Denník N

Anja Salomonowitz a nepodliehanie emóciám

Rakúska režisérka spracúva komplikované ľudské skúsenosti analyticky a zdanlivo chladne.

Anju Salomonowitz môžeme zaradiť do mladšej generácie rakúskej dokumentárnej školy, preslávenej vďaka menám ako Ulrich Seidl, Hubert Sauper, Michael Glawogger, či Nikolaus Geyrhalter. K svojim námetom pristupuje s jasným konceptom a analyticky ich rozvíja.

Vo svojich zatiaľ troch celovečerných dokumentárnych filmoch (nakrútila aj jeden hraný) sa venovala pamäti na 2. svetovú vojnu, obchodovaniu so ženami a rôznonárodným párom. V zásade všetko ľudskoprávne témy, no spracované neopozeraným spôsobom.

Vždy síce vychádza z niekoľkých príbehov konkrétnych ľudí, no do ich výpovedí vnáša strnulosť a istý chlad – v kontraste s tým, že obsahovo sú veľmi silné. Vzniká odstup, ktorý jej nielen dovoľuje analyzovať, ale prenáša na nás pocit ľahostajnosti, osamotenia, či dokonca frustrácie, s ktorým sa stretávali aj jej protagonisti. Tieto výpovede sú štylizované, svojich protagonistov necháva hrať situácie a nezaujato rozprávať. Takmer ostentatívne ukazuje, ako má všetko pevne v rukách – vrátane toho, čo si protagonisti oblečú.

Film Nikdy to nepochopíš (Das wirst du nie verstehen, 2003) vychádza z rodinnej histórie: časť režisérkinej rodiny prežila koncentračné tábory, zatiaľ čo iná časť bola medzi mlčiacou väčšinou. Ich skúsenosti pred, počas a tesne po vojne sú rozdielne, Anja Salomonowitz sa však zameriava hlavne na pamäť – menej si všíma, čo hovoria a pozornosť presúva skôr na to, ako hovoria, čo vynechávajú a pod. Sleduje jemnosť pamäte a zabúdania, snahu ospravedlniť sa až po odmietnutie sa o týchto veciach rozprávať.

Keď jedna zo žien hovorí, že sa nepamätá, či sa v škole zdravili Heil Hitler, tak si nie sme istí, či si to naozaj nepamätá, alebo nechce pamätať, či túto spomienku vytesnila ako nepríjemnú, alebo to nechce teraz priznať. Presne v tejto neistote sa nesie celý film. Režisérka ich nepotrebuje usvedčovať, prostredníctvom niekoľko málo ľudí ukazuje komplikovanosť kolektívnej pamäte. Tento prechod od jednotlivých ľudských príbehov k spoločnej skúsenosti je vlastný aj jej ďalším filmom, najmä tomu poslednému.

Pred ním ešte nakrútila Stalo sa to nedávno (Kurz davor ist es passiert, 2006), mrazivý film o obchodovaní so ženami. V piatich kapitolách sa zoznamujeme s piatimi príbehmi žien – nerozprávaju ich však ony samé ale cudzinci vo svojom každodennom prostredí, kde sa opisované udalosti mohli a nemuseli odohrať. Počas toho, ako ich sledujeme sa nám raz za čas prihovoria a s ľahostajnosťou nám hovoria, čo sa stalo, niekedy v prvej osobe. Vzniká dojem, že sa ich to netýka alebo že hovoria niečo banálne, všedné – a pritom opisujú násilie. Od Anje Salomonowitz ide o silný komentár smerom k prizerajúcej sa spoločnosti.

Jej zatiaľ posledný film je 727 dní bez Karama (Die 727 Tage ohne Karamo, 2013), v ktorom sleduje rôznonárodné páry a zameriava sa na ich ťažkosti s úradmi v Rakúsku. Každý pár hovorí o nejakej časti problému, pričom režisérka ich zoradila tak, aby sme dostali chronologický prehľad, s čím sa tieto páry musia potýkať: od jazykových skúšok, aby sa jeden z dvojice mohol prisťahovať, cez množstvo dokumentov potrebných na uzavretie manželstva, neustále dokazovanie príjmu, hrozba deportácie, či náhodné kontroly, až po rozmýšľanie nad rozvodom – ktoré je ešte náročnejšie, ak viete, že pre toho druhého by to znamenalo okamžité vyhostenie.

Film si pritom vždy udržiava vecný tón. Podobne ako v predchádzajúcom filme cieľom nie je prvoplánovo vyvolať emócie – ktoré sa, zrejme, aj tak dostavia, pretože príbehy sú neraz strašidelné, ale útočiť skôr na rozum. Postavy neraz čítajú úradný list, alebo sucho vymenúvajú, čím si museli prejsť. Požiadavky úradov a z nich vyplývajúce situácie sú často na hranici absurdnosti a myslím, že práve to by v nás malo ostať.

Anja Salomonowitz chce, aby sme premýšľali nad tým, čo jej protagonisti prežívajú, nemusíme to prežívať s nimi. Ani by sme nemohli.

Film 727 dní bez Karama premietne Kino inak A4 v spolupráci s festivalom [fjúžn] v utorok 26. apríla o 20h.
A4 – priestor súčasnej kultúry, budova YMCA, Karpatská 2, Bratislava

Tomáš Hudák

(fotografia z filmu)

Teraz najčítanejšie

Kino inak A4

Bratislavské Kino inak je súčasťou A4 - priestoru súčasnej kultúry. Premieta najmä filmy mimo slovenskej distribúcie. Sleduje trendy v súčasnej odvážnej kinematografii.