Allen našiel svoju náhradu v nostalgickej romanci

Spochybniť status Woodyho Allena ako jedného z najlepších režisérov americkej, ale aj svetovej kinematografie by bol hriech. V jeho novej nostalgickej romanci vnáša diváka do žiarivých tridsiatych rokov, kedy sa Hollywood preklenul z éry nemého filmu do éry zrodu nezabudnuteľných hviezd filmového plátna. Výnimočné klišé, neobyčajná jednoduchosť, milostné patálie v zamotanom trojuholníku, adorácia New Yorku… Nielen o tom je Allenova najnovšia snímka Café Society.

Neisté postavy a spletité vzťahy, no tentoraz na nevšednom podnose v podobe hollywoodskej smotánky 30. rokov minulého storočia. Napriek tomu, že sa táto snímka nevyrovná Allenovej skoršej tvorbe a filmom z čias jeho najväčšej slávy, nie je to ani krok vedľa ako Kúzlo mesačného svitu (2014) či Spoznáš muža svojich snov (2010). Café Society oslavuje lesk éry rodiacich sa velikánov medzi hercami. Ostro vykreslené art deco línie New Yorku a Hollywoodu, jasné a jednoliate farby, geometrické tvary, patrili k hlavným prednostiam filmu. Práve na nich vidno, že napriek napredujúcej technike je režisér filmu fanúšikom starých čias a nie čias modernej doby a kinematografie.

Samozrejme, ani v tomto filme sa Woody Allen nevyhol svojím obľúbeným témam, ktoré sú divákom dobre známe. Odlesky jeho minulých diel sú citeľné vo viacerých pasážach. Nenaplnený vzťah Vonnie a Bobbyho rovnako ako nenaplnená láska v Annie Hall, oslava New Yorku a elegantná dehonestácia iných miest je prítomná takmer v každom jeho filme. Veď predsa, nie je lepšie miesto pre život ako jeho rodný New York. Vzťah staršieho úspešného agenta Philla a jeho asistentky Vonnie je naopak prvkom, ktorý v istých fragmentoch odkazuje na realitu. V období prvých projekcií Café Society ešte stále rezonovala svetom kauza okolo údajného zneužívania adoptívnej dcéry Woodyho Allena Dylan Farrow samotným Allenom. Preto vzťah Philla a Vonnie a mierna fascinácia zakázaným ovocím v podobe vzťahu Erolla Flynna s maloletým dievčaťom vo filme bol zrejme pre tých, ktorí už o režisérovi svoje zvrhlé predstavy majú, akýmsi potvrdením. Poetika Allenových filmov však spočíva v cynickom nadhľade nad mnohými situáciami a v spojení s faktom, že každý film je akousi jeho osobnou spoveďou, je treba aj túto paralelu s realitou brať trocha nadnesene.

Žiara tridsiatych rokov

Café Society mal nepochybne v rukách Woody Allen, ako režisér a scenárista snímke dominoval. Tentoraz je však badateľná spolupráca s kameramanom Vittoriom Storarom, ktorý doladil snímku v jej vizuálnych detailoch. Oranžové podsvietenie snímky spočiatku diváka vyhodí zo sedadla pri prvých záberoch, no postupne si na to zvyknete. Je totiž súčasťou starého, noblesného Hollywoodu. Napriek tomu to netreba so žiarou preháňať. Detaily jednotlivých postáv pri ich monologických pasážach v rámci niektorých dialógov pôsobili skutočne neprirodzene. Najmä nadmernou dĺžkou záberu na tvár danej postavy, rušilo to plynulý tok deja a celkovú vizuálnu koncepciu snímky.

Storarovi sa však podarilo podčiarknuť, ba priam hyperbolizovať lesk a žiaru elegantného života prominentov v centre vzostupu filmu. Drahé nápoje, luxusné šaty a tá najvyberanejšia smotánka – stará dobrá a nepopierateľná hollywoodska krása jednej éry, do ktorej by sa chcel nejeden náruživý filmový fanúšik vrátiť. Doba, ktorá sa postupne odpútavala od nemého filmu a v ktorej sa rodili silné herecké mená zastúpené ešte vplyvnejšími mužmi ako bol v Allenovej najnovšej snímke Phill Stern (Steve Carell). Na druhej strane stál ponurý, trošku špinavý a gangsterský, no nie menej očarujúci New York a jeho mestská časť Bronx, kde v 30. rokoch vznikol legendárny podnik Café Society. Klub navštevovali najzvučnejšie mená z politiky, filmového sveta, ale aj z podsvetia. V tomto prípade bol mierne tmavý a ťaživý nádych New Yorku priam žiaduci. Bronx reprezentoval hlavne Corey Stoll (Ben Dorfman). Spolu s Allenovými komentármi, dynamizujúcimi prestrihmi medzi jednotlivými scénami, ktoré nepotrebovali až toľko priestoru, a nečakanými a tak „jednoduchými“ vraždami pôsobil skutočne absurdne. No len allenovský cynizmus vo vás aj pri pohľade na takéto zábery dokáže vyvolať smiech.

Našiel za seba Allen náhradu?

