Blog
piatok

Akoby som sa stále dookola krútil

Pripadám si ako antický Grék, do staroveku vracajú sa moje kruhy, niekde v žilách koluje mi krv i tejto polyteistickej kultúry, kde náboženstvo bolo na každom rohu, ale nebolo spojené s negatívnou mravnosťou typu toto nesmieš, toto nemôžeš, toto nerob, lebo ťa stihne trest. Kdeže, ako Grék som si mohol v minulom živote krásne užívať – jasné, že som sa musel ein bischen dobre narodiť, ale to je tak v každej spoločnosti – len som si dával pozor, aby som neurazil to-ktoré božstvo, proste, žiadne že budeš mať len jedného Boha a tak ďalej.

A to odvtedy, čo som vzal tú knihu do rúk. Množstvo predstáv prehnalo sa mi mysľou o tom, ako je to s tou našou dušou. Raz len ako voda vlhčí špongiu nášho tela, raz je to dych, čo oživuje naše suché kosti, teda niečo, čo keď nám unikne, tak sme vraj o čosi ľahší, čo by však nebolo to najviac podstatné, to najdôležitejšie je totiž to, že keď je to preč, už nie sme viac na tomto svete. Z ľudského tela stáva sa mŕtvola, kvalitatívne odlišný útvar pohodený v priestore, ktorý radšej od praveku schovávame hlboko v hroboch z úcty, z lásky, i keď nie z lásky k mŕtvole, ale k tomu, čím bývala predtým, útvar strašidelný a nehybný, ktorý už opustil to, čo mal rád a miloval, a pritom nevieme, ako to všetko opúšťa a či náhodou nejde len o prízemné opustenie typu postupného rozkladu vysoko diferencovanej štruktúry na jednoduché látky, na látky, ktoré skončia niekde v strome, v bylinke, alebo v tráviacom ústrojenstve nejakého jednoduchého hmyzu, ktorého keď hocijaké decko so smiechom pristúpi, skončí úplne rovnako ako my. Pretože životný princíp, ktorý nás oživuje, je úplne ten istý ako ten, čo drží pri živote jednoduchý hmyzí mechanizmus, a jeho rozmliaždením, po ktorom ostane nepríjemný fľak, a ktorý potom čistíme, ak sa to udeje kdesi v našej domácnosti, pričom úbohý neviemkoľkonožec nájde svoj hrob po ritualizovanom niekoľkosekundovom spláchnutí niekde v našich kanalizáciách, alebo – a možno to je ešte horšie, s jeho korpusom nemá naozaj nikto robotu, snáď až na mravce alebo nejaké chrobáčiky, ktoré sa v jeho pozostalosti hrabú ako v torte a ukrajujú si znej podľa vlastnej chuti a potreby, pričom naozaj neviem, či by niekto stál o podobnú posmrtnú ceremóniu, ale v histórii života na zemi ich bolo zrejme miliardy miliárd.

Tak už je to zariadené. Zomierame všetci rovnako a aj keď mi v detstve mnohí hovorievali, že Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá, nejako som si to doteraz nestihol všimnúť, a ak som sa to snažil niekomu pripomenúť, tak ma odklonili na ten ďalší život, život po smrti, ktorý som však za tých pár desaťročí nestihol ani zďaleka zmapovať, pričom stále len čakám na to, kto mi o tom povie niečo rozumné, ale niektorí hovoria, že nebude nič, druhí rozprávajú o tuneli s lampášikom, tretí, že musím chodiť na prijímanie a potom ma čaká ešte očistec, snáď to dám, veď aj oni v to vo svojom prípade pevne dúfajú. Pani, čo chodila denne do kostola, zomrela ako alkoholička, a slušný pánko v kravate sa v nedeľu na všetkých pekne usmieval, ale v pracovné dni mlátil svoju ženu. Proste, to aby sa Bohu z nás sústavne chcelo grcať, ktovie, ako sa bráni týmto nepríjemným víziám, ktoré sú nanešťastie realitou a nie halucináciou, a ešte k tomu vidí priamo do srdca, čo neviem, či je výhra alebo prvá kapitola rezignácie, možno najradšej prižmúri oči a ide si svoje, aspoň tak to koniec koncov väčšinou pôsobí. Cvokom a bláznom sa však dá všeličo odpustiť a zrejme aj preto sa tak rád radím medzi nich. Budeme sa naďalej tváriť ako boží džentlmeni a Kristove nevesty – pretože pozor – viera je vraj aj rozhodnutie – a pritom na seba stále hulákame, stresujeme seba i ostatných, vykorisťujeme sa vo všetkých našich vzťahoch, o spoločenskom vykorisťovaní ani nehovoriac – áno áno, som niečo ako taktrochumarxista, ale keďže aj taktrochucvok, tak mi to snáď odpustíte – nechceme sa vzdať takmer ničoho, čo máme, takí už sme majetnícki a sprostí, ale najviac, najviac sa nám páči naše vlastné ego, v ktorého bezbrehých vodách by sme sa navždy chceli kúpať. Chceli, ale nebudeme, veď práve preto tu je smrť, aleluja! Vzdať sa svojho tela musí byť námaha, ale opustiť to, čo cítim niekde vo vnútri čela, zatvoriť to tajomné tretie oko a nedívať sa sám na seba, kto z nás si to vie predstaviť? Nevie, i keby sme z kazateľníc a z kamier, v diskusiách a v kreslách pre psychológov roky debatovali o smrti, aj tak by sme o tom vedeli to, čo v jednej Jungovej vízii zničilo strechu katedrály a čo pochádzalo zo samotných čriev Božích.

