Denník N

“ Ale Jarka, nemala by si rozprávať také veci. To sa nepatrí!“

Nemusíme byť čarodejníci, aby sme videli pre iných neviditeľné - stačí trošku ľudského tepla.
Nemusíme byť čarodejníci, aby sme videli pre iných neviditeľné – stačí trošku ľudského tepla.

Jarka školu dosť flákala. Často počúvala od učiteliek, že je lenivá, neporiadna a že z nej nič nebude. Týranie a výchova tyrana sa nerodí v jednej facke, v jednom oplzlom pohľade. Rodí sa v presvedčení, že to tak má byť.

Keď bola Jarka ôsmačka, mamu opustil otec jej malého bračeka. Nebol to jej otec, ani otec jej sestier, ale mala ho celkom rada. Keď odchádzal, hovoril, že neopúšťa ich – deti, ale sa „iba“ rozchádza s mamou. Ale opustil ich. Jarka a jej dve mladšie sestry nevedeli čo robiť. Každý deň chodili zo školy so strachom, v akom stave mamu zase nájdu. Mama často plakávala a ešte častejšie bola nervózna. Kričala: „Vypadnite!“ alebo: „Zaslúžite si nejaký ústav, vy dementi krpatí!“. Keď dvojročný braček plakal, mama kričala: „Čuš, ty idiot!“ Najhoršie dni však boli, keď nehovorila nič a ani nevyliezla z postele. Strašne veľa pila a fajčila. Prišla k nim aj sociálka. No nebolo ťažké presvedčiť tetu, že je všetko v poriadku. Jarka, ako najstaršia (mala trinásť) sa vedela postarať. Vždy zistila, kedy má tá sociálka prísť, potom nakázala súrodencom upratať, nakúpila nejaké veci za peniaze od babky alebo susedy a vyvetrali. Tete zo sociálky zhodne všetci štyria hovorili, že je doma všetko v poriadku, čo najradšej jedávajú, ako sa s nimi mama učí. Nič zložité. Dievčatá boli veľmi unavené. Ale hlavne, že nepôjdu do ústavu, to by bola hanba. Všetci by sa im vysmievali, určite by ich ako súrodencov rozdelili a určite by ich tam bili.

Dieťa nie je ohrozené iba vtedy, keď vidno modriny, popáleniny alebo omrzliny. Môže byť ohrozené aj psychickým ochorením rodičov, rizikovým životom rodičov, neúmernou záťažou a zodpovednosťou. Dieťa veľmi dlho dokáže popierať a potláčať svoje prežívanie. Viac ho uspokojuje, ak verí, že rodič mu nechce ublížiť, než by malo predpokladať, že rodič je plne pripravený ublížiť. Obete sa sústreďujú na dôkazy, že ich rodičia skutočne konajú v súlade s ich záujmami.

Časom do života matky prišiel ďalší chlap a zdalo sa, že mama bude opäť v poriadku. Bola veselá, varila, bolo upratané, dokonca boli všetci spolu aj s novým maminým frajerom na výlete. Noci však neboli veľmi príjemné. Jarka si tisla na uši vankúš, lebo zo spálne sa ozývali vzdychy a krik, občas sa to ozývalo z televízie, občas iba tak, spoza steny. Raz v noci sa ten chlap zjavil v dievčenskej izbe úplne nahý. Jarka sa zobudila, on stál nad ňou. Zobudil ju jeho pohľad a smrad. „Chceš si ho pohladkať?“, opýtal sa so smiechom. Jarka vydesene pozerala na neho a jeho penis, zdal sa jej obrovský, nechutný. Len zavrela oči a čakala, kedy odíde. Opakovalo sa to čoraz častejšie. Občas vzal Jarkinu ruku a nútil ju, aby ho hladila. Aj on sa jej dotýkal. Pchal jej prsty medzi nohy a smial sa: „Trošku ti ju musíme rozcvičiť, aby som sa tam zmestil!“. Snažila sa brániť, bola však ako paralyzovaná. Zo začiatku aj chcela kričať, ale on jej pridržal cigaretami a ešte niečím kyselkavým páchnucou ruku ústa. „Predsa by si nechcela niekoho zobudiť!“. Chcela zobudiť vlastne všetkých v byte, paneláku aj na ulici, aby jej prišiel niekto pomôcť!

Keď Jarka nazbierala odvahu, povedala to mame. „Klameš!“, bola odpoveď. „Chceš mi to všetko zničiť, teraz, keď som zase šťastná?! Ešte raz to povieš, ty klamárka!“.

Jarka to povedala učiteľke v škole. „Ale, Jarka, nemala by si rozprávať také veci. To sa nepatrí!“, znela odpoveď.

Jarka to povedala školskej psychologičke. „A nie si ty do neho trochu zaľúbená, páči sa ti, že? Neodohráva sa to celé iba v tvojej fantázii?“, znela odpoveď.

Jarka to povedala svojej babke. „To chceš, aby prišla polícia, aby Vás zobrali do domova? Jeho zavrú do basy a možno aj mamu!“, znela odpoveď.

