Andrej Danko – komik či tragéd?
„Chcel by som ale povedať to, že ak dnes budú niektoré opozičné strany vyhlasovať, že mali pripravené riešenia a právne návrhy, tak opakujem, tie ich návrhy boli komické až tragikomické a nemali žiadnu právnu relevanciu. Chcem aby to ľudia, ktorí dnes sú v rôznych denníkoch a ďalej, pochopili. To sa často deje aj pri legislatívnych návrhoch opozície.“
Andrej Danko na tlačovej besede dňa 31. 5. 2017
Keď sa tento týždeň predseda parlamentu Andrej Danko na tlačovej besede vyjadroval k rozhodnutiu Ústavného súdu o zrušení tzv. Mečiarových amnestií, zhruba dve tretiny čistého času využil na pokusy očierňovať opozíciu. V politike bežná vec, no tentoraz Danko riadne prestrelil.
Pán predseda vo svojom monológu, ktorý mal byť venovaný amnestiám, kritizoval opozíciu za „komické až tragikomické“ návrhy zákonov a poznamenal, že táto tragikomickosť sa z opozičných radov pri legislatívnej aktivite poslancov deje často.
Je na mieste upozorniť ho, že triafa nielen mimo, ale aj na tému, pri ktorej by mal radšej zaryto mlčať.
Prečo? Stačí sa pozrieť ako kvalitne sú pripravené návrhy zákonov, ktoré do parlamentu predkladajú koaliční poslanci za SNS. A hlboko v pamäti loviť nemusíme.
Pôvodný návrh národniarov o posunkovej reči – len „tragi“ bez „komický“
Na marcovú schôdzu parlamentu predložila Dankova SNS návrh novely zákona o posunkovej reči, ktorý okamžite vyvolal polemiku o tom, či je naozaj v najlepšom záujme nepočujúcich detí. Národniari ním totiž chceli okrem iných nezmyslov obmedziť rodičom nepočujúcich detí slobodnú voľbu školy a ich ratolesti smerovať výlučne do vybraných špeciálnych škôl.
Tento návrh znel nielen mne, ale aj viacerým opozičným poslancom ako návrh z minulého storočia. V súčasnosti je totiž trendom presný opak – ľuďom so zdravotným postihnutím treba pomáhať prekonávať bariéry pri začleňovaní sa do spoločnosti a nie ich umelo vytvárať. Preto som ešte v marci dôrazne vyzvala predkladateľov na intenzívnejšie konzultovanie s komunitou nepočujúcich a na zapracovanie ich pripomienok.
V rozprave k návrhu zákona som v parlamentom pléne upozornila, že množstvo rodičov detí so sluchovým postihnutím si praje, aby ich deti nevyrastali izolovane v internátnych špeciálnych školách, ale doma so svojimi blízkymi a počujúcimi rovesníkmi. Chcú mať jednoducho možnosť zvoliť si pre svoje dieťa školu, ktorú považujú za tú najlepšiu. Pôvodný návrh toto ich prianie ignoroval.
Ako na návrhu SNS neostala nitka suchá
Poslanecká kolegyňa Silvia Shahzad z OĽaNO-NOVA vo svojom nedávnom blogu práve pri tomto návrhu názorne ukázala, čo všetko na pôvodnom znení novely bolo potrebné meniť. Poslanci z klubu národniarov totiž priniesli na marcovú schôdzu do podateľne parlamentu nepodarok, ktorý napokon musela zachraňovať záplava pozmeňujúcich návrhov.
Spomínaný legislatívny zámer prešiel napokon takou „zmenou vizáže“, že je v súčasnosti na nepoznanie. Pôvodná ostala len dôvodová správa, ktorá však už vôbec nekorešponduje s reálnou podobou zákona, v akej bol napokon v máji schválený.
Poslankyňa Shahzad na túto premenu poukázala aj vo farebnom prevedení. Naozaj stojí za to pozrieť sa, koľko viet z pôvodnej verzie zostalo nedotknutých (v čiernej farbe) a aká veľká je časť opraveného textu, ktorá hrá všetkými farbami.
Hrdo, odborne, slušne?
Pán predseda Andrej Danko by si po tak krátkom čase od predloženia takého legislatívneho paškvilu mohol radšej zahryznúť do jazyka a neočierňovať zlomyseľne svojich opozičných kolegov.
Navyše, v takej významnej chvíli, ako je potvrdenie zrušenia Mečiarových amnestií Ústavným súdom, ide o nemiestny a veľmi neslušný prešľap.