Pripadám si ako antický Grék, do staroveku vracajú sa moje kruhy, niekde v žilách koluje mi krv i tejto polyteistickej kultúry, kde náboženstvo bolo na každom rohu, ale nebolo spojené s negatívnou mravnosťou typu toto nesmieš, toto nemôžeš, toto nerob, lebo ťa stihne trest. Kdeže, ako Grék som si mohol v minulom živote krásne užívať – jasné, že som sa musel ein bischen dobre narodiť, ale to je tak v každej spoločnosti – len som si dával pozor, aby som neurazil to-ktoré božstvo, proste, žiadne že budeš mať len jedného Boha a tak ďalej. No a v Grécku sme istého času vymysleli perfektnú vetu, že telo je náš hrob (σῶμά ἐστιν ἡμῖν σῆμα) a niektorí z nás sa tešili, že konečne príde smrť, pretože to uvoľní psyché z primitívnej prízemnej materiálnej naviazanosti na tento svet a konečne bude zbavená korporálnych pút, voľná, so svetom nanajvýš v platonickom vzťahu, vznášať sa kdesi na nemateriálnych pláňach čistých ideí. No vyrušil nás z takéhoto snívania chlap z Nazaretu, pričom sa mnohí pýtali, či odtiaľ môže byť niečo dobrého, a pýtajú sa tak dodnes. Uzdravoval chorých, prejavoval ku každému lásku, tiež čosi utrúsil aj o onom svete, oboznamoval ľudí s Bohom, ktorý je len jeden, ale tí Židia, tí o tom vedeli už dávno, kým my Gréci sme ešte sypali kvety Afrodite a smiali sa pri Priapovom faluse. Ten chlap sa správal značne prekvapivo, narúšal samozrejmé a dogmatizované perspektívy a ukazoval ľuďom, že sa dá žiť aj inak, ako žijú, stačí vystúpiť zo zabehnutej cesty z chrámu a do chrámu, že si netreba kupovať holubičku ani iné zviera na obetu a že v sobotu nemusíme byť príkazom vykydnutí na starovekom diváne so sandálmi opretými o stenu, ale môžeme ako každý iný deň zas a znova páchať dobro, rozsvecovať oči všetkým naokolo a tešiť sa zo života, ktorý máme.

Ale to, že vstal z mŕtvych, to je pre nás Grékov nejako divné, a nielen pre nás. Prečo? Načo? Zase že by sme mali vliezť do tohto tela? Do tela, ktoré na pozviechanie nemalo iba tri dni alebo podľa katolíkov jednu bielu sobotu, ale desiatky, stovky, tisícky rokov, takže je rozprášené v každom kúte sveta a už to nebude také jednoduché ako v scéne, kde sa Terminátor poskladá z maličkých rozkotúľaných guľôčok späť do svojho tela, respektíve, je naozaj ťažké si to predstaviť, nehnevajte sa za to na mňa. Neusmievame sa tak trochu nad tými, ktorí nám hovoria, ako budú kráčať s Ježišom vo svojom vzkriesenom tele v novom pozemskom raji, alebo sa neusmejeme i sami nad sebou, keď spievame kdesi v preplnenom kostole, spievame a sme šťastní, že tam sme, pretože je to všetko pekné, voniame príjemné kadidlo a sú tu – aha – pozrite tam vľavo – sú tu aj naši susedovci, no na nich by som to nikdy nepovedal, pozri sa, ako má každý rád pánbožka – teda, keď tam spievame verš „verím vo vzkriesenie mŕtvych“?

Naozaj neviem, či v to tak treba veriť, ako v to niektorí veria, alebo ako niektorí hovoria, že v to treba veriť, pretože väčšinou mi ľudia hovoria, že v to treba veriť, nie, že by v to verili, a pretože je ľahšie uveriť, že jeden vstal z mŕtvych a bol vzkriesený, ako v to, že by sa tak malo stať ešte desiatim, dvanástim, či istej proporcii ľudstva, ktorá mala to šťastie, že stála na tej správnej strane.

A tak sa stále motám a aby ste vedeli, aj dnes si idem zaspievať do kostola, a večer sa zas budem modliť, možno preto, že som tak naučený, možno preto, že sa mi to tak páči, a možno len preto, že som naozaj cvok. Peknú Veľkú noc!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.

Blogy

|

Už viac ako 102296 z vás dostáva správy e-mailom