Denník N

Po Arménsku

????????????????????????????????????
????????????????????????????????????

Na gruzínsko-arménskych hraniciach sa nijaký Schengen nekoná, vystúpite, pasová kontrola, prejdete halou pre peších a šofér ukáže colníkom kufor, pečiatka a druhá strana hranice, druhá kontrola a druhá pečiatka. Do Arménska sa dostanete krátko pred zotmením.

Medzi prvou a druhou pečiatkou sa na okamih zaseknete v medzipriestore, colník si váš pas poťažkáva v ruke, akoby čakal, že z neho ešte čosi vypadne, pozrie na vás, pozrie na pas, na vás, na pas, vy, pas. Potom ukáže na ktorúsi stranu vo vašom pase a máte problém: víza z Azerbajdžanu.

Azerbjadžan? dôrazne zdvihne obočie.

Za chrbtom colníka sa medzitým objaví jeho kolega a vyšetrovací postup sa opakuje. Vy, pas. Vy, pas. Vy, pas.

Tourist! vysvetlíte. Visiting! bránite sa.

Uniformy za sklom sa ešte chvíľu poradia, až kým prípad neuzavrú. Charašó, no problem, ozrejmia vám výsledok vyšetrovania prienikom ruštiny a angličtiny, pečiatka a odchádzate.

Cítite sa ako v Grjasnowej knihe, nesprávne víza, nesprávne pečiatky a nesprávne pasy sú na arménskych hraniciach problém, s Azerbajdžanom je krajina stále de facto vo vojnovom stave (Náhorný Karabach), uzatvorenú hranicu má i s Tureckom (tento rok sté výročie arménskej genocídy, mimochodom) a extra priateľské vzťahy nepestuje ani s Iránom (náboženstvá, čokoľvek). Hranica s Gruzínskom teda pre krajinu plní úlohu veľkého prístavu, medzinárodného letiska a káblu s internetom. Úplne najlepšie vzťahy však majú Arménci s Rusmi, pričom s nimi spoločnú hranicu nemajú vôbec a ich jazyky majú k sebe podobne blízko ako slovenčina a swahili.

Pre istotu:

Bez názvu

Od hraníc stopujete. V rozpoložení nastavenom už v Gruzínsku dvíhate palec nad krajnicou v očakávaní, že vám auto zastaví do piatich minút. Do piatich minút vám auto i zastavuje, vaša prvá arménska Lada Niva a vaši prví Arménci.

Kam máte namierené?

A kam vy?

Sanahin.

Dobre.

Idete tam? pýtate sa s miernym podozrením.

Veď dobre.

Idete do Sanahinu teda?

Sanahin, no problem.

Nasadáte do auta s pocitom, že vaša Lada Niva až doposiaľ nevedela, kam mieri, podľa dopravných značiek a polohy slnka však idete správne, aspoň tak rámcovo, juh, Sanahin, na chvíľu sa upokojíte a po chvíli opäť znervózniete. Sanahin? Sanahin, Sanahin, no problem.

Vaša kamarátka mužom v Lade Niva neverí, barikáduje sa medzi vás a batohy, niečo tu nesedí, cudzia krajina, Arménsko, nedorozumenia. Znásilnenia, prepadnutia, ozbrojené útoky, krádeže, vraždy. Nič z toho sa však  nedeje a pokračujete v ceste. Sanahin? Sanahin.

Po pol hodine do Sanahinu naozaj dorazíte, celá posádka Lady Niva vystúpi a muži vám pomôžu s batohmi. Stojíte uprostred veľmi náhodne pôsobiacej arménskej dediny.

Prečo Sanahin? pýta sa vodič a rozhliada sa spolu s vami, vy hovoríte čosi o kláštore, pamiatke UNESCO, čítali ste o ňom totiž na internetovom fóre, jeho názov si nepamätáte, no momentálne si ani nesnažíte spomenúť, neviete, kláštor, Sanahin. Posádka Lady vám potrasie rukami a oznámi, že sa potrebuje vrátiť k hraniciam a pokračovať iným smerom. Kvôli vám si urobili menší výlet.

Kvôli vám prešli tridsať kilometrov navyše. Kvôli vám prešli tridsať kilometrov navyše. Kvôli vám prešli tridsať kilometrov navyše. Keď Lada Niva odchádza, cítite sa najnevďačnejšie na svete. Kvôli vám prešli tridsať kilometrov navyše.