K jedným z najväčších režisérskych talentov Allena patrí bezpochyby geniálny čuch na hercov. Tak ako si v minulosti nachádzal múzy najmä medzi ženskými herečkami ako Diane Keaton, Mia Farrow, Meryl Streep, Judy Davis či Mariel Hemingway, dokáže aj v 21. storočí nájsť medzi tisíckami hercov to pravé preňho. Café Society nebol výnimkou. Opäť sa tu objavili staré známe mená ako Parker Posey (Rad Taylor), ktorá si zahrala znova jednu z bočných, no nemenej výrazných postáv, charizmatická a nespútaná ako v Iracionálnom mužovi (2015), či Corey Stoll (Ben Dorfman) rovnako dobrý ako Hemingway v snímke Polnoc v Paríži (2011). Prevažne sa to však v Café Society hemžilo novými talentami.

Pred pár rokmi objavil novú múzu do svojich filmov Emmu Stone (Kúzlo mesačného svitu, Iracionálny muž) a zrejme aj v jeho novinke objavil pre divákov staronovú tvár, ku ktorej všetci pristupovali skepticky – Kristen Stewart (Vonnie). Preslávila sa najmä úlohou Belly v ságe Twilight a svojím jednoliatym hraním je známa aj v ostatných snímkach. Rovnaký výraz tváre, rovnaký prejav, rovnaké gestá. Skúsený režisér tentoraz nezaváhal a svojou novoobjavenou múzou si bol úplne istý a presne vedel prečo. Stewart pôsobila v úlohe zraniteľnej a nenápadnej, no prefíkanej asistentky očarujúco. Vymkla sa svojím štandardom a podala úplne iný výkon, na aký boli diváci zvyknutí doteraz. Vymanila sa z klasického zobrazenia neurotickej ženy a ležérne plávala zo vzťahu do vzťahu bez väčších hysterických výstupov. Zrejme jej k tomu dopomohla chémia s Eisenbergom, s ktorým si už predtým zahrala v snímkach Zábavný park (2009) či Ofajč (2015).

Práve Jesse Eisenberg (Bobby Dorfman) však bol skutočnou hereckou dominantou snímky. Neurotický, neistý a nesebavedomý židovský mladý muž, ktorý prišiel hľadať prácu k svojmu strýkovi do žiarivého Hollywoodu. Eisenberg sa tento rok predstavil v dvoch silných úlohách v nie veľmi dobre hodnotených snímkach Podfukári: 2. dejstvo (2016) a Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti (2016). Jeho kvality sa však nestratili ani v jeho tretej silnej úlohe. V Café Society ukázal viac-menej dve tváre: na začiatku spomínaný neurotický charakter nesmelého mladíka v Hollywoode, z ktorého sa po návrate späť do New Yorku, jeho rodného Bronxu, stal životom viac ostrieľaný, láskou sklamaný a sebavedomejší zakladateľ kultového klubu Café Society. Jeho trhané pohyby a neisté gestá spolu so zajakávaním v prejave evokovali mladého Woodyho Allena v jeho ranej tvorbe (Manhattan, Annie Hall, Pozor na Harryho). Eisenberg pôsobil prirodzene a nenútene, no naozaj svojsky a práve tu bol jeho charakteristický postoj naozaj na mieste. Vyzerá to tak, že si Woody Allen za seba našiel kvalitnú náhradu, ktorú musel po nociach evidentne školiť.

Pokrivkávajúci scenár, no nestarnúci Woody

Okrem hereckej stránky spočíva sila Allenových filmov v silnom a kvalitnom intelektuálnom scenári rozoberajúcom životné filozofie rôznych oblastí života. V každom filme sa nachádzajú prvky jeho súkromia reflektujúce dané obdobie či spoločenskú situáciu. Napriek tomu, že scenár k filmu Café Society nepatril k jeho najslabším, aj tu v niektorých pasážach snímky badateľne pokrivkával. Najmä v dialógoch medzi jeho klasickými modelovými postavami ako postarší pár, rodičia bratov Dorfmanovcov. Manželka, zarytá Židovka obraňujúca podľa nej najdokonalejšiu vieru, a manžel, ktorý niektoré židovské tradície naopak spochybňuje. Podobne ako boli v jeho diele Pozor na Harryho (1997) rozhovory brata so sestrou, či náhla inklinácia jeho fiktívnej postavy k židovstvu. S jediným rozdielom – vynechal filozofický podtón a miesto toho nechal tieto slová vyznieť len ako povrchné obavy. Scenár nebol v týchto častiach ničím originálny. Boli to len zvyčajné allenovské repliky z jeho starších čias vyskytujúce sa takmer v každom diele. Na druhej strane je však jeho majstrovstvo rušenia klišé nepopierateľné. Jednoduchú vetu dokáže zbaviť ošúcahnosti nenápadným sarkastickým dodatkom („Žite každý deň, akoby bol vás posledný… lebo raz naozaj bude.“).

Okrem menších scenáristických lapsusov, niekoľkých nepotrebne dlhých podsvietených scén a paralel, ktoré sa u Allena opakujú prakticky stále, ostávajú jeho diela aj naďalej tematicky a štýlovo nadčasové. Možno Café Society nepatrí k jeho vrcholnej tvorbe, no napriek tomu je Woody Allen nestarnúcou stálicou svetovej kinematografie, ktorá každoročne po dokončení jedného scenára začne písať ďalší. V Café Society vytiahol nesmrteľnú tematiku jednej z najligotavejších ér filmu, aké svet poznal a zrodu legendárneho klubu Café Society a so storariovským osvetlením ponúkol ďalší skvelý zážitok.

Réžia: Woody Allen
Scenár: Woody Allen
Kamera: Vittorio Storaro
Hrajú: Jsse Eisenberg, Kristen Stewart, Steve Carell, Parker Posey, Blake Lively, Jeannie Berlin, Corey Stoll a ďalší.

Foto: variety.com, yahoo.com