podajú si ma, odvlnia ma niekam inam, na svoje rodné pole do Číny, pôjdem vo Vámošových stopách, už sa nevrátim, osobne ani tematicky v tomto článku, zostanem s tebou, kedveš Vámoš, hrdzavý nôž vo svedomí, pohladenie pŕhľavou.

Ďakujem všetkým, ktorí mi od posledného blogového príspevku napísali, aby sa spýtali, či sa mi niečo nestalo. Tu máte za to cituplný klavír (aha).

Asi pred mesiacom vyšla jedna kniha, ktorú si na Slovensku kúpi možno tak päť ľudí, a je to veľká škoda. Chcem na ňu upozorniť, držím si palce, ozvem sa.

Kováčova kobyla… Tento článok neprešiel redakciou.

Zatát.