Sanahin. Z dediny vystúpate ku kláštoru, tmolí sa okolo neho zarážajúco veľa miestnych, sedia na lavičkách a na tráve, mobily, tablety, nerozumiete tomu, ale prisadnete si. Počúvate ich. Ruština, arménčina. Slovenčina, swahili. Zachytíte slovo wajfajka, je to vaše prvé slovo arménskeho slangu, wajfajka – wajfaj, pozriete sa do mobilu a naozaj: okolo opusteného kláštora existuje so silným signálom otvorená wifi, zaplatilo ju UNESCO, prečítate si neskôr na tabuli. Z akých pohnútok, to si na tabuli neprečítate. Surfujete si.

Do Sanahinu príde noc, modro-biele obrazovky sa vznášajú a putujú od kláštora do domov v dedine. Vstanete: stan. Ľudí za obrazovkami sa spýtate, či je možné rozložiť sa pri kláštore. Je! Potom či je to bezpečné. Je! Pri ich pohľadoch sa cítite ako americký turista, ktorý nechce uveriť, že z kohútika sa na Slovensku naozaj môže napiť, neskôr však za vami tí istí ľudia prídu naspäť, aby si overili, či váš stan skutočne stojí, pohľadmi akoby kontrolovali jeho stabilitu, a zisťujú, či niečo nepotrebujete. Chlieb? Deku? Arménska mentalita at its best.

Sanahin.

 

DSC_4055

Na druhý deň stopujete do Jerevanu, cestou ešte stihnete kláštor Haghpat a jeden anonymný kostolík, rozmýšľate, či pochádza z propagačných brožúr alebo pri ňom stojíte úplne náhodou, potom ďalší anonymný kostolík a vám je to jasné, náhodné kostolíky, náhodné arménske dediny, váš vodič vám zastavuje vo všetkých. Zastavili ste si patriota.

Arménsko má najstaršiu kresťanskú kultúru na svete, vysvetľuje.

Tento kostolík je zo šiesteho storočia.

Arménska príroda je nádherná. Arménska voda najzdravšia. Vzduch najčistejší.

Som patriot, dodáva, akoby to bolo nevyhnutné.

S dvetisícdecibelovým rádiom, v ktorom sa chronicky opakuje pieseň Armenija majá, ja ľubľú tibjá, a populárny hit Ja skazal priviet, Marina pokračujete do Jerevanu, na pol ceste však zastanete, dom vášho patriota, núti vás vystúpiť a obedovať s jeho rodinou. No tak! Žena navarila! Z auta teda nakoniec vystúpite a idete sa do domu tohto náhodného Arména naobedovať. Slušnosť.

Rádio hrá aj po vypnutí motora. Marina, ja skazal priviet. Ilustračne:

(Ale nemusíte.)

Sadáte si za stôl, patriot, kamarátka, s ktorou cestujete, a vy. Ženu patriota prvých desať minút vôbec neuvidíte, ukáže sa vám až s pariacim hrncom v ruke, položí ho na stôl a vráti sa do kuchyne. Či vám ju patriot stihol pomedzi predstaviť, netušíte. Meno si nepamätáte. Neskôr ďalšie hrnce a taniere, poháre, príbory. Žena si potom sadá k stolu a obedujete. Mľaská sa.

Po obede patriot posiela ženu urobiť kávu. Potom po cukor. Arménsky cukor je najlepší, najsladší a najkvalitnejší, dozviete sa, a keď ho žena položí na stôl, ponárate doň lyžičku s patričnou úctou, rešpektom a obdivom. Patriot medzitým posiela ženu po sladkosti, ale na nijaké prosím ťa, zlatko, buď taká dobrá, ďakujem, vážim si to, sa tu nehrá. Sladkosti. Hneď. Doniesť. Pri víne patriot hovorí, ako v Arménsku všetko funguje. Rodiny, vzťahy. Ľudia si tu pomáhajú, nie ako na západe. A deti u vás vychovávajú muži, gejovia, je tak? pýta sa. Tak je, myknete plecami. Nedá sa inak.

Po sladkostiach žena prináša víno a koňak, vypijete si a patriot zahlási, že pred ďalšou cestou si musíte zdriemnuť. Netušíte prečo. Ale zdriemnete si. Žena medzitým odchádza umyť riad a upratať kuchyňu. V tomto momente sa definitívne cítite ako prvý arménsky feminista. Ale zdriemnete si.

