Áno, šéfe! odhalilo biedu školstva, ale aj komerčnej televízie

Kuchárski učni zo Stredného odborného učilišťa v Trmiciach nerozoznali druhy mäsa, nevedeli krájať, nikdy nezapli konvektomat a nevedeli ani len karamel urobiť. Študenti väčšinou len niečo strúhali, k „nebezpečnejším“ úlohám ich radšej vyučujúci nepustili, aby si neublížili. Prax teda žiaci nezískali žiadnu ani v škole, nie to ešte v nejakej reštaurácii. Relácia komerčnej televízie Prima tak za menej ako hodinu zhrnula problémy, ktoré sú tým slovenským zrejme veľmi podobné.

A kým slovenskí ministri školstva väčšinou len deklaratívne dumajú, čo by sa s tým dalo robiť, na Slovensku je minimálne jedna škola, ktorá to robiť inak a lepšie. Tam sa môžu inšpirovať ministri aj riaditelia iných škôl. Mňa však v samotnej relácii zaujali ešte tri iné záležitosti.

1. Sociálne zázemie

Tou prvou bol letmý pohľad na sociálne zázemie žiakov. Jirka, jeden z učňov, ktorého si Pohlreich vybral do svojho tímu, druhý deň do školy neprišiel. Chalanisko vstal zlou nohou, a tak namiesto školy vysedával s kamarátom na lavičke na detskom ihrisku. Cestou za ním Pohlreich prezradil, že Jirka sa pred pár rokmi pohádal s mamou, dostal sa do detského domova, v ktorom ho už mama nechala. Že sa chalanisko neusmeje, že má stále zlú náladu a nič sa mu nechce sa, to sa mu človek v podstate ani nečuduje, keď sa dozvie pozadie jeho života. A je jasné, že na ružiach ustlané nemajú viaceré decká, ktoré sa dostanú na učňovky.

2. Motivácia

Pohlreich je drsný a nedáva si servítku pred ústa ani pred týmito deckami. Naplno im povie, že sú neschopní a nepoužiteľní. V jednej chvíli im hovorí, že keď im niekto niečo také povie, tak by mali preukázať chuť a vôľu dokázať, že to tak nie je. Jedna študentka mu oponuje, že zrejme málo ľudí bude mať chuť urobiť dieru do sveta, keď bude stále počúva, aký je neschopný. Tu Pohlreich narazil na ďalší problém školstva, ktorý však poňal zo zlého konca.

Osobne si naozaj myslím, že takých ľudí, ktorí, keď ich niekto neustále kritizuje, sa naštvú a začnú na sebe makať, je výrazná menšina. Naopak, štrnásť, pätnásťročné deti, ktoré prídu na strednú školu a neustále im niekto hovorí, že sú neschopní, že niečo nezvládnu a že si ublížia, tomu uveria a výsledok tak potom vyzerá.

Netvrdím, že študentov treba do vatičky baliť. Samozrejme, decká kritizovať treba, ale k tomu potrebujú neustále povzbudzovanie a najmä musia vidieť, že niekto iný v nich verí, následne si začnú veriť aj oni sami. A aj keď bol na nich Pohlreich vulgárny, títo študenti vycítili, že ich naozaj zaujíma a chce ich niečo naučiť. Je úžasné vidieť ich hrdé tváre a slzy šťastia, keď sa im podarí pripraviť večeru pre ich blízkych vo vychytenej reštaurácii. Prvýkrát mohli byť na seba hrdí. A to im zrejme dalo viac, než celé predchádzajúce dva či tri roky odbornej školy. Bez dobrej motivácie a ďalšieho vedenia z nich však tento zážitok zrejme čoskoro vyprchá a budú tam, kde boli pred Pohlreichovým príchodom.

3. Zasmejme sa na hlupákovi

Tento diel si pozrelo veľmi veľa ľudí nie kvôli tomu, že sa odohráva v školstve, ale kvôli epizóde s jedným so žiakov, Pavlem. Ten v určitom momente oznamuje Pohreichovi, že musí odísť. Pohlreich z neho vytiahne, že musí isť na policajný výsluch, lebo ukradol babke zlatú retiazku. Na druhý deň už Pohlreichovi pred kamerou vysvetľuje, že to bolo inak a v snahe to celé nejak vysvetliť sa zamotáva do klamstiev a vychádza z toho ako hlupák, čo si však on sám neuvedomuje, vo svojej naivite a hlúposti len kecá a splieta ďalej.

Keby to bol hraný film, smejem sa. Keďže je to skutočnosť, je mi smutno, že sa na úkor tohto chalana smeje celý internet. Stačilo to jednoducho vystrihnúť, pre dej v relácii do zásadný význam nemalo, ani autenticite by to neubralo. Ale Prima si nenechala ujsť možnosť pobaviť sa na úkor tínedžera. Že to môže mať na chalaniska ozaj zlý dopad, asi ľudí v televízii nezaujímalo.

Tento diel Áno, šéfe! mohol mať pozitívny vplyv na české školstvo. Lenže vďaka tomu tretiemu bodu ľudia radšej zdieľajú posmešné obrázky chalana, ktorý urobil hlúpu chybu, než aby sa rozhorčovali nad stavom školstva a tlačili na kompetentných. Navyše, skúsenosti z USA ukazujú, že verejné poníženie a online výsmech môžu mať za následok aj samovraždu mladého človeka, ktorý takýto tlak ustáť nedokáže. Našťastie teraz k tomu nedošlo. Ak však televízie budú pokračovať v takýchto praktikách, môže byť len otázka času, kedy aj u nás k takej tragédií dojde.