Jarka to povedala krstnej mame. „Tak ho prestaň provokovať! Načo sa maľuješ a načo sa doma premávaš iba v uteráku?! Nechaj mamu na pokoji a prestaň byť taká sebecká!“, znela odpoveď.

Jarka to povedala o rok mladšej sestre Oline. „Nehovor to, lebo nás dajú do domova!“, znela odpoveď.

Jarka to povedala tej tete zo sociálky. „A si si istá, že si to len zle nepochopila? Veď tvoj ocko je taký milý slušný človek. Nebude to tým, že ti niečo zakázal a ty sa mu chceš takto oplatiť?“, znela reakcia.

Jarka si už nebola istá. Už o tom nikdy nehovorila, no zaprisahávala sa, že keď raz bude mať deti, že nikdy nedopustí, aby im niekto ublížil. Vždy im bude veriť, bude ich ochraňovať a nikdy ich nebude nazývať idiotmi. Dá im krásne mená. Napríklad Adam alebo Dávid.

Sexuálne zneužívanie nie je iba penetratívna forma sexuálneho styku. Je to akýkoľvek zásah do intímnej sféry dieťaťa pri využívaní mentálne, vekovo, fyzicky alebo sociálne nadradeného postavenia, vystavovanie dieťaťa sexuálnym aktivitám, pornografii, ale aj pohľady, dotyky, reči. Nie je preukázané, že nejaká forma sexuálneho zneužívania má menší alebo väčší vplyv na vývoj dieťaťa a jeho ďalší život. Dieťa, ktoré je vystavené sexuálnemu zneužívaniu, často veľmi intenzívne pochybuje o vlastných pocitoch, pretože ho páchateľ/páchateľka núti, aby uznalo sexuálne aktivity za dôkaz lásky a aby úplne poprelo vlastné pocity. Deti, no i dospelí sa ľahko nechajú presvedčiť, že vlastne vôbec nejde o sexuálne zneužívanie. Zásahy do intímneho priestoru dieťaťa, sú bagatelizované, zosmiešňované a dieťaťu sú navodzované pocity viny – za rozpad rodiny, za umiestnenie do detského domova, uväznenie alebo potrestanie rodičov. Dieťa postupne otupieva strachom, lebo nadobúda pocit, že nemožno uniknúť, že neexistuje iná možnosť. Počet ľudí, ktorých musí dieťa osloviť, aby venovali pozornosť riešeniu jeho situácie je neznesiteľne vysoký. Pri riešení sexuálneho násilia na deťoch sa navyše intímne informácie zneužívajú na senzáciu alebo záujmy, ktoré neslúžia dieťaťu. 

Mama mala v ten deň dobrú náladu. Túlila si dievčatá k sebe. „Dnes si spravíme dámsku jazdu, pyžamovú párty, dobre?“. Mama nakúpila koláče, trblietky, ozdoby, vytiahla svoje šminky a požičala ich dievčatám. Púšťali si nahlas rádio a spievali do kefy, ako do mikrofónu. Jarkini súrodenci boli nadšení. Aj bračekovi sa takýto cirkus páčil. Len Jarka pyžamovú párty doma nechcela. Desila sa toho vystaviť sa pred ostatnými v nočnej košeli. Neznášala svoje telo. Obvykle nosievala niekoľko tričiek na sebe, rozťahané svetre, nohavice aj o dve čísla väčšie, aby nič nenaznačovalo jej ženskosť pod oblečením. Navyše mala na nohách a na bruchu modriny a podliatiny. Nevedela, čo by mame povedala, keby ich uvidela. Ale pomyslela si: tak predsa nás má mama rada, chce byť s nami! Predsa sa to všetko napraví, všetko bude v poriadku! Len už mamu nesmie rozčúliť ako minule.

V psychiatrickej terminológii existuje výraz „Ilúzia omilostenia“,ktorý popisuje vo svojej knihe Hľadanie zmyslu života aj Viktor E. Frankl,rakúsky neurológ a psychiater,ktorý sa počas druhej svetovej vojny ocitol ako rakúsky Žid v koncentračnom tábore. Frankl popisoval túto ilúziu u väzňov. Keď vystúpili väzni z vlaku v Osvienčime, na nástupišti stáli kápovia, iní väzni, oblečení pomerne slušne s ružovými lícami,  uverili, že tento tábor nemôže byť až taký zlý. Mnohé týrané deti nechcú opustiť svoj domov, jednoducho chcú, aby ich rodičia prestali týrať a aby ich mali radi. Pri každej návšteve alebo kontakte s nimi dúfajú, že tentokrát to bude iné alebo to aspoň nebude až také zlé. 