Jerevan. Prichádzate celkom bez očakávaní, tak sa pri cestovaní snažíte predchádzať sklamaniam, podvedome však čakáte, že v Jerevane sa odohrá Tbilisi, nijaké Tbilisi sa však nekoná, nijaké staré mesto, chýbajú vinárničky, kaviarne, zákutia. Komunistická časť Jerevanu je oslavou betónu. Zvyšok ťažkopádne – šedo rozpačitý . Váš prvý dojem.

DSC_4090

Z ulíc utekáte čo najskôr, podľa teplomera štyridsať tri v tieni, pijete všetko, čo sa dá naliať, arménske pivo, kávu, džús, všetko, káva asi nebola najlepší nápad, už nijakú kávu, pijete ďalšie pivo, ďalší džús a ďalšiu vodu, pivo, vodu, je horúco, potíte sa, pivo, vodu.

Útočisko prvé: múzeá. Nájdete galériu, ktorú akoby niekto vytrhol z Európy a implantoval do Jerevanu. Chvíľu sa vám zdá, že rozumiete umeniu.

Útočisko druhé: krčmy. Tie ste si predstavovali presne takto. Máte pocit, že Jerevanu naozaj rozumiete.

Útočisko tretie: trhovisko. Nič nechápete. Predáva sa tu všetko od hroznovej šťavy zlisovanej na papier po zavárané kuracie nohy a hrebienky kohútov. V rámci pokusu preniknúť do arménskych reálií si kúpite cédečko miestnej popmusic. Marina, ja skazal prieviet nenájdete.

Neskôr vám napadne, že bude dobrý nápad, vyjsť si na vyhliadku nad mestom, nevykľuje sa z toho však nijaké útočisko a nakoniec ani nijaký dobrý nápad, je to zhmotnené peklo. Nikdy predtým vám nenapadlo, že na peklo stačí tak málo ako betón. Vyhliadku nad Jerevanom tvorí pohľad na mesto a betón.

DSC_4117

Vaše Arménsko pokračuje cez Garni a Geghard, kúsok za Jerevanom sa začína niečo v štýle polopúšte a vy zatiaľ neviete, či je to dobre alebo zle. Polopúšť / Jerevan. Rozmýšľate.

Garni vám odporučili vaši známi ako hajlajt celej krajiny, starý chrám z predkresťanského obdobia, starí Arméni uctievali slnko, víno, blesky. Z neznámeho dôvodu však na vás pamiatka zapôsobí dojmom, akoby prešla rekonštrukciou sovietskymi inžiniermi, po okolí chrámu navyše povešali amplióny, z reproduktorov sa ozýva akási bizarná gotická hudba, hučí, vôbec tomu nerozumiete, nevkus hustne, vzďaľujete sa, odchádzate.

Garni. Z dobrého uhla.

V Gegharde sa zdržíte o niečo dlhšie, starý kláštor má v sebe presne to isté, čo všetky predošlé kláštory, dostane vás, hrubé múry, chládok a ticho. Vysoko oceníte, že v kláštore nikomu nenapadlo rozvešať reproduktory. Mníšske chorály alebo Bach by vás vôbec neprekvapili. Možno ani kvapkanie vody.

Stopujete k Sevanskému jazeru. Máte arménsku pokožku, ale všetci vám opakujú, pozor na ňu, pozor na ňu, jazero je vo výške 1 800 metrov, slnko pečie, pozor na ňu! No vy si aj tak myslíte, že máte arménsku pokožku. V priebehu najbližšieho dňa sa váš názor preklopí do fatality.

Na ceste do Sevanu zastaví nákladiak muzeálneho typu. Ledva zabrzdí.

A zmestíme sa traja?

Zmestíme sa traja!

DSC_4049

Potom nákladiak ledva naštartuje. Ledva sa rozbehne a ledva vyjde. Stupák to je.

V najbližšej dedine zastavujete. Vzorce sa opakujú. Vodič vyskakuje z nákladiaku a núti vás vyskočiť za ním, kávu, kávu, doma, doma, vyskočiť, vyskočiť. Idete na návštevu.

Manželku vodiča nájdete v prístrešku čistiť zeleninu, paradajky a fazuľu. Keď vojdete, hodí srnčí pohľad  na manžela, no určite nie na vás. Muž ju posiela do kuchyne. Hostia. Kávu. Doniesť. Hneď.

Hovorím, vzorce.

DSC_4230

Teraz najčítanejšie