Jarka školu dosť flákala. Často počúvala od učiteliek, že je lenivá, neporiadna a že z nej nič nebude. Že keby len trošku chcela, tak jej to ide lepšie. Jarka sa desila každej noci. Každého poobedia, keď ostávala s Ferom sama. Najviac zo všetkého sa bála toho, aby na to niekto neprišiel. Tá hanba! Neznášala sedieť v triede. Mala pocit, že sa na ňu každý pozerá. Po niekoľkých týždňoch začala mať vážne zdravotné problémy. Každých päť minút sa jej chcelo ísť na záchod, pri cikaní ju to pálilo ako v ohni. Nikomu to nehovorila, ani mame! Ako by jej to vysvetlila? Keď sa Fero lepil na Jarku, bol pri tom občas taký opitý, že sa mu ani nepostavil. Jarka sa bála, že to je jej vina. Vtedy jej so smiechom hovorieval: „Mala by si sa viac snažiť, inak ťa žiadny chlap nebude chcieť“ alebo „Ja ťa naučím ako to mužovi poriadne urobiť“ a najmä „Ja Ti chcem len dobre, čo nechápeš? Raz mi za to poďakuješ. Aj tak nič iné v živote ženy nedokážu. Len šukať!“. Uverila tomu. Nie hneď, ale nakoniec uverila.

Týranie a výchova tyrana sa nerodí v jednej facke, v jednom oplzlom pohľade. Rodí sa v presvedčení, že to tak má byť. Sexuálne násilie na deťoch poznačí priamo život obete, no zanecháva aj vážnu stopu pri budovaní rodiny obetí a tým pádom sa zobrazuje aj vo fungovaní spoločnosti. Detské obete sexuálneho zneužívania trpia mnohými psychickými poruchami, ktoré pokračujú v dospelosti. Zneužívanie detí je historicky staré ako človek. Malo rôzne podoby, vrátanie prostitúcie, pohostinnej prostitúcie a obchodovania s deťmi. Násilie na deťoch sexuálneho charakteru nie je otázkou doby, etnika ani sociálneho statusu. Hoci ide o závažný, tabuizovaný spoločenský problém, riešenie tejto problematiky však vždy stojí na jednotlivcovi. Tie deti, ktorých sa to týka, budú neviditeľné pre spoločnosť, len keď ich odmietne vidieť jednotlivec. 

Dieťa, ktoré malo skúsenosť s týraním alebo zneužívaním, potrebuje, aby mu niekto ukázal, že rešpektuje jeho vôľu, potreby a dieťa samotné. Každé dieťa túži po láske a bezpečí. Najmä tie, ktoré ho majú nedostatok. Vieme zareagovať na správy, príbehy a články v novinách pohoršením a rozhorčením. Ťažšie sa reaguje na reálny príbeh. 

Hoci nás prvá informácia o týraní z úst dieťaťa vydesí, dieťa sa určite bojí ešte viac. Potrebuje uveriť tomu, že nie každý človek je tyran, že nie každý sa správa tak, že mu ubližuje. A nemôže uveriť, že nie každý je zlý, bez toho, aby stretlo niekoho, kto uverí jemu. Aj málo dôvery v živote dieťaťa vie pôsobiť liečivo nie na jeden aspekt osobnosti, ale na celú jeho osobnosť. V čase, keď sa v jeho živote odohrávajú tie najťažšie chvíle a ešte veľmi dlho po tom ako sa skončia, potrebuje dieťa blízku, dôvernú, láskavú a trpezlivú osobu, pre ktorú  nebude neviditeľné.  Ak by Jarke hneď na začiatku niekto uveril, ona aj jej syn Adam by mali zásadne väčšiu šancu na dôstojný život.  Pomôcť každej Jarke je pritom celkom jednoduché, stačí jej veriť, mať ju rád, pochopiť ju a byť pre ňu oporou – či uz ako jej učiteľ, kamarát, príbuzný alebo dobrovoľník. Nemusíme byť čarodejníci, aby sme videli pre iných neviditeľné – stačí trošku ľudského tepla.

autor: m.v.

Dajte deťom čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas. Deti aj my sme vďační za oboje.

Prečítajte si aj príbeh Adama, syna Jarky.

Teraz najčítanejšie

spájame deti z detských domovov s dobrovoľními a učíme dospelých rozumieť deťom

BUDDY

Odborní psychológovia a pedagógovia v spolupráci s programom BUDDY publikujú príspevky o rôznych situáciách vo vzťahu dospelý - dieťa. Vo svojich textoch vždy poskytujú jednoduché komunikačné riešenia tak, aby bol dospelý pre dieťa dobrým mentorom. Program BUDDY spája deti z detských domovov s vyškolenými dobrovoľníkmi a pomáha im vytvoriť dôverný a dlhotrvajúci vzťah. Dobrovoľník sa učí trpezlivosti a pokore. Deti dostávajú pozornosť, pozitívny vzor a podporu bez predsudkov. BUDDY tak deťom dáva lepšiu šancu na dôstojný život. Spoločnosti zasa prináša príležitosť mať menej detí na ulici, keďže cieľom programu je, aby každé dieťa, ktoré odíde z domova a bolo v programe BUDDY, malo prácu a bývanie. Najdlhší vzťah má 11 rokov. Projekt vznikol v roku 2006.

Tento blog je